Agentúrny text bol nahradený autorským článkom SME o 19:50.
BRATISLAVA. Slovenský šport stratil ďalšiu legendu. Včera dopoludnia v ružinovskej nemocnici zomrel volejbalista 20. storočia Bohumil Golian.
Vlani v marci v dobrej kondícii oslávil osemdesiatku. V novembri ešte fandil našej reprezentácii na predkvalifikačnom olympijskom turnaji v Poprade. Slasť z jej primátu v ankete o najúspešnejší slovenský kolektív roka 2011 si však už nevychutnal. Koncom mesiaca na chate omdlel, nešťastne spadol a niekoľko dní bol v kóme. Prebral sa z nej, komunikoval aspoň očami, ale včera ich po 44 dňoch balansovania na pokraji života a smrti navždy zavrel.
Z Horehronia na výslnie
Vyrástol na jedinom rovnom „pľaci“ v horehronskej dedine Moštenica, na ktorý sa medzi tri lipy zmestilo len volejbalové ihrisko 9 x 18 m so sieťou uprostred.
Slávnejšieho rodáka Moštenica nemala a nemá. Golian ako jediný Slovák hral v základnej šestke tímu, ktorý v roku 1956 priviezol z Paríža do Československa prvý volejbalový titul majstrov sveta. Keď o desať rokov v Prahe vybojoval druhý, bol jeho kapitánom. Medzičasom si vychutnal aj európsky.
Volejbal sa na program olympiád dostal, až keď mal Kristove roky – v Tokiu 1964. „To mi je dodnes ľúto, inak by som asi zažil už melbournské Hry 1956,“ povzdychol si, keď sme s ním hovorili v predvečer jeho osemdesiatky.
Na tokijskej olympiáde prišli čs. volejbalisti o zlatú medailu len v dôsledku horšieho pomeru setov ako mala sovietska zborná. Golian sa po nej spolu s ďalšími šiestimi oporami vzdal reprezentácie. Pred pražskými MS 1966 ho však prehovorili, aby sa vrátil. Napokon vydržal až do mexickej olympiády 1968, na ktorej si k striebru pripojil bronz.
Na nej zažil životnú športovú eufóriu. Päťdesiatdva dní po začiatku okupácie krajiny vpochodoval na Estadio Olimpico ako hrdý vlajkonosič československej výpravy, vôbec prvý slovenský v histórii. Väčší aplauz nabitých tribún dostali len domáci Mexičania. „Zdalo sa mi, že po tartane nekráčam, ale vznášam sa nad ním,“ spomínal.
Zosobnenie kalokagatie
Volejbal vtedy zažíval zlatú éru. Na tréningy bratislavskej Slávie, do ktorej sa dostal po zastávkach v Ružomberku a v Znojme, chodilo viac ľudí, než dnes na ligové zápasy. Vrátane hercov využívajúcich pauzu medzi skúškami a večerným predstavením.
Všímajte si, ten Bohuš sa vo výskoku vždy zastaví, aby sa rozhľadel, kam poslať loptu, inak by predsa nemohol dávať také vtipné ulievky, presviedčal kolegov Ladislav Chudík.
Golian mal zlaté prsty. Aj zlaté srdce.
Keď skončil v štyridsiatke kariéru ako hrajúci tréner v talianskom Bari, vrátil sa na Slovensko – trénovať a vychovávať športových pedagógov.
„Celý život som ho žral,“ vyznáva sa športový historik prof. Ján Grexa. „Ako hráča, ako môjho trénera po príchode do Bratislavy, ako kolegu na Fakulte telesnej výchovy a športu a najmä v dobe, keď som viedol Slovenskú olympijskú akadémiu a spolu sme vymetali besedy s mladými po Slovensku.“
Nelenilo sa mu na žiadnu: „Bohuš na rozdiel od niektorých iných pochopil, že šport je čosi viac než len pohyb a súťaženie, stal sa jeho životnou filozofiou.“
V roku 1999 sa ako jeden z prvých postavil proti móresom niektorých vtedajších mocných v Slovenskom olympijskom výbore.
„Golian etiku nielen hlásal, ale aj v jej duchu konal,“ myslí si Grexa. „Jeho život bol zosobnením toho, čo vnímam pod pojmom starogréckej kalokagatie.“
Bohumil Golian
Životný rámec: 25. marec 1931 (narodil sa v Moštenici) – 11. január 2012 (zomrel v Bratislave)
Športová kariéra: člen strieborného čs. tímu na OH 1964, kapitán bronzového kolektívu na OH 1968, dvojnásobný majster sveta (1956 a 1966), majster Európy (1958), 350-násobný čs. reprezentant, slovenský volejbalista 20. storočia
Funkcionárska kariéra: pedagóg FTVŠ, podpredseda slovenskej telovýchovnej organizácie, riaditeľ vydavateľstva Šport, čestný člen SOV
Ocenenia: Za vynikajúcu prácu, Rad Ľudovíta Štúra I. triedy, Medaila Pierra de Coubertina MOV.
