Bol prvý Slovák, ktorý vyhral etapu na slávnych cyklistických pretekoch Tour de France. Dokonca jednu z najsledovanejších – poslednú s cieľom na Elyzejských poliach. "Šprintér nesmie ukázať strach," hovorí v podcaste Vykroč cyklistická legenda JÁN SVORADA, ktorého zdobí 75 víťazstiev v profesionálnom pelotóne.

Českého profesionálneho cyklistu Petra Vakoča zrazilo pri tréningu v Južnej Afrike v roku 2018 nákladné auto a zlomilo mu 6 stavcov. Musel absolvovať 3 operácie. Zdalo sa, že nebude chodiť a má po kariére. Už po 16 mesiacoch od zrážky sa však vrátil a absolvoval profesionálne preteky. Počas zotavovania sa jazdil v ľahu na bicykli, ktorý mal pripevnený na stene, pričom mal na krku sadrový golier. Pád mu vraj pomohol uvedomiť si, aká je cyklistika krásna a vrátiť pocity, ktoré sa rokmi jazdenia vytratili. O akých pocitoch to Petr Vakoč hovoril? Je cyklistika krásna aj napriek toľkému utrpeniu?

Som presvedčený o tom, že cyklistika je veľmi krásny šport. Dá sa robiť nielen na maximálnej výkonnostnej úrovni, ale jej krása spočíva najmä v tom, že do prírody a za krásami okolitej krajiny dokáže pritiahnuť masy, mladých aj starších, jednotlivcov, aj celé rodiny. Každý hobby cyklista, alebo cyklo-turista má príležitosť počas jazdy vnímať to, čo ponúka okolie, preciťovať vône a výhľady do krajiny, a zo sedla svojho bicykla si vychutnať oveľa viac ako napríklad chodec. Ja sám si tento krásny šport po kariére vychutnávam oveľa intenzívnejšie ako počas nej.

Pochádzate zo športovej rodiny, váš otec Ján bol československým reprezentantom v cyklistike. Ako si spomínate na detstvo v Bratislave, rodinu v ktorej ste vyrastali a prvé dotyky s organizovaným športom?

Šport bol pevnou súčasťou života našej rodiny, a to najmä vďaka otcovi, ktorý bol československým reprezentantom a zúčastnil sa aj na Pretekoch mieru. Otec ma odmalička viedol ku športu, pričom aj mňa samého aktívny pohyb veľmi bavil, na rozdiel od mojej sestry, ktorá k nemu neinklinovala.

Otec ma však chcel nasmerovať inam, než k cyklistike, ktorá je veľmi ťažký šport. Začal som preto s hokejom, a to v Slovane Bratislava. Výraznejší úspech sa mi však v hokeji nepodarilo dosiahnuť a v hlave som stále nosil myšlienku presadiť sa viac individuálne. Vtedy som ešte netušil, že aj cestná cyklistika je kolektívny šport.

Po dvoch rokoch som s hokejom skončil a začal bicyklovať. Otcovi tak neostalo nič iné, než ma podporovať aj v tomto športe a musím povedať, že to, kam som sa v cyklistike dostal, je z veľkej časti zásluha jeho podpory, myšlienok, rád a všetkého, čo mi bol schopný odovzdať.

Veľký talent ste ukazovali už ako junior, v 18-tich rokoch ste skončili piaty na juniorských MS. Potom ste v rokoch 1987-1990 pôsobili vo vojenskom tíme Dukla Brno. Ako vás formovalo toto obdobie?

Na mladosť spomínam veľmi rád. Kolektív v oddiele cestnej cyklistiky v Interi Bratislava bol vynikajúci, vládla tam priateľská atmosféra, rád som sa zúčastňoval na tréningoch a pretekov. V tom čase bola v športe úplne iná situácia ako dnes, šport bol organizovaný najmä štátom, existovali tréningové strediská mládeže či strediská vrcholového športu, bolo omnoho viac tímov aj pretekov.

Sezóna sa začínala už v apríli pretekmi Brno-Bíteš-Brno, potom nasledovalo viacero ďalších pretekov, vrátane kritérií a časoviek. Konkurencia bola značná a nebolo jednoduché dostať sa na majstrovstvá republiky. Na to bolo potrebné mať najskôr výkonnostnú triedu v kategórii dospelých, a až potom sa mohol cyklista zúčastniť veľkých celoštátnych pretekov. Aj premávka na cestách bola v tom čase výrazne pokojnejšia ako dnes, jazdilo sa bezpečnejšie. To boli benefity éry, v ktorej som vyrastal.

Bol som zaradený do juniorskej reprezentácie a vydarili sa mi majstrovstvá sveta v Casablance. Výkonmi som na seba upozornil a dostal sa na vojenčinu do Dukly Brno, kde som naďalej zlepšoval výkonnosť a potvrdil opodstatnenosť svojej nominácie do československej reprezentácie v kategórii dospelých. Celé to postupne smerovalo až k môjmu prvému významnému úspechu, keď som v roku 1990 vyhral v celkovom poradí veľmi populárne Preteky mieru. Po nich som sa posunul až do najvyššej kategórie cestnej cyklistiky, k profesionálom.

Preteky mieru boli najväčšie amatérske etapové preteky planéty, ktoré sa organizovali od roku 1948. Jazdili sa vždy v máji, väčšinou v Československu, Poľsku a Nemecku, občas v Sovietskom zväze. Pre cyklistov socialistického bloku boli veľmi prestížne. Hovorilo sa im aj Tour de France Východu. Celkovým víťazom sa stal iba jeden Slovák. Podarilo sa vám to vo veku 21 rokov. Preteky boli čiastočne spolitizované, ako ich však vnímali cyklisti, v čom boli pre vás výnimočné?

Preteky mieru boli najväčšie preteky, aké v tom čase mohol amatérsky cyklista absolvovať. A keďže boli exportnou prezentáciou vtedajšej socialistickej spoločnosti, istý politický tlak tam bol. Na druhú stranu, boli to kvalitné preteky. Z krajín socialistického tábora sa na nich zúčastňovali najlepší pretekári, a to až do staršieho veku, ako napríklad skúsený Suchoručenkov, Ludwig či Ampler, alebo naši Sýkora, Škoda a ďalší.

Naopak, zo západných krajín prichádzali súťažiť predovšetkým mladí pretekári, ktorí sa potrebovali ukázať, aby si vybojovali zmluvy do profesionálnych tímov. Aj preto bola väčšina etapových alebo celkových víťazstiev na strane cyklistov z východného bloku. Jednak vďaka skúsenostiam, ale aj pre väčší tlak zo strany politickej špičky.

Ja som mal to šťastie, že som Preteky mieru absolvoval dvakrát. Po prvý raz v roku 1989, kedy bolo cítiť ešte tú starú politickú atmosféru a tlak na výsledok, aby nás, cyklistov z východného bloku bolo vidieť, aby sme boli v súťaži družstiev do tretieho miesta a podobne. Už v tomto ročníku sa mi podarili veľmi pekné výsledky, v jednej etape som skončil tretí, v poslednej etape na Letenskej pláni v Prahe druhý, v súťaži družstiev sme skončili celkovo tretí a ja v konečnom individuálnom poradí na 15. mieste. Pre dvadsaťročného pretekára to bol výborný výsledok.

V roku 1990, po politickom a spoločenskom prevrate, odišlo veľa starších pretekárov, najmä z východného Nemecka a Sovietskeho zväzu, k profesionálnym tímom. Pelotón Pretekov mieru bol tom roku veľmi omladený, a možno aj to prispelo k tomu, že som zvíťazil v celkovom poradí, a to ako prvý Slovák v histórii podujatia. Na atmosfére pretekov bolo vidieť, ako sa to celé zmenilo, súťaženie bolo voľnejšie, neboli sme pod takým tlakom. Bolo veľmi zaujímavé bicyklovať na Pretekoch mieru v prelomových rokoch 1989 a 1990 a mať možnosť porovnať odlišnú atmosféru oboch ročníkov.

V roku 1991 ste podpísali profesionálny kontrakt s talianskym tímom Lampre, kde ste napokon zotrvali počas celej svojej profi kariéry. Ako sa zrodil váš prestup medzi profesionálov?

Zrodil sa po mojom víťazstve na Pretekoch mieru. Bola aj možnosť odísť k profesionálom hneď po Nežnej revolúcii v roku 1989, ale cyklistika sa v Československu stále riadila podmienkami, bez splnenia ktorých to nebolo možné, zväz si v podstate nárokoval pretekára a jeho výsledky na nejaký čas. Ak chcel niekto odísť k profesionálom, tak si to musel zaslúžiť medailami z majstrovstiev sveta alebo práve z Pretekov mieru.

Ja som mal to šťastie, že v roku 1990 som vyhral Preteky mieru, pretože pre šprintéra, ktorým som sa vždy cítil, nebolo vôbec jednoduché splniť stanovené podmienky. Pri prestupe mi veľmi pomohol aj Kamil Haťapka, bývalý reprezentačný tréner, ktorý mal kontakty v zahraničí a najmä na talianske tímy, napríklad na pána Colnaga. Spolu sme zašli do Talianska, dohodli sa na zmluve a podmienkach.

V cestnej cyklistike majú osobitné postavenie tri európske preteky, ktoré sa súhrnne nazývajú Grand Tours: Giro d'Italia, Tour de France a Vuelta á Espana. Už len samotná účasť na jednom z týchto pretekov je snom každého profesionálneho cyklistu, etapu vyhrajú len tí najlepší z najlepších. Vy ste ich v období rokov 1994-2001 vyhrali 11, pričom mediálne najslávnejším sa stalo víťazstvo v záverečnej etape Tour de France v roku 2001 v Paríži. V televíznom zázname to vyzerá na dominantné a pomerne ľahké víťazstvo v záverečnom hromadnom špurte. Bolo naozaj také? Čo predchádza tomu, aby ste si po troch týždňoch tvrdej driny mohli vychutnať šampanské v záverečnej etape?