JAKUB BORGUĽA patrí medzi najväčšie talenty slovenského biatlonu. Už vo veku 21 rokov pravidelne nastupoval medzi mužmi vo Svetovom pohári a aj keď ešte len zbiera skúsenosti, patrí k budúcim lídrom reprezentácie.

Má na konte päť medailí z majstrovstiev sveta mládeže a juniorov. Priznáva však, že prechod medzi mužov mu poriadne otvoril oči.

Vystihuje to aj moment z jeho prvých individuálnych pretekov, keď bojoval o body v elitnom kolotoči:

„Keď som prišiel na poslednú streľbu, už som cítil stres. V hlave mi bežalo: ak trafím, som okolo dvadsiateho miesta. Netrafil som a nakoniec z toho bolo len štyridsiatešieste miesto,“ povedal v rozhovore pre Sportnet.

Ako ste vnímali svoju premiérovú sezónu medzi mužmi vo Svetovom pohári? Čo vám ukázala o vašej výkonnosti a v čom cítite najväčší rozdiel oproti juniorským súťažiam?

Najväčšie rezervy mám zatiaľ asi vo všetkom, najmä v behu. Muži sú v tomto úplne inde oproti juniorom – prekvapilo ma to, ale aj nie. Vedel som, že rozdiel tam je, ale netušil som, že až taký veľký.

Streľba je „ako kedy“ – niekedy som vedel konkurovať, inokedy to nevyšlo. Ešte to nemám také stabilné, ako to býva v najvyššej lige.

Vlani ste hovorili, že si veríte aj na body. Otvorila vám realita oči? Boli ste sklamaný výsledkami?

Na začiatku sezóny mi v jedných pretekoch body tesne ušli – chýbala jedna trafená rana. Ku koncu sezóny to už nebolo dobré, začal som viac strácať, únava sa prejavila.

Nebol som zvyknutý pretekať sa toľko počas sezóny, je ťažké súperiť s mužmi počas dlhej zimy. Otvorilo mi to oči, ale tento rok už tie body musia prísť.

VIDEO: Rozhovor s Jakubom Borguľom

Dávate si teda rovnaké predsavzatie aj pred touto sezónou – prídu body?

Áno. Minulú sezónu som bol ešte junior, takže mi až tak neprekážalo, že som body nedal. Ale tento rok, keď už som v seniorskej kategórii a chcem, aby mi to vyšlo.

Na konci sezóny ste sa dostali do stíhacích pretekov, čo sa môže brať ako určitá méta úspechu – neúspechu. Ako hodnotíte tento progres?

Som veľmi rád, že to tak vyšlo. Na začiatku sezóny som bol tiež do 60. miesta v šprinte, ale po tom šprinte sa stíhačka nešla. Teší ma, že to vyšlo aspoň na konci.

Pravda je, že som už mlel z posledného – prvé dve kolá som šiel super, v treťom som úplne „vykapal“. Som rád, že som sa vôbec dostal do stíhačky a že som si ju mohol odbehnúť, hoci som v sebe už nič nemal.

Často vás pasujú do role lídra novej generácie slovenského biatlonu, hoci ste boli doteraz junior a máte 21 rokov. Cítite kvôli tomu zvýšený tlak?

Až tak nie. Som rád, že mi to ide a že medzi juniormi som patril k lepším. Chcem byť jeden z lepších aj medzi seniormi – to bude ťažké. Tlak veľmi nepociťujem. Možno trošku si ho vytváram sám, ale nie pre nejaké vízie. Snažím sa robiť si svoju vec.

Ako vyzerala vaša príprava? Spomenuli ste, že minulá sezóna vám otvorila oči – fyzicky aj strelecky. Pripravovali ste sa pod vedením bývalého výborného bežca na lyžiach Martina Bajčičáka a biatlonového trénera Lukáša Daubnera. Čo nové vám priniesli?

Náš kondičný tréner Martin Bajčičák má iný spôsob trénovania, než na aký sme boli zvyknutí predtým, a myslím si, že mi to dosť vyhovuje. Posledné dva roky máme aj početnejší chlapčenský tím, a to je pre nás všetkých dobré – ťaháme sa navzájom dopredu a súperíme na tréningoch medzi sebou.

S trénerom Lukášom Daubnerom pracujem už dlhšie, je to už dosť rokov. Snažíme sa pracovať na streľbe, vieme, kde mám rezervy, a „vychytávame muchy“.

Streľba bola oblasť, na ktorej musíte popracovať. Mali ste percentuálnu úspešnosť zásahov 73 %. Ako pracujete na zlepšení? Dá sa to trénovať, keď sú tréning a preteky tak odlišné?

Áno, moja strelecká úspešnosť bola okolo 73 %, ale myslím si, že to je trochu skreslené. Na individuálnych pretekoch som mal lepšiu úspešnosť.

Percentá som si pokazil štafetami – veľa som dobíjal a netriafal, robil som chyby. Teraz to dolaďujeme, lebo najmä štafety boli minulý rok strelecky slabé. Tento rok veľa strieľame.

Tréning a preteky sú iné – väčšinu nábojov máme v nižších pulzoch. Je však dôležité mať veľa natrénované v nízkych pulzoch a až keď to tam „padá“, prejsť do vyššej intenzity. Keď je to dobré v nízkom, bude to lepšie aj vo vysokom tempe.

Zaradili ste do prípravy aj nové špeciálne cvičenia so streleckým trénerom?

Robíme aj nové veci, ale veľa je to o individuálnej práci so zbraňou mimo tréningov. Nie je to len o tom, čo povie tréner – treba robiť aj niečo navyše.

Trénujete vo väčšej skupine. Je medzi vami zdravá konkurencia, alebo prevláda podpora?

Máme medzi sebou dobré vzťahy. Na väčšine tréningov sme kamaráti a trénujeme spolu – na dlhých cyklojazdách je to zábava, keď ideme štyri–päť hodín.

Na rýchlych tréningoch, keď sa stopujú časy a porovnávajú streľby, už začíname byť trochu súperi. Porovnávame, kto ako strieľal a aké mal časy, a ďalšie kolo sa snažíme zlepšiť. Každý chce mať najrýchlejšie kolo tréningu – takto sa „hecujeme“.

Kam by ste sa zaradili výkonnostne v tejto skupine?

Záleží od rýchlostí. Kratšie úseky – šprinty na 100–200 metrov na kolieskových lyžiach – mi až tak nejdú. Som vyššej postavy, nie som taký frekvenčný a dynamický, to prehrávam. Čím je vzdialenosť dlhšia, tým som lepší.

Aké máte plány pred začiatkom sezóny?

Ideme do Švajčiarska, do Lenzerheide a do Davosu, lyžovať na snehu. Po dvojtýždňovom sústredení pôjdeme do Rakúska, do Obertilliachu.

Tam budú nominačné preteky na Svetový pohár – prídu všetci chalani zo Slovenska a budeme bojovať o tri miesta na individuálne štarty (štvrtý pôjde do štafety). Potom na zopár dní domov – tri–štyri dni – a následne na Svetový pohár do Švédska.

Ako ste si zvykli na časté cestovanie?

Cestujem už dlho, je to zvyk. Prídem domov, vybalím sa a o niekoľko dní sa zasa balím – to isté do tašky a idem pretekať. Kedysi toho bolo menej, teraz čoraz viac, ale baví ma to. Viem sa s tým zmieriť.

Pripravovali ste sa aj s Paulínou Bátovskou Fialkovou. Čo vám dala spolupráca s takou úspešnou biatlonistkou?

Má viac skúseností zo Svetového pohára než my všetci dokopy. Zažila veľa a pri špecifických veciach sa jej vieme opýtať „ako a čo“. Nedávno som riešil úchop na mojej zbrani – zistil som, že kedysi riešila podobnú vec. Zavolal som jej, spýtal sa a dosť mi pomohla problém vyriešiť.

Beriete ju skôr ako sparingpartnerku, alebo mentorku?

V istom zmysle aj sparingpartnerku, ale sparingov si robíme skôr my chalani. Rozdiel medzi ženami a mužmi tam predsa len je, hoci ona je veľmi dobrá a rýchla. Beriem ju ako súčasť tímu alebo vedúcu nášho tímu.

Biatlon je psychicky náročný – jediný nepresný výstrel a preteky môžu byť stratené. Pracujete aj na mentálnej stránke?

Áno, začal som nedávno pracovať s mentálnou trénerkou. Snažím sa byť pokojnejší na tréningoch, aj keď sa niečo nedarí. Keď strácam nervy, všetko sa nabaľuje a streľba je skoro celá v hlave. Musím zachovať pokoj, aby to padalo a išlo dobre.

Máte pred pretekmi rituál, aby ste ostali pokojný?

Ani nie. Mám dosť stres, ale to má asi každý. Len čo vyštartujem, stres zmizne. Sústredím sa na beh a pred strelnicou na streľbu. Keď si ľahnem na podložku, nemyslím na nič iné, iba na výkon.

Bežia vám v hlave myšlienky pred poslednými ranami? Vedia vás rozhodiť, alebo zostávate sústredený?

Niekedy áno. Keď napríklad na vytrvalostných pretekoch trafím prvé tri položky čisto a idem na štvrtú, hlava začne rozmýšľať: čo ak… Ak trafím, skončím dobre. Ak netrafím, skončím zle. Treba to udržať v pokoji a sústrediť sa len na tú položku. Niekedy to vyjde, inokedy už je tlak príliš veľký a nepodarí sa to.

Stalo sa vám, že ste sa už videli v najlepšej tridsiatke–štyridsiatke a hlava vám pokazila streľbu?

Na mojom prvom Svetovom pohári minulý rok som na vytrvalostných pretekoch trafil prvých pätnásť terčov. Potom pri poslednej položke prišla kombinácia všetkého – v hlave som už rátal, že ak dám nulu, som okolo dvadsiateho miesta.

Začala sa nabaľovať aj fyzická záťaž zo štyroch kôl. Na poslednú streľbu som prišiel už so stresom – komentátori hovorili moje meno, štartoval som neskôr, na strelnici už takmer nikto nebol, zrazu som počul len svoje meno. Aj nohy, aj ruky boleli.

Povedal som si: „Fú, ak trafím, bude to dobré.“ Netrafil som – dve som nechal a nakoniec z toho bolo štyridsiate šieste miesto. Mrzelo ma to.

Už sa vám stalo predtým, že ste počuli vyhlasovať vaše meno na štadióne?

Už sa mi to stalo viackrát, ale vtedy to bolo iné – veľmi som sa na to sústredil. Bol to môj prvý Svetový pohár. V Kontiolahti nebýva veľa fanúšikov – je tam zima, nie je to veľké mesto.

Keď som prichádzal na strelnicu, bola prázdna. Zrazu som počul len svoje meno a z toho som sa rozsypal.

Táto sezóna je olympijská. Čo pre vás znamenajú olympijské hry?

Je to veľký cieľ – dostať sa tam a súťažiť. Možno ak by mi neskrátili juniorský ročník, nebolo by to až také silné, ale kategóriu juniorov skrátili o rok a už som senior.

Keby som bol stále junior a nedostal sa na olympiádu, povedal by som si „stáva sa“. Teraz, keď som muž, musím tam ísť. Chcem sa tam dostať a nechcem tam iba byť a podať podpriemerný výkon. Chcem aspoň jedny preteky, s ktorými budem spokojný.

Ako vás olympijská méta ovplyvnila v príprave?

Podriadil som tomu všetko. Aj keď sa mi nechcelo ísť na tréning alebo som mal slabšiu chvíľu, spomeniem si, že je olympiáda – všetci trénujú veľa a aj ja musím. Nemôžem to odfláknuť, musím sa snažiť. Je to pre mňa motivácia.

Ako to vyzerá s miestenkami na olympijské hry?

Keďže sa nám nepodarilo vybojovať mužskú štafetu, máme len dve miestenky pre slovenských mužov. Nemáme ich však isté. Z prvých dvadsiatich krajín v rebríčku národov Svetového pohára ide na olympiádu po štyroch pretekároch.

Mimo tejto dvadsiatky je ešte dvanásť „divokých“ kariet pre ďalšie krajiny, maximálne dvaja pretekári z každej. Zatiaľ to vyzerá, že dvaja pôjdeme, ale uvidíme podľa vývoja pretekov a formy ostatných. Isté to bude až v januári.

Rozhodnú o tom tréneri po prvom trimestri Svetového pohára?

Áno, presne.

Ako veľmi si veríte v internej konkurencii?

Letné preteky som mal veľmi dobré – na každých sa mi podarilo poraziť chalanov z tímu. Myslím si, že šanca je teraz veľmi dobrá. Zatiaľ máme najvyššie šance ja a Tomáš Sklenárik. Máme to dobre rozbehnuté.

Aké máte dlhodobejšie ciele, sny a ambície?

Zatiaľ úplne nemám. Uvidím po tejto sezóne, ako to pôjde. Dlhodobejšie ciele som si ešte nedával.

Môže sa vďaka vašej generácii slovenský mužský biatlon vrátiť na pozície, aké mal v ére najväčších úspechov?

Myslím si, že je to na dobrej ceste. Bol tu generačný skok – najstarší muž v našom tíme má len dvadsaťšesť rokov, čo je v biatlone ešte mladý pretekár. Starší biatlonisti skončili, ale teraz to vyzerá dobre. Veľa dorastencov a juniorov sa snaží a sú to dobrí pretekári.

Za svoj biatlonový vzor ste označili rakúskeho veterána Simona Edera so skvelou rýchlou streľbou. Platí to stále?

Áno, platí. Stretol som ho už na viacerých Svetových pohároch a sústredeniach, viackrát sme sa porozprávali. Splnil sa mi tým veľký sen. Je milý, skúsený pretekár a je mojou športovou inšpiráciou.

Dal vám rady, ako strieľať tak rýchlo ako on?

O tom sme sa nerozprávali. Myslím si, že je to najmä o veľkom množstve tréningu.

Už má štyridsaťdva rokov. Predstaví sa v kolotoči SP aj túto sezónu?

Áno. Už je to skúsenejší pretekár. Myslím si, že to bude jeho posledná sezóna – nepovedal to, ale je olympiáda a prekvapilo by ma, keby neskončil.

Mnohí športovci končia kariéru po olympijskom cykle. Prekvapilo vás, že bratia Böovci ukončili kariéru už sezónu pred olympiádou?

Veľmi ma to prekvapilo, keďže Johannes aj Tarjei stále vyhrávali preteky a mali bežecké časy medzi najlepšími. Na druhej strane to chápem – obaja majú rodinu a deti, a v biatlone dokázali všetko, čo sa dalo. Teraz oddychujú.