Z denníka kapitána hokejistov RÓBERTA PETROVICKÉHO

„Je to nesporne vrchol môjho športového života,“ viackrát opakoval po tréningu v hale E Centre 28-ročný kapitán slovenskej hokejovej reprezentácie Róbert Petrovický zahraničným novinárom odpoveď na otázku, čo preňho znamená pocta niesť slovenskú vlajku pri slávnostnom nástupe na olympiádu v Salt Lake City.

„Celý život som zasvätil športu, v mladosti som okrem hokeja hral aj futbal, lyžoval, beriem to zo širšieho nadhľadu ako obrovskú česť byť po Petrovi Šťastnom a Ivanovi Bátorym ďalším vlajkonosičom. Teším sa. Vedenie našej výpravy to zariadi tak, že nebudem musieť mrznúť vonku počas dlhého štvorhodinového ceremoniálu, musím sa pripravovať aj na zápas s Nemeckom.

V Salt Lake to bude určite najväčší turnaj histórie, preto mi veľmi zvieralo hrdlo pri rozlúčke s chlapcami, ktorí po prípravnom týždni museli z nominácie vypadnúť. Veľa slov pritom nepadlo, podali sme si chlapsky ruky. Ako kapitán im ďakujem, v oboch prípravných zápasoch so Švajčiarskom i na tréningoch odvádzali skvelú robotu, žiaľ, športový osud im ukázal svoju krutú tvár. Stále si myslím, že model olympijského turnaja, ktorý ustúpil predstavám NHL, nie je voči nám i ďalším tímom z kvalifikácie fér. Jednoducho porušuje princíp, že najlepší hokejisti s pasom Slovenska, Lotyšska či Nemecka nemajú priestor naplno predviesť svoje schopnosti na olympijskom fóre. Na internete som čítal USA Today, kde si aj Američania kladú otázku, ako by vyzeral slovenský tím v najsilnejšom možnom zložení. Olympijský duch bol faulovaný. Nám tu však neostáva nič iné, len nesklamať ľudí doma. Útok máme zdrvujúci, dôležité bude, aby sme ostali disciplinovaní aj vzadu.

Po Lillehammeri a Nagane som obyvateľom už tretej olympijskej dediny. Aj v Salt Lake sa mi páči. Naša výprava ubytovaná na spoločnom poschodí si vytvorila rodinné prostredie. Na izbe som bol spočiatku sám, očakával som príchod brata Ronyho. Veľmi túžim po tom, aby nám prvý spoločný štart v reprezentácii na vrcholnom fóre vyšiel.“