Oficiálne šlo o turné dobrej vôle. Postupne však vášne začínali byť silnejšie ako futbalové majstrovstvo, a tak štyri zápasy moskovského Dinama v Británii spred osemdesiatich rokov si mnohí pamätajú najmä podľa legendárneho výroku spisovateľa Georgea Orwella, že to bola „vojna mínus streľba“. 

Zámer bol pritom chvályhodný. Malo ísť o akúsi športovú oslavu spoločného víťazstva nad nacistickým Nemeckom.

S myšlienkou prišiel sekretár anglickej futbalovej asociácie FA Stanley Rous už v roku 1944, čiže ešte počas vojny. Správny čas na realizáciu jeho plánov nastal až na jeseň 1945, možno aj preto, že v Británii vtedy už vládli socialistickí labouristi.

Zo sovietskej strany nakoniec voľba padla na aktuálnych šampiónov z Dinama Moskva. Ich súpermi boli dva londýnske kluby (Chelsea a Arsenal), jeden waleský (treťoligový Cardiff) a jeden škótsky (Glasgow Rangers).

Narýchlo sa začal organizovať aj piaty súboj proti výberu Anglicka v Birminghame, ale ten sa neuskutočnil, pretože Moskovčania po štyroch zápasoch odcestovali domov. Funkcionárom Aston Villy tak zostalo len 70 000 nepoužiteľných vstupeniek.

Už samotný začiatok turné naznačoval, že s priateľstvom a dobrou vôľou to nebude úplne jednoduché.

Sovietsky tím predložil hostiteľom zoznam štrnástich požiadaviek.

Niektoré z nich boli bezproblémové (Dinamo trvalo na tom, že jedným zo súperov musí byť londýnsky Arsenal, lebo podľa trénera Michaila Jakušina ísť do Anglicka a nehrať proti Arsenalu by bolo, ako ísť do Káhiry a nevidieť pyramídy), iné prekvapivé (Sovieti si vymohli jedno povolené striedanie v čase, keď tie ešte neboli povolené, a tiež, že jeden zo zápasov bude rozhodovať sovietsky arbiter, ktorého si priviezli so sebou) a iné bizarné (hráči Dinama hrali bez čísiel na dresoch).

Šťastne nedopadol ani príchod do Anglicka. Dinamo neoznámilo včas, kedy jeho výprava priletí, a tak FA nestihla zabezpečiť vhodné ubytovanie.

Prvú noc teda strávili sovietski hostia v kasárňach. Jeden člen výpravy Dinama označil podmienky za feudálne, Stanley Rous uznal, že ubytovanie bolo „prosté a nepohodlné“ a sľúbil nápravu.

Potom už Moskovčania dostali izby v hoteli Imperial a aspoň na istý čas sa hlavnou témou stal futbal.

Šokovali rozcvičkou, kvetmi aj hrou

Prvý zápas odohralo Dinamo 13. novembra 1945 proti londýnskej Chelsea. Anglická tlač pristupovala k súperovi s tradičnou aroganciou kolísky futbalu. Evening Standard označil hráčov Dinama za „začiatočníkov, robotníkov a amatérov“.

Naopak, sovietski hráči mali anglický futbal možno až v prehnanej úcte, zároveň však pociťovali tlak, že si nesmú v Británii urobiť hanbu. Skvelý útočník Konstantin Beskov po rokoch spomínal, že ak by sa vrátili domov porazení, hanbili by sa ukázať na ulici. Nakoniec im nič také nehrozilo.

Už pred začiatkom zápasu zažili londýnski diváci (oficiálne ich bolo 74 496, ale podľa rôznych dobových správ možno až 85 000 – 100 000) aj hráči Chelsea dva civilizačné šoky.

Tým prvým bolo, keď asi štvrťhodinu pred výkopom vybehli Rusi na rozcvičku, ktorá v tom čase bola v anglickom futbale čímsi neznámym a považovala sa za plytvanie energie pred zápasom.

VIDEO: Chelsea vs. Dinamo Moskva

No a druhý raz Moskovčania prekvapili, keď zaskočeným súperom odovzdali pred zápasom kytice kvetov. Istý fanúšik z tribúny zakričal: „Toto je čo - pohreb Chelsea?“

V úvode zápasu „začiatočníci, robotníci a amatéri“ z Moskvy ledva pustili domácich k lopte a za dvadsať minút dva razy nastrelili žrď. Napriek tomu odchádzali hostia do šatní za stavu 0:2 a ešte k tomu Soloviov tesne pred prestávkou zahodil pokutový kop.

V druhom polčase sa Dinamu podarilo vyrovnať, ale v 81. minúte skórovala nová posila Chelsea Tommy Lawton, ktorého Londýnčania kúpili za vtedy rekordných 14 000 libier z Evertonu (v dnešných peniazoch je to asi 525 000 libier).

Dinamo ešte stihlo vyrovnať. Bobrovov gól však zaváňal ofsajdom, a keď sa Lawton sťažoval u rozhodcu, ten mu odvrkol čosi o diplomacii. Mrzutý stredný útočník odvetil: „Pripravili ste nás o prémie.“

Dinamo si svojím herným prejavom okamžite získalo sympatie. Obranca Chelsea Albert Tennant bol ohromený pohybom súpera: „Ledva sme za nimi stíhali.“

Lawtona zase očarili rýchle prihrávky súpera. Niekdajší kapitán anglickej reprezentácie Charles Buchan v novinách News Chronicle napísal: „Nikdy sa nestalo, že by mužstvo predviedlo lepší príklad futbalu takej vysokej triedy a nezvíťazilo.“ V zostave Dinama zaujal viacerými skvelými zákrokmi brankár Alexej Chomič, ktorý si vyslúžil prezývku Tiger.

Keďže Angličania odmietli zmeniť ligový program, na sobotu 17. novembra zostal Moskovčanom ako súper len treťoligový waleský Cardiff.

V kraji baní, oceliarní a dokov mali k socializmu mnohí blízko, a tak sovietsku výpravu vítali dokonca s kosákom a kladivom na budove radnice.

Predzápasové formality tentoraz zaskočili Rusov, ktorí dostali od domácich na pamiatku banícke lampy. Za tento darček sa im odvďačili debaklom 10:1, čo však vzhľadom na treťoligový status Cardiffu nebolo až také prekvapenie, ako sa to občas opisuje.

Fraška v hmle

Tretí zápas turné sa v pamäti zachoval azda najviac, a to z pozitívnych aj negatívnych dôvodov. Noviny Daily Mail ho označili za „jeden z najvzrušujúcejších zápasov, ktorý 54 000 divákov nikdy nevidelo“.

Na štadión konkurenčného Tottenhamu (štadión Arsenalu v tom čase ešte užívalo ministerstvo obrany) totiž doľahla hmla ako z románov Charlesa Dickensa.

Zo zápasu existuje aj krátka filmová reportáž, ale obraz je na nej viac-menej zbytočný, lebo takmer nič nevidno. Niektorí diváci sa vraj konečné skóre dozvedeli až na druhý deň v novinách.

Stretnutie už vopred sprevádzali kontroverzie. Moskovčanom sa nepáčilo, že Arsenal si požičal štyroch hráčov z iných klubov vrátane legendárneho Stanleyho Matthewsa (neskôr v roku 1956 prvého držiteľa Zlatej lopty pre najlepšieho hráča Európy).

VIDEO: Arsenal Londýn vs. Dinamo Moskva

Niektorí hráči Arsenalu totiž ešte slúžili v armáde. Dinamo tak malo pocit, že nenastúpi proti Arsenalu, ale de facto proti reprezentácii Anglicka. Samo pritom malo v kádri požičaných hráčov, okrem iného známeho futbalovo-hokejového obojživelníka Vsevoloda Bobrova z CDKA Moskva, ako aj dvoch mladíkov z Leningradu.

Nakoniec k zápasu podľa historikov Ronalda Kowalského a Dilwyna Portera pristúpilo Dinamo pragmaticky: ak prehrá, nebude to hanba, lebo ho porazilo „Anglicko“, ak uhrá remízu alebo zvíťazí, o to prestížnejší výsledok to bude.

Okrem toho si „vydupalo“, že práve v tomto zápase bude rozhodcom Nikolaj Latyšev (v roku 1962 viedol finále MS medzi Brazíliou a Československom).

Latyševovi na čiarach pomáhali dvaja domáci rozhodcovia. Nezvyčajné bolo, že obaja sa pohybovali na tej istej strane ihriska, aby v hustej hmle bola šanca, že niekto z nich niečo uvidí. Ako sa ukázalo, Latyšev toho v zápase prehliadol dosť veľa. Ťažko povedať, či to bolo hmlou alebo išlo o úmysel.