Beh ho vytiahol z problémov s alkoholom, bol ako Forrest Gump. Chcel behať, tak skúsil maratón

Volajú ho Buldog, pretože aj vtedy, keď má na mále, nevzdáva sa. Nepoľaví. Jeho siilnou stránkou je mentálna odolnosť. SLAVOMÍR LINDVAI je ultramaratónec (PHaB Titus Labaš Košice).

Pripravuje sa na decembrové majstrovstvá sveta v behu na 24 hodín. Pokiaľ preteky dokončí, vytvorí nový slovenský rekord v počte dokončených behov na 24 hodín.

"Cestný ultrabeh je monotónny. Je to mentálna výzva. Keď beháte na atletickom ovále, musíte mať hlavu veľmi silnú. Je to veľký nápor na psychiku," vraví bežec z Malej Idy pri Košiciach.

Svoj prvý maratón ste bežali v Košiciach v roku 1996. Prečo ste sa na to vtedy dali? 

Mal som vážne osobné problémy, prechádzal som ťažkým obdobím a riešil som to tým, že som sa išiel prejsť do lesa, aby som prišiel na nové myšlienky. Postupne som začal trochu behať a po čase som si dal za cieľ, že skúsim zabehnúť Maratón mieru. Mal som na to dva mesiace prípravy. Šiel som do toho bez skúseností.

O príprave a behaní som v podstate nevedel nič. Samotný maratón som rozbehol svižne. Po prvom kole mi kamaráti ešte zakričali že som tridsiaty. Lenže doplatil som na to. Prišla na mňa neskutočná kríza. Ujal sa ma jeden pán, Jaro Pavlacký. Videl, ako som na tom zle, pomohol mi a potiahol ma. Dobehol som za 3 hodiny a 19 minút. 

Mali ste guráž, že ste sa prakticky na začiatku dali na disciplínu, ktorej sa hovorí aj kráľovská bežecká. Vy ste netušili do čoho idete? 

Nemal som žiadne skúsenosti. Akurát som dovtedy hrával futbal za dedinu, ale to bolo dávnejšie. Môj prvý maratón bol podobný prípad ako Forest Gump. Som sa rozhodol, že si ho zabehnem, a tak som to dal. 

Tento rok ste v Košiciach bežali znovu. Ako sa podujatie za tie roky zmenilo? 

A ešte ako. Zažil som roky, kedy nás bežalo päťsto maratóncov. A tento rok to bolo hádam vyše štyroch tisíc. Počet bežcov aj v iných disciplínach každý rok rastie. Teraz spolu viac ako 17-tisíc bežcov. To je obrovský nárast. Tento rok som zabehol už 26. maratón a dosiahol som čas 3:08 h. Je to moja srdcovka.

Tu som začal svoju púť. Je to v podstate domáce podujatie a tento beh sa ťahá celou mojou bežeckou kariérou. Keď organizátori založili Diamantový klub, bral som to ako výzvu dostať sa medzi jeho členov. Na to, aby ste sa do tohto klubu dostali, musíte odbehnúť v Košiciach 25 maratónov. Nie je to nič jednoduché. Je to štvrťstoročie. Musíte vydržať, pripravovať sa rok čo rok a byť zdravý. 

A to som ešte v tomto klube na spodných priečkach. Sú predo mnou takí, čo majú už 40 ročníkov a prvý je Peter Polák, môj tréner. On má 47. 

V minulosti ste mali problémy s alkoholom. Ako ste sa z toho dostali? 

Behu vďačím za to, že mi zmenil životné smerovanie. Vďaka nemu som prestal s alkoholom. Zažil som rôzne úspechy, aj som niektoré preteky vyhral ale moje najväčšie víťazstvo je, že som prestal piť. 

Ako vás vlastne beh zachránil? 

Keď som v oku 1996 behal, popritom som stále chľastal. Prvý maratón som chcel dobehnúť. Na druhý rok som chcel ísť pod 3 hodiny. Podarilo sa. Aj naďalej som sa chcel zlepšovať, lákalo ma to. A keď som chcel byť lepší, musel som zmeniť životosprávu. A prestal som s pijatikou celkom. Beh som bral veľmi seriózne. 

Je to prehnané tvrdenie, že ste jednu závislosť – na alkohole, len nahradili novou – na pohybe?