Ako dieťa hrávala s bratmi futbal, neskôr sa venovala sa stolnému tenisu, šermu, horskej cyklistike, atletike či tlaku na lavičke. Pohltil ju až towerruning - beh do schodov, v ktorom patrí k svetovej špičke. KAMILA CHOMANIČOVÁ bola ďalším hosťom podcastu Vykroč.

Ste veľmi úspešná bežkyňa do schodov. Chodíte niekedy aj výťahom?

Túto otázku dostávam dosť často. (smiech) Som však bežný človek a chodievam aj výťahom. Avšak tréningy mám samozrejme na schodoch a vtedy zvyčajne chodievam výťahom smerom dole – hore bežím po schodoch a naspäť idem výťahom.

Aké benefity prináša beh do schodov a ako ho účinne aplikovať do dennej praxe každého z nás?

Pri behu do schodov človek pri každom jednom schode dvíha vlastnú váhu aj do výšky a chodidlo dopadá na rovnú plochu. Človek pri ňom spáli za rovnaký čas oveľa viac kalórií než pri klasickej chôdzi alebo behu a posilňuje si svaly na nohách, ale aj na rukách, ak sa tomu venuje vážnejšie a pri behu využíva aj zábradlie.

Keď je počet poschodí vyšší, trénuje sa aj vytrvalosť a mentálna stránka, keďže človek musí pre dosiahnutie výsledkov neraz ísť až na svoje hranice a bojovať jednak s fyzickou bolesťou, ale nevzdávať sa ani mentálne a dokončiť preteky v čo najlepšom čase.

Pochádzate z obce Kolonica pri Snine. Vyrástli ste v športovo podnetnom prostredí?

Je to malá dedinka iba zopár kilometrov od ukrajinských hraníc. Mám dvoch mladších a dvoch starších súrodencov. Ako na každej dedine najmä chalani hrávali futbal, takže ja ako dieťa som tiež začínala s futbalom a postupne som si cez základnú a strednú školu prešla rôznymi športami, až som to zakončila behom do schodov, čomu sa venujem dodnes.

Pozoruhodné úspechy ste dosiahli v horskej cyklistike, športovom šerme, atletike, v behu na bežiacom páse alebo dokonca v tlaku na lavičke. Čím to je, že excelujete vo všetkom, čoho sa chytíte? Aký je váš recept na úspešnú všestrannosť?

Myslím si, že z veľkej časti ide o talent či nadanie, aj keď rodičia neboli významní športovci, ani sa športu aktívnejšie nevenovali – otec bol fyzicky pracujúci a mama administratívna pracovníčka. Šport ma však vždy bavil a prišlo mi prirodzené vyskúšať si rôzne športy. Aj teraz, keď sa na to spätne pozerám, viem si samú seba predstaviť venovať sa daným športom na poloprofesionálnej či profesionálnej úrovni.

Prvý zaznamenaný beh po schodov sa odohral v Londýne v roku 1730. Istý barman sa zúčastnil na súťaži, aby zistil, či dokáže vybehnúť 311 schodov Pamätníka Veľkého požiaru Londýna a späť pod 3 minúty. Výzvu zvládol za 2 minúty a 32 sekúnd, čo bolo považované za mimoriadny výkon. Ako ste sa dostali k behu do schodov vy?

K behu do schodov som sa dostala viac-menej náhodne. Keď som prišla študovať na Farmaceutickú fakultu do Bratislavy, mala som 18 rokov a chcela som sa behu venovať viac. Chodievala som na atletické tréningy na Mladú gardu a za Sláviu STU som absolvovala aj nejaké preteky na dráhe a naviac za behame.sk rôzne „hobby behy.“

Kamarát sa ma raz opýtal, či si nechcem vyskúšať beh do schodov na UFO vežu na Moste SNP, že má voľné štartovné. Keďže rada skúšam nové veci, povedala som si „prečo nie?“ a šla som do toho. Mala som 19 rokov a keď som videla elite bežcov, mala som veľký obdiv a rešpekt, ako to dokážu zvládnuť.

Beh má 23 poschodí, bolo to myslím v júni a bolo dosť horúco. Podarilo sa mi bežať po nejaké desiate-jedenáste poschodie, odvtedy som už iba rýchlo kráčala, cítila som veľkú bolesť nôh a v hlave mi išlo, že na čo som sa to dala nahovoriť a že v živote už na žiadne schody nepôjdem, že je to totálna „kravina.“

Po príchode do cieľa som však zbadala, že v open kategórii žien som skončila na 3. mieste a predbehla som pretekárky, ktoré boli na klasických pretekoch na 5 či 10 km bežne rýchlejšie ako ja. Bola to pre mňa vzpruha a dalo mi to myšlienku, že možno sa môžem tomuto športu venovať viac. Začala som pátrať, kde sú preteky na Slovensku aj v zahraničí, ako funguje Svetový pohár a snažila som sa zúčastniť na viacerých pretekoch.

Ako teda napredovala vaša kariéra po pretekoch na Moste SNP v Bratislave?

V podstate hneď po prvých pretekoch som išla na Work&Travel program cez leto do USA, kde som potom trénovala na schodoch parkovacích domov – behala som tam na 7.-8.poschodie večer po práci.

Nasledujúci rok som už vyhrala majstrovstvá Slovenska v Žiline a o rok neskôr som bola už na majstrovstvách Európy, kde som zbierala body do Svetového pohára v okolitých krajinách ako Česko, Maďarsko, Poľsko či Rakúsko a vedela som, že keď budem vyššie v rankingu, môžem dostať pozvánku aj na niektoré medzinárodné podujatia Svetového pohára.

Napokon sa mi to podarilo a dostala som pozvánku do Dubaja, pričom som bola štvrtáčka na vysokej škole, čo bolo pre mňa priam neuveriteľné.

Uhradili mi letenky, štartovné a poskytli ubytovanie – pre mňa to bolo niečo neskutočné. Bolo tam myslím 45 poschodí a bežať vyšší počet poschodí bol pre mňa veľký zážitok. Následne sa už naplno roztočil kolotoč behov Svetového pohára.

Pamätám si, ako raz dávali na Eurosporte priamy prenos z behu na Eiffelovu vežu – vtedy som si hovorila „wau, tam chcem raz bežať, to je môj sen.“ Ide o prestížne podujatie a vyberajú tam iba tých najlepších aj z elite kategórie a ostatní „smrteľníci“ idú do lotérie s kapacitou možno 150-200 vyžrebovaných šťastlivcov.

Mne sa to napokon podarilo o rok-dva neskôr, keď som dostala pozvánku už v rámci kategórie elite, čo bolo pre mňa splnením sna. Bežalo sa v noci, štartovalo sa po 21. hodine, celý Paríž aj samotná veža boli vysvietené. Bolo to veľmi náročné aj tým, že celé je to otvorené a poriadne fúkalo, naviac je to viac pre vytrvalcov, pričom ja som skôr silový a výbušnejší typ. Bola to výzva, ale zároveň aj splnený sen.

Vôbec prvé organizované preteky v behu do schodov sa konali v roku 1905 v Paríži, keď až 283 športovcov a amatérov bežalo práve na Eiffelovu vežu. Beh na túto dominantu mesta na Seine je dodnes jedným z prémiových na svetovom tower-runningovom okruhu. Aké sú však vaše najobľúbenejšie preteky a prečo?

Mám viacero pretekov a miest, kde sa mi aj darí a sú moje obľúbené. Jedno z nich je aj Empire State Building v New Yorku, kam sa takisto nedostane každý, sú tam iba elite pretekári vybratí organizátormi. Prvýkrát som tam dostala pozvánku v roku 2018.

Mala som vtedy dilemu – keďže som ešte študovala a chodila na rôzne brigády, peňazí nebolo nazvyš a snažila som sa nájsť sponzorov. Oslovila som viaceré firmy, no dostávala som negatívne odpovede o tom, že to nie je olympijský šport alebo že podporujú iba kolektívne športy alebo zdravotne znevýhodnených. Vtedy som sa zamýšľala, či to má vôbec zmysel – chcem reprezentovať Slovensko v zahraničí, ale nemám žiadnu podporu. Mrzelo ma to.

Vtedy mi brat povedal, že tam musím ísť, že dovtedy tam nebežala žiadna Slovenka a ja tam musím ísť, aj keby sa oni na to mali poskladať, o niekoľko rokov na to budem hrdá. Nakoniec som tam šla, hoci som sa snažila ísť na čo najnižšie náklady, ale predsa. Prvý raz som tam bola, myslím, na 14. mieste a ďalšie roky sa mi podarilo vybaviť už aj sponzorov. Je to totižto jedno z mála podujatí, ktoré je prestížne, ale charitatívne a ani elite pretekári nemajú pokryté žiadne náklady, pričom iba štartovné činí cez 200 eur.

A čo nejaké obľúbené európske preteky?

Darí sa mi napríklad aj v španielskom Benidorme, kde sa beží na 52-poschodový hotel a je super, že na každom poschodí môžu byť ľudia, keďže sú tam aj výťahy a ubytovaní hostia tam často stoja a fandia nám. Na väčšine pretekov totiž bežíme sami po schodoch bez divákov. Mne to fandenie dodáva silu zabojovať ešte viac.

V roku 2022 ste vyhrali Svetový pohár, čo je skvelý výsledok. Ako je Svetová séria organizovaná, v akých mestách a na aké budovy sa beháva?

Séria zahŕňa vyše sto pretekov, pričom všetky sú bodované a majú v sebe „faktor,“ ktorý hovorí o tom, koľko bodov môžu športovci získať.

Športovci sa môžu zúčastniť ľubovoľného počtu pretekov, pričom sa im však ráta iba osem podujatí s najvyšším počtom bodov. Podobne ako v tenise, aj v behu do schodov sa aktualizuje ranking každý mesiac za výsledky z posledných 12 mesiacov.

Musím povedať, že história sa nebude pýtať, ako som v roku 2022 vyhrala Svetový pohár, ale priznávam, že som mala veľké šťastie, nakoľko ešte stále niekde platili covidové podmienky a nekonalo sa finále Svetového pohára v Šanghaji, ktoré je najviac bodované.

Ak by sa konalo, tak by ma pretekárky podo mnou v rebríčku asi predbehli, lebo je to dlhý beh vhodný pre vytrvalostné typy a nie pre mňa. Ale keďže sa to nekonalo, víťazstvo napokon prislúchalo mne.

Hovorila som si, že je to nezaslúžené, ale skúsim to o rok obhájiť. Snažila som sa o to, bolo to tesné a skončila som o tri body druhá.

Najvyššou budovou, v akej ste doteraz bežali, je Shanghai Tower v čínskom Šanghaji. S výškou 632m je to tretia najvyššia budova sveta. Ako sa dá v našich podmienkach natrénovať na beh do schodov takto vysokých budov?

Je to veľmi náročné. Nielen preto, že nemáme na to podmienky, ale aj tým, že nie som vytrvalostný typ. V roku 2018 som prvýkrát dostala pozvánku na finále Svetového pohára, pričom dovtedy som nebežala nič vyššie ako zhruba 80 poschodí na Empire State Building, pričom to má okolo 1550 schodov a Shanghai Tower viac než dvojnásobok...

Nemala som na to natrénované a bála som sa, že dobehnem niekam do polovice, sadnem si na schody a budem tam niekde plakať. (smiech)

Napokon som tam ani v tom roku nešla, no o rok na to som upravila aj tréningové objemy, získala sebadôveru a išla tam. A už som, samozrejme, mala aj viac skúseností z iných podujatí.

Ako vyzerá špecializovaný tréning behu do schodov? V akej budove alebo schodisku trénujete najčastejšie?

V Bratislave mám podpísanú zmluvu s dvoma budovami, kde môžem trénovať na vlastnú zodpovednosť. Som rada aj za to, pretože inde na Slovensku by som asi ani takéto podmienky a budovy k dispozícii nemala.

Tréning vyzerá podľa toho, na aké preteky sa pripravujem. Ak je to niečo kratšie, niečo ako beh na UFO, tréning je kratší a výbušnejší, aj samotný beh trvá 2-3 minúty. Naopak, pri tréningoch na preteky na mrakodrapy, je tréning v nižšom tempe, ale vyššom objeme počtu poschodí za tréning, ako aj celý týždeň. Kým počas štandardného týždňa absolvujem 400-500 poschodí v tréningu, pri príprave na veľké podujatia je to aj tisíc poschodí a viac.

Koľko minút vám trvá vybehnúť na spomínanú Shanghai Tower, ktorá má cez 3200 schodov?

Bolo to približne nejakých 25 minút. Ale táto budova je zradná v tom, že je uvedené, že má 119 poschodí, ale ono to úplne nevychádza. Bežné schodisko má okolo 18-22 schodov. Keď si však počet schodov na Shanghai Tower prepočítate štandardným počtom, vyjde vám, že sa jedná o 168 poschodí.

Dôvodom je to, že častokrát bežec beží dve poschodia, no je to zarátané iba ako jedno. Mňa to psychicky veľmi ubíja, keď reálne vybehnem napríklad 8 poschodí, ale podľa tabuľky na schodoch som ich vybehla iba štyri. V tomto je to zradné, napísaných je 119 poschodí, ale reálne ich tam je okolo 170.

Bežci do schodov nebehajú na unifikovanej tartanovej dráhe, ale po rôznych typoch schodísk v rôznych budovách. Má aj druh schodiska vplyv na výkon a aké schodisko vyhovuje vám?

Tower-running je krásny v tom, že každé schodisko je úplne iné a nemáme dve identické budovy, kde by bola totožná šírka schodov, výška schodov či zábradlie alebo platforma, ktorá sa musí prebehnúť.

Napríklad na Empire State Building je 18 schodov, následne 5-metrová rovinka, ktorú treba obehnúť a potom opäť schody. Mne to vyhovuje a vyhovuje mi aj technicky náročné schodisko, kde je zábradlie z jednej aj druhej strany a viem používať obe ruky.

Taká niečo je na UFO v Bratislave, navyše je sčasti aj točité – na krátkych, technicky náročnejších schodiskách, mám veľký benefit v tom, že mám pomerne silné ruky a viem si nahnať pomerne veľa sekúnd k dobru oproti iným, viac vytrvalostným, pretekárkam.

Bežci na rovine nepotrebujú mať silné ruky. V behu do schodov to však neplatí. Prečo?

Práve preto, že ak má bežec dobrú techniku a silu v rukách, vie to využiť vo svoj prospech – odľahčiť o zábradlie nohy a priťahovať sa rukami a dostať hmotu vlastného tela skôr do potrebnej výšky.

Keď do cieľa dobieha bežec na veľkom polmaratóne alebo maratóne, v cieli ho čakajú ovácie množstva fanúšikov. Čo čaká pri dobehu do cieľa bežca do schodov?

Väčšinou po dosiahnutí pomyselnej cieľovej pásky nás v cieli čaká žinenka, kde sa bežec zvalí a snaží sa vydýchať. Častokrát práve tam vznikajú úsmevné fotografie, keď vyzerám ako úplne v inej dimenzii. Po nejakom čase sa človek „pozbiera“ a všetko je už v poriadku.

A čo nejaký traťový komisár alebo záchranári? Aj tí sú v cieli?

Áno, záchranári sú tam vždy. Mám aj príbeh z kolumbijskej Bogoty, ktorá má nadmorskú výšku okolo 2700 metrov nad morov a nikdy sa tam nestalo, aby tam vyhral Európan. Bežalo sa tam na najvyššiu budovu a cieľ bol na streche na terase vo výške 3000 metrov nad morom.

Pohľad na bežcov v cieli, mimo domácich Kolumbijcov, bol taký, že väčšina dostala kyslíkovú bombu... Aj mne po dobehnutí dali na prst oxymeter na meranie kyslíka a kyslíkovú bombu. Nás Európanov pomaly „kriesili“ a domáci bez problémov fungovali ďalej.

Aká je najefektívnejšia forma zotavenia po ťažkom tréningu či behu?

Ja si dávam väčšinou ľadovú sprchu na nohy a častokrát si dávam kompresné návleky na noc pred pretekmi. Mám pocit, že mi to pomáha v regenerácii a dávam si ich dolu až pred pretekmi, kde mám potom pocit, že mám ľahšie nohy.

Aký je približne rozpočet na vašu sezónu a z akých zdrojov ho pokrývate?

Je to veľmi ťažké zodpovedať, keďže každý rok absolvujem iný počet pretekov Svetového pohára a aj v iných lokalitách. Spravím si vždy predbežný plán toho, čo by som chcela, ale potom z toho častokrát veľa vypadne alebo to nahradím inými pretekmi.

Pokiaľ sa jedná o preteky Svetového pohára, kde dostanem pozvánku, mám hradenú časť nákladov na letenky, ubytovanie a štartovné zo strany organizátora. Je to pre mňa aj veľkou motiváciu takto precestovať svet.

Ak na niečo financie nemám, snažím sa získať sponzorov, hoci na Slovensku je to veľmi ťažké.

Ktoré z podujatí odporúčate začiatočníkom?

V Horskom parku v Bratislave je pomerne ľahké schodisko, človek si mnohokrát povie, že takmer aj rovno dovidí do cieľa. Zdanie však klame, je tam 244 schodov a pre ľudí, ktorí nie sú fyzicky zdatní, je problém ich vybehnúť bez toho, aby zastavili.

Ak ľudia robia nejaký šport a majú kondíciu, zvládnu to vybehnúť až do cieľa, no ostatní musia v polovici či trištvrte zastať a sú radi, že do cieľa aspoň dokráčajú. A to bez ohľadu na to, či začiatok prepálili alebo nie.

Viete si behom do schodov zarobiť a uživiť sa a nechodiť do klasickej práce?

To nie, normálne 8 hodín denne pracujem pre Antidopingovú agentúru SR. Som vyštudovaná doktorka farmácie a snažila som sa prepojiť, čo som vyštudovala s tým, čo mám rada. Práca ma baví, som zodpovedná za vzdelávanie, som aj dopingovou komisárkou a bola som aj na paralympijských hrách v Paríži. Nejedná sa o stereotypnú prácu, čo ma na tom baví asi najviac.

Obracajú sa na vás športovci s preventívnymi otázkami aké liečivá či látky sú zakázané?

Áno, aj toto je časťou mojej pracovnej náplne – riešiť konzultácie našich športovcov, či už vrcholových alebo rekreačných. Častokrát sú to lieky, ale aj doplnky výživy.

S kolegom Kristiánom Slížom, ktorý je tiež farmaceut, sme od nuly aktualizovali databázu, v ktorej sú všetky lieky dostupné na slovenskom trhu a športovci si tak vedia overiť, čo liek obsahuje a či je to povolené alebo nie v súťažnom aj mimosúťažnom období.

Aktualizujeme ju každé tri mesiace a obsahuje viac než 52-tisíc liekov. Stáva sa často, že športovci si to aj tak chcú overiť a potvrdiť a zavolajú mi alebo napíšu mail.

Pri doplnkoch výživy regulácia nie je taká, ako pri liekoch, ktoré musia byť kvalitné, účinné a bezpečné. Liek si musí prejsť farmaceutickým skúšaním, predklinickými štúdiami, klinickými štúdiami a napokon je registrovaný a nasleduje post-registračné monitorovanie nežiaducich účinkov.

Doplnok výživy sa riadi iba Potravinovým kódexom a výrobca je zodpovedný za to, čo tam je, ale nie je úradmi priamo kontrolovaná kvalita ani kvantita toho, čo v doplnkoch výživy je. Aj športovcom sa snažím vysvetliť, že ak chcú napríklad magnézium, nech si ho pýtajú ako voľnopredajný liek a nie ako doplnok výživy, hoci, samozrejme, oni si myslia, že na čo im je liek, že oni chorí nie sú a nepotrebujú ho.

Viete uviesť aj príklad nepovolenej látky, o ktorej by si väčšina myslela, že je „čistá“ ?

Pri mineráloch a vitamínoch sa to síce nestáva, ale napríklad pri kreatíne, ktorý je bežným výživovým doplnkom pre športovca, sme mali aj na Slovensku prípad, keď kreatín kupovaný v kamennej predajni obsahoval anabolikum a športovec ani o tom netušil a dopoval. Zodpovedný je však športovec a on dostal zákaz činnosti.

Elitní a profesionálni športovci si na to musia dávať veľký pozor, keďže mnohokrát od nich závisí živobytie aj iných členov podporného tímu športovca. Veľakrát preto aj mne posielajú fotku výživových doplnkov s otázkou, či môže byť kontaminovaný. Ja sa však môžem pozrieť iba na etiketu, či tam niečo nie je uvedené, ale niekedy látky môže uviesť výrobca aj pod iným názvom než názvom, ktorý ma Svetová antidopingová agentúra na svojom zozname nepovolených látok.

Takisto sa môže stať, že výrobca môže na tej istej linke baliť aj čisté produkty, ale zároveň aj produkty s obsahom zakázaných látok a môže prísť ku cross-kontaminácii. Napríklad, keď sa robia viaceré kapsule alebo lisujú viaceré tablety na tom istom lise.

Aké dobré návyky ste počas športovej kariéry nadobudli a robia vás efektívnejšou aj v bežnom živote?

Pevnú vôľu. Ale mám pocit, že tú mam odmalička – čo si zaumienim, to sa snažím aj dosiahnuť. Teda pokiaľ to nie je tak, že mi niečo úplne nejde, vtedy sa toho radšej vzdám. No ak sa to čo i len trochu dá, snažím sa dotiahnuť veci do konca a makať na tom, čo si zaumienim.

O svojich zážitkoch a úspechoch na súťažiach ste porozprávali aj odsúdeným na doživotie v Leopoldove. Aká bola táto skúsenosť a aké boli reakcie vášho nevšedného obecenstva?

Bola to veľmi cenná skúsenosť pre mňa. Človek si tam uvedomí, že častokrát tam možno nie sú iba ľudia, ktorí niečo zámerne vykonali, no aj mnohým z nás sa môže stať, že v amoku vyvedieme niečo, čo potom celý život ľutujeme. Alebo stačí chvíľka nepozornosti a niečo sa môže udiať, náš život je veľmi krehký v takýchto okamihoch.

Na začiatku som mala divný pocit, bála som sa im pozrieť do tváre, človek má predsudky. Počas rozhovoru s pani moderátorkou sa vytvorila veľmi príjemná atmosféra a aj odsúdených zaujala téma tower-runningu či dopingu. Boli aktívni, kládli otázky, zaujímali sa a cítila som sa tam príjemne.

O čom ešte snívate a čo máte v pláne zrealizovať v horizonte päť či desať rokov?

Neviem na to presne odpovedať. Väčšinu svoj v tower-runningu som si už splnila, či už to bola účasť na Eiffelovej veži, Empire State Building či na majstrovstvách sveta v Tajwane na Taipei 101.

Čo mi ešte chýba a chcela by som absolvovať, je malajzijská budova Merdeka Tower v Kuala Lumpur. Budúci rok by sa predbežne práve tam mali konať majstrovstvá sveta. Rada by som sa tam kvalifikovala, je to motivácia do môjho ďalšieho tréningu.

Náš rozhovor vznikol v rámci podcastu VYKROČ, na záver preto dovoľte našu klasickú otázku: Ako vyzerá vaše vykročenie do nového dňa? Máte nejaký obľúbený rituál? Vstávate ráno na budík alebo na nadšenie?

Vstávam na budík v mobile, ale ten si musím dať ďalej od seba, aby som skutočne musela aj vstať, lebo sa bojím, že keby som sa iba načiahla a „buchla“ po ňom, tak zaspím. Už sa mi to aj stalo. (smiech) Musím ho mať preto na zemi a musím aj reálne vstať z postele, aby som ho vypla.

Z obývačky v byte mám veľmi dobrý výhľad na Bratislavský hrad a snažím sa tak pozitívne naladiť hneď zrána, o to viac, keď je jasno a pekné počasie. Hoci veľmi neraňajkujem, skôr si dám iba keksíky a kávu.