Pohodová atmosféra, pokoj a krásna príroda. To je malá dedinka Kamenec pod Vtáčnikom, kde futbalovo vyrastal slovenský reprezentant Dávid Hancko.

Miestni ho poznajú ako skromného a tichého chlapca, ktorý sa nikdy nevzdáva. Najvernejší mu drukujú v miestnej krčmičke, kde visia jeho dresy z MŠK Žilina, Fiorentiny a Sparty Praha.

Jeho najväčšími fanúšikmi sú staršia sestra a rodičia.

„Na syna som nesmierne hrdý. Keď si po druhý raz zlomil nohu, plakal som a mal som obavy, čo bude ďalej. Dávid však ukázal veľké srdce,“ hovorí otec JÁN HANCKO.

Kedy ste si po prvý raz pomysleli, že Dávid bude futbalista?

Akési tušenie či prianie som mal už pred jeho narodením. Bavili sme sa o tom s manželkou a nakoniec sa nám to splnilo.

Celý život som hrával na amatérskej úrovni, preto som k futbalu viedol aj Dávida.

V brušku poriadne kopal, tak sme vedeli, že trénuje (smiech). A keď sa narodil opačne, nohami napred, všetko bolo jasné. Ešte aj doktor nám povedal, že to bude futbalista.

Kedy ste si však uvedomili, že z neho bude reprezentant Slovenska a presadí sa aj v zahraničí?

Nechcem, aby to znelo nepokorne, ale veril som, že jednému z desaťtisíc sa to podarí. Vravel som si - prečo by to nemohol byť práve on?

Riadim sa tým, že človek má vždy šancu, len treba za ňou ísť. S Dávidom sme odmalička robili pre úspech veľa, všetko však so zdravým rozumom.

Prirodzene som ho viedol k tomu, čo bolo blízke mne. Keďže sme nemali v rohu klavír, nechodili sme na koncerty, ale na ihrisko.

Celé dni trávil pred panelákom na ihrisku. Bol tam od rána do večera, len vždy zazvonil, aby mu maminka vyhodila rožok.

Kedy prišli prvé štarty v súťažných zápasoch?

V šiestich začal hrávať za Kamenec pod Vtáčnikom. Veľmi rád na to spomínam, bolo to pekné a zaujímavé obdobie. Keďže som hrával za mužov, Dávida som vždy bral so sebou.

Prvé tréningy som kontroloval, čo robí. Postupne som sa však o neho bál menej a menej. Stalo sa aj to, že som na neho zabudol (smiech).

Na čo rád spomínate z toho obdobia?

Dávid bol vždy najmladší. Na dedine nebolo toľko kategórií, preto sa stalo, že ako žiak nastúpil v jednom tíme s brankárom, ktorý už chytal aj za dospelých.

Pamätám si aj na to, že potajomky chodil hrať načierno za Nováky. Žiaci tam hrali tretiu ligu, čo bola pre neho veľká skúsenosť, keďže Kamenec bol len v okrese a striedavé štarty vtedy neexistovali.

V tom čase sa mu začalo dariť. Ako malá dedina sme odohrali niekoľko dobrých zápasov na medzinárodnom turnaji, ktorý usporiadal Baník Prievidza. Pootvorilo nám to dvere do tohto klubu.

Ako vnímal Dávid prestup do Prievidze?

Najskôr ťažko, pretože chcel doživotne hrať s kamarátmi na dedine. Vysvetľoval som mu, že ak chce byť dobrým futbalistom, musí sa posúvať do lepších klubov.

Pamätám si, že prišiel domov s plačom, že ho niektorí spoluhráči nazvali zradcom. Neskôr to však všetci pochopili a boli na neho hrdí.

Aj keď hrával v Prievidzi a chodil do školy v Kamenci, vytvorila sa partia kamarátov, ktorá existuje dodnes. Zvládli sme to a možno aj to ho zocelilo do ďalšej kariéry.

Keď sme pri škole, aký bol Dávid žiak?

Takmer čistý jednotkár. Základnú školu dokončil s jednou dvojkou v šiestom ročníku. Vždy sa vo všetkom chcel vyrovnať staršej sestre Martinke. Videl, že sa dobre učí, preto sa chcel aj on. Bral to ako samozrejmosť.

Neraz sa stalo, že keď doktorka otvorila jeho žiacku knižku, zostala prekvapená. Nešlo jej do hlavy, že futbalista má samé jednotky. On si veľakrát už cez prestávky spravil úlohy a keď prišiel domov, zhodil tašku a utekal von.

Výborný žiak, slušný chlapec. Spravil aj nejaký prešľap, na ktorý nie ste veľmi hrdý?

Ani nie. Raz ho suseda nachytala fajčiť. Aj to sa prišiel sám priznať a odvtedy cigaretu ani nechytil. Mali sme ho zaškatuľkovaného ako dobráka a športovca, že sa nám to ani nechcelo veriť.

Po základnej škole spravil Dávid v kariére veľký krok, keď prestúpil do Žiliny. Ako ste to vtedy prežívali?

Teraz si budem sypať popol na hlavu, pretože som ho najskôr od Žiliny odhováral. Asi týždeň som mu vravel: V Prievidzi patríš medzi lepších, tam sa nemusíš dostať ani na lavičku. Dobre sa učíš a ak sa nepresadíš profesionálne, čo potom? 

On bol však skalopevne presvedčený a išiel si svoje. Povedal, že ide na športovú školu a hotovo. Po týždni debát som mu to schválil a spravil som dobre. 

Kedy sa o neho začala Žilina zaujímať?

Už keď bol mladší žiak. Mali sme však s manželkou obavy, ako zvládne odchod z domu. Preto sme si povedali, že ideálny prestup bude po základnej škole.

V Žiline sme sa boli niekoľkokrát ukázať, klub organizoval stretnutia pre mladých futbalistov a ich rodičov.

Chlapci si zatrénovali, zahrali, absolvovali testy, a nás rodičov previedli po akadémii a štadióne. Aby sme získali predstavu, ako to tam funguje.

Myslím, že to boli pre Dávida a nás rozhodujúce momenty. Keď sa rozhodoval, kde pôjde na strednú školu, oslovil som trénerov v Žiline, či by sa mohol prísť ukázať a oni by posúdili, či to má vôbec význam.

V tom čase sedemnástku viedli tréneri Goljan a Šuhaj, ktorí sa vyjadrili, že v ňom vidia potenciál. Odvtedy som sa už nikdy nesnažil spochybňovať Dávidove rozhodnutia.

V Žiline si pripísal prvý štart za áčko aj prvý gól a jeho kariéra sa sľubne rozbiehala. Prišla však nepríjemná zlomenina nohy.

Nohu mu dali do sadry a čakali, že sa zrastie. Po piatich týždňoch však zistili, že to nie je dobré, preto to museli opäť polámať a dať mu skrutky.

Dávid nie je ten typ, že by sedel doma a pozeral do plafóna. Začal chodiť do školy, lebo predtým mal individuálne štúdium. Či bol sneh, ľad, kamaráti mu zobrali tašku a on autobusom s barlami cez celé mesto chodil do lavíc.

Zvládal to úplne v pohode. No po roku a pol prišlo oveľa horšie.

Čo?

Konečne sa vrátil do súťažného kolotoča a zlomil si aj druhú nohu. Išlo o únavové zlomeniny.

Pamätám si na ten deň, keď som prišiel za ním do nemocnice. Dávid mal červené oči a nešťastným, roztraseným hlasom mi povedal: Ocino, a ty si myslíš, že ešte bude niekto chcieť futbalistu s dvomi zlomenými nohami?

Vravel som mu - neboj, raz si to prekonal, zvládneš to aj druhýkrát. No nebolo mi všetko jedno. Keď som vyšiel z nemocnice, neudržal som slzy a mal som obavy, čo bude ďalej.

Pri každom jeho úspechu si spomeniem na tento moment. Dávid ukázal veľké srdce pre futbal.

Nevzdal sa a rýchlo sa vrátil na trávnik. Čo ste si vtedy povedali?

Že toho chlapca nič nezlomí. Viacerí by to zabalili, ale on je iný. Obrovský bojovník, ktorý sa nikdy nevzdáva. Aj preto to tak ďaleko dotiahol. 

On to ukazoval už v detských časoch. Kým iní hráči to napríklad tri minúty pred koncom za stavu 0:4 zabalili, on chcel vždy dať aspoň na 1:4 či 2:4.

Hrozil mu koniec kariéry, no prišlo niečo úplne iné. Chlapec z malej dedinky prestúpil do talianskej Fiorentiny. Čo to pre rodičov znamenalo?

Niečo neuveriteľné. Splnenie životného sna, skok v jeho kariére. Dúfali sme, že je na to dostatočne pripravený a on to dokázal.

Viem, že viacerí nebudú súhlasiť a povedia, že sa tam neuplatnil, odohral len päť zápasov. Ale prestúpiť z našej ligy do Serie A, ocitnúť sa na sústredení medzi štyridsiatimi hráčmi, neovládať reč a bojovať o miesto na súpiske v dvadsiatich rokoch, to nie je sranda.

Pred dvomi rokmi prešiel z Talianska do českej ligy. Beriete to ako krok späť?

Tak by som to určite nenazval. Sparta Praha je obrovské meno a česká liga má kvalitu. Dávid hráva stabilne, čo je pre jeho rozvoj veľmi dobré.

Postupne si získal uznanie od spoluhráčov. Prvú sezónu si ho zvolili za najlepšieho hráča mužstva. Neviem, či existuje väčšie ocenenie.

Bola ponuka aj z Empoli, Dávid volal so športovým riaditeľom, ktorý ho veľmi chcel. Rozhodol sa však takto a ja to rešpektujem.

Praha mu priniesla šťastie, aj čo sa týka osobného života. Našiel si tam partnerku tenistku Kristýnu Plíškovú. Schvaľujú rodičia jeho výber?

S manželkou sme radi, že mal šťastie a našli sa, pretože si očividne rozumejú. Majú k sebe veľmi blízko, obaja sú profesionálni športovci a vedia sa vžiť do pocitov toho druhého. Plánujú spoločnú budúcnosť.

Kristýnka je sympatická, veľmi milá, obyčajná baba. Ani by človek na ňu nepovedal, aká je úspešná. 

Vďačí váš syn za úspech talentu?

Neviem, či by som to tak povedal. Určité danosti mal. On bol vždy taká špongia, nasávač. Zo všetkého si vždy zobral to dobré a poučil sa. Vždy bol zodpovedný a pripravený futbalu odovzdať všetko. A futbal mu to vrátil.

Mali sme na dedine aj väčšie talenty ako Dávid. On si však postupne išiel za svojim snom.

Nemal obdobie, keď to chcel zabaliť?

Nie, nikdy. Boli sklamania, pády, on však vstal a išiel ďalej. Má neskutočné morálno-vôľové vlastnosti.

Šťastie sme mali aj v tom, že sme ho do Žiliny dali až po skončení základnej školy. Pretože boli mnohé talenty, ktoré odlúčenie od rodiny nezvládli a vrátili sa domov.

Pôjdete sa na syna pozrieť na EURO?

Ja už som si pozeral štadióny v Dubline a Bilbau. A teraz si to musím naplánovať odznova. Chceme ísť do Petrohradu a podporiť Dávida priamo z hľadiska.

Podarí sa Slovákom na šampionáte uspieť?

Šanca je vždy, aj na titul majstrov Európy. Minimálna, ale je. Pozrime sa na majstrovstvá sveta v hokeji, kto by čakal také výsledky?

Človek sa musí vždy naťahovať za hviezdami. Aj keby na ne nikdy nedosiahol. Postup zo skupiny je určite reálny, pretože my s dobrými súpermi hrať vieme.

Nedávno slovenskí reprezentanti remizovali na Cypre a doma s Maltou, čo vyvolalo vlnu nevôle. Ako rodič vníma, keď jeho syna kritizujú?

Beriem to ako daň z úspechu. Zo všetkého, čo máme alebo dostávame, platíme daň. Konštruktívna kritika je v poriadku, ale keď čítam a počúvam niektoré komentáre, som na jednej strane sklamaný.

Na druhej sa snažím nájsť pochopenie, prečo to tak je. Niekedy sa mi to darí viac, inokedy menej. Chápem ľudí, že je ľahšie kritizovať ako pracovať na svojom raste.

A nezávidím novinárom, ktorí musia písať množstvo článkov o niekoľkých športoch a v tvrdej konkurencii bojovať o priazeň, aby uživili svoje rodiny.

Niekedy mi však rozum zastáva. Nájsť chyby v akýchkoľvek športoch na vrcholnej úrovni je jedna vec, ale vychovať a trénovať športovcov je druhá.

Som presvedčený, že na Slovensku máme drvivú väčšinu fanúšikov, ktorí prajú a vedia pochopiť aj nezdary. Ale tí sú menej viditeľní na sociálnych sieťach. 

Ak niekto povie, že Petra Vlhová je v pretekoch Svetového pohára až druhá, alebo Peter Sagan sa konečne vrátil späť, neviem, čo si mám o takom človeku myslieť.

Chápem, čím všetkým si vrcholoví športovci musia prejsť, preto ich budem vždy podporovať. Nech to dopadne akokoľvek, vždy im budem fandiť a veriť v ich úspech.

A keď ho dosiahnu, budem si to užívať s nimi. Pretože viem, koľko majú za sebou driny a odriekania.

Čo by ste v kariére dopriali ešte svojmu synovi?

Hral v jednej z najlepších líg na svete, obliekol najcennejší dres a zahral si v Európskej lige. Sú tu ešte méty ako majstrovstvá Európy, svetový šampionát a Liga majstrov.

Počuť našu hymnu alebo hymnu Ligy majstrov a na ihrisku vidieť Dávida, bol by som najšťastnejší na svete. No viac ako to mu prajem zdravie, spokojnosť a lásku.