Bola prvá v Československu, ktorá preskočila samú seba. Slovenskú rekordnú latku dvihla za dvanásť rokov až osemnásťkrát, dovedna o 30 cm.

Na olympiáde v Mexiku bola šiesta, v Montreale štvrtá. Hosťom podcastu Vykroč bola bývalá výborná výškarka a neskôr športová fukcionárka MÁRIA MRAČNOVÁ.

V roku 2022 ste počas vyhlasovania ankety Športovec roka dostali ocenenie Športová legenda. Niekto raz povedal: „Kto nemá veľké sny, nemajú sa mu aké splniť.“ Mali ste vždy veľké sny?

Tým, že skok do výšky je konkrétna disciplína, kde máte pred sebou prekážku v podobe latky, ktorú sa snažíte prekonať, musíte snívať, že v ďalších pretekoch skočíte o centimeter, alebo aj o desať centimetrov viac.

Doma na chodbe som mala vo výške 2 metrov natiahnutú červenú stuhu a vzhliadala som k nej, pri mojich 172 centimetroch, s úctou. Ale aj to bol jeden z mojich snov.

Vaša aktívna športová kariéra trvala šestnásť rokov a za desať rokov ste v bývalom Československu posunuli ženskú výškarskú latku desaťkrát až na rekordných 192 centimetrov. Čomu pripisujete, že ste sa výnimočnou a dlhodobo úspešnou stali práve vy?

Motiváciou bolo určite samotné prekonávanie latky. Ale jedným z dôležitých impulzov bola aj príhode z čias, keď som ešte trénovala v Košiciach.

Nikdy som nebola „nohatá“ subtílna výškarka, ktoré prekračovali nožničkami latku oveľa vyššie ako ja, a jeden z okoloidúcich trénerov povedal, že zo mňa výškarka nikdy nebude. Myslím si, že to bol posledný klinec pod pätu, aby som sa snažila výškarkou byť.

Ako si spomínate na detstvo v rodných Košiciach, viedlo vás najbližšie okolie k aktívnemu pohybu?

Mala som o päť rokov staršieho brata a ten ma vždy dostal ako „prívesok“ na starosť. Tým pádom som bola vždy v chlapčenskej partii, hrávali sme vonku futbal, liezli sme po stromoch, naučili sme sa dobre behať, liezť aj skákať. Naučil ma aj plávať, keď ma sotil do bazéna s tým, že si mám robiť čo chcem. Z jeho strany to bola zábava, ja som sa trochu trápila, ale pomohlo mi to v tom, že som získala všetky pohybové návyky, ktoré sa mi neskôr zišli.

Po strednej škole v Košiciach ste sa ako 18-ročná presunuli do Bratislavy, kde ste vyštudovali FTVŠ, kombináciu telesnej výchovy a biológie, učiteľský smer. O túto školu bol v tom čase veľký záujem, prijímanie podliehalo prísnemu výberu, napríklad výbornú bežkyňu Zuzanu Markovú-Moravčíkovú neprijali. Aké náročné bolo štúdium na FTVŠ a kam sa fakulta od vašich študentských čias posunula?

Za našich čias bolo štúdium na fakulte náročné. Navyše, prírodovedecká fakulta sídlila na Moskovskej ulici a rastlinky mala pri Moste Lafranconi a naopak, FTVŠ sídlila pri zimnom štadióne.

Takže sme lietali po celom meste, v PKO bola gymnastika a hry, biológia na Moskovskej, popri tom na zimný štadión, bolo to náročné. Dnes majú študenti FTVŠ výhodu, že všetko majú na jednom mieste – pri Moste Lanfranconi, aj s internátom, aj s tartanovým štadiónom a halou a nemusia sa presúvať kade-tade, maximálne na zimný štadión.

Mali sme však aj zaujímavé zážitky. Pamätám si napríklad, že keď nás učil pán Starší a nebola som extrémne dobrá v korčuľovaní, postavila som sa do bránky. Janko Starší iba jemne ťukol do puku a tri týždne som mala na predkolení hrču ako svet.

V rámci biológie sme zbierali chrobáčiky niekde pri Gombaseku a pri Štúrove sme boli na rastlinky v roku 1965. Bol tam Dunaj, kúsok lúky, vyvýšená cesta a za ňou sme stanovali. O dva dni Dunaj stúpol a upaľovali sme domov – chalani po dvoch stranách cesty, autobus s výfukom hore na streche a tak sme sa dostali domov. (smiech)

Skok do výšky je technicky náročná ľahkoatletická disciplína. Prvé pravidlá súťaží v skoku do výšky zaviedli v roku 1856 a niekoľkokrát sa menila technika skoku. Prvým skokanským štýlom bol skok strihom, tzv „nožničky“, neskôr pribudla technika straddle (prevalenie tela bruchom tesne nad latkou, keď sa švihová noha dostáva za prekážku ako prvá) a od sedemdesiatych rokov je dominujúcim štýlom je flop, keď sa skokan dostáva cez latku otočený chrbtom k nej. Vy ste boli celý život verná jednej technike – straddlu. Je náročné preorientovať sa na iný štýl skoku?

Áno, je to určite náročné. Začínali sme nožničkami, ako ste spomínali a ešte aj straddle sme skákali do piesku. Až v roku 1968 sme začali nosiť veľké vrecká s penovými odrezkami, aby sme sa neudierali.

Medzi nožničkami a „prevalením obkročmo,“ čiže straddlom, boli ešte ďalšie štýly, ako napríklad nožničky bokom.

Ja som sa venovala najmä straddlu, ale, po rokoch skákania s klasickým straddlovým rozbehom, som rok pred OH v Montreale prevzala z flopu rozbeh do oblúku, čím som sa zrýchlila a zlepšila na 191 cm.

Vtedy ešte existovalo pravidlo, že ponad latku nesmie ísť prvá hlava. Keby techniku flopu skúšal Američan Fosbury už vtedy, tak mu to nedovolia. Predviedol ju neskôr a na olympijských hrách v Mexiku prišiel, videl a zvíťazil výkonom 224 cm.

Prečo je flop taký úspešný a dominantný štýl?

Flop je jednoduchší skok ako straddle. Pri straddle sa latky môžete dotknúť všeličím – rukou, kolenom, členkom. Ja som latku v Montreale zrejme ťukla špičkou nohy a ona spadla.

Ale pri flope, ak trafíte latku zhora, ona nadskočí a ostane stáť na stojane. Masovému rozšíreniu flopu pomohlo aj to, že skokan do výšky dnes už padá do mäkkého a nie do piesku či tvrdých podložiek.

Počas vysokoškolského štúdia prišli prvé vážnejšie preteky - na Svetovej Univerziáde v Budapešti v roku 1965 ste skončili štvrtá. V lete 1966 ste odštartovali najslávnejšiu éru československej výšky. Na ME v Budapešti ste skončili taktiež štvrtá, na olympiáde 1968 v Mexiku československá ženská výška dominovala svetu, získali sme zlato, štvrté a šieste miesto. Vy ste boli šiesta. Na ME 1969 sme získali zlato a váš bronz. Zišla sa výnimočná generácia, alebo sme v tom čase mali výborných trénerov a podmienky?

Asi sa spojilo jedno s druhým. Na kontrolných pretekoch na bratislavskej Mladej Garde som po 11 rokoch prekonala národný rekord, skočila som 170 cm na konci apríla 1966.

Potom sa za mnou začali ťahať ďalšie výškarky a napokon nás bolo päť na takmer rovnakej výkonnostnej úrovni, takže začínal byť problém dostať sa na olympiádu, kde mohli štartovať z jednej krajiny iba tri skokanky.

Jedna druhú sme motivovali, ťahali sa, snažili sa prekonávať a súperili sme spolu celé desaťročie. Nedávno som bola na besede s Erikom Vlčekom, ktorý sa ako 41-ročný pripravuje na ďalšie olympijské hry, pričom mne pred Montrealom ako 29-ročnej povedali, že som už stará a neperspektívna.

Prvým vrcholom vašej kariéry boli OH 1968 v Mexiku, ktoré boli špecifické z viacerých hľadísk. Prvýkrát sa konali vo vysokohorskom prostredí (2240 m n. m.), organizátori pripravili vynikajúce športoviská a prvýkrát zapaľovala olympijský oheň žena. Po augustovom vpáde vojsk Varšavskej zmluvy do Československa sa naša výprava tešila mimoriadnej popularite, osobitne najmä gymnastka Věra Čáslavská, ktorá vyhrala 4 individuálne zlaté medaily. Atléti mali k dispozícii novinku – tartanovú dráhu. Američan Bob Beamon skočil fantastický svetový rekord v skoku do diaľky – 890cm. Ako si na olympiádu v Mexiku pamätáte vy?

Určite najkrajší zážitok pre mňa bolo privítanie výpravy na štadióne počas slávnostného nástupu – to „Čeko! Čeko!“ bolo niečo úchvatné. Zážitkom však bolo už len to, že sme leteli do krajiny, o ktorej sme sa dovtedy maximálne učili v zemepise.

Skvelé bolo aj to, že sme tam boli už tri týždne pred olympiádou, keďže atléti zvyčajne poznajú akurát letiská, hotely a štadióny. My sme sa tri týždne mohli zoznamovať s tartanom a prostredím, navštívili sme pyramídy, čo bol pre nás obrovský zážitok na celý život.

V skoku do výšky sme získali 11 olympijských bodov, čo sa nikdy predtým ani potom nezopakovalo. Bývali sme všetky tri na jednej izbe – hoci sme boli rivalky, ale robili sme aj spoločné veci, napríklad sme hrávali karty. Hlavná vec, že som mala skriptá anatómie pod hlavou, keďže ma na fakulte čakala skúška, ale tie som otvorila asi iba dvakrát. (smiech)

Vaša jediná medaila z vrcholných podujatí je bronz z ME v Aténach 1969. Mali ste vtedy 23 rokov. Považujete tento úspech za najväčší v kariére?

Myslím si, že štvrté miesto z olympiády je viac – aj výkonnostne aj tým, že sú to skrátka olympijské hry. Ale pocitovo sú Atény to najkrajšie – Milena Rezková-Hübnerová vyhrala, ja som bola tretia, hrali našu hymnu, stúpali dve naše vlajky na stožiare, z citovej stránky to bol najkrajší zážitok.

Ďalšia olympiáda po Mexiku sa konala v Mníchove v roku 1972. Vy ste mali splnený limit, ale necestovali ste. Prečo?

Opäť v tom mali prsty moje štvrté miesta. Celý rok som súperky porážala, ale prišli majstrovstvá republiky a bola som štvrtá. Nikdy predtým a nikdy potom sa nebrali tieto výsledky ako kvalifikácia na olympiádu, vtedy si to vedenie vybralo ako štandard a do Mníchova išli tri Češky a ja som ostala doma.

Výmeny trénerov predstavovali vždy pozitívny zlom vo vašej kariére. V roku 1973 ste vymenili docenta Šimoneka za kolegu Viliama Lendela. Práve jeho nápad použiť oblúkovitý rozbeh ako pri flope dvihol vaše výkony skoro o 10 cm a predĺžil vašu kariéru. V čom spočíva tajomstvo oblúkovitého rozbehu?

Tajomstvo pre mňa spočívalo v zrýchlení. Šikmý rozbeh, ktorý som mala zo straddle, mi nedával dostatočnú rýchlosť na vyššie výšky. Okrem toho vznikla na Bajkalskej v Bratislave vtedy konečne nafukovacia hala, kam sme od septembra chodili trénovať a kde som sa zdokonalila práve v tomto rozbehu.

Potom to už bolo jednoduchšie – skočila som 184 cm, potom 187 cm a na prvých kvalifikačných pretekoch, kde som bola označená za neperspektívnu, som skočila v Prahe olympijský limit 188 cm. Asi o tri týždne na to som šla na majstrovstvá Rumunska do Bukurešti, tam som skočila 190 cm, na čo už funkcionári nemohli namietať a na olympiádu ma neposlať.

Na olympiáde v Montreale v roku 1976 ste výkonom 189 cm obsadili ďalšie smoliarske 4. miesto. Bolelo to dlho alebo túto smolu prebil jubilejný desiaty československý rekord (192 cm), dosiahnutý na domácich majstrovstvách iba mesiac po olympiáde?