Tretí rok vedie slovenskú ženskú volejbalovú reprezentáciu, s ktorou sa pokúsi o historický úspech - postup na majstrovstvá sveta. MICHAL MAŠEK hovorí pre Sportnet, čo ho v Poľsku šokovalo, prečo nemá rád ankety, aj o tom, aké to je trénovať svoju partnerku.

Ako ste sa už v mladom veku dostali z pozície hráča k funkcii trénera ženského družstva?

Hneď ako som prišiel na vysokú školu do Bratislavy, dostal som v prvom ročníku ponuku od Evy Kosekovej trénovať na gymnáziu na Bilíkovej. Ona odišla na stáž a ja som mal za ňu zaskočiť. Malo to byť len na mesiac, ale Eva tam zostala dlhšie a ja som pokračoval. Začal som pri juniorkách na Bilíkovej a pomaličky som smeroval k ženskému volejbalu. Je to už dvadsať rokov, čo je pre mňa neuveriteľné. (smiech)

Prečo trénujete ženy a nie mužov?

Chlapov som za celé tie roky nikdy netrénoval. Nikdy som k tomu nemal žiadnu príležitosť, dostal som vždy dobré ponuky v ženskom volejbale. Nejako som nad tým ani nepremýšľal.

V 23 rokoch ste odcestovali na rok do USA a pôsobili ste ako tréner na univerzite v Chicagu. Čo vám tento rok dal a čo robia v Amerike inak ako u nás?

Šiel som na stáž, kde som sa dostal k univerzitnému volejbalu, súčasťou bola kondičná príprava. Bolo to veľmi zaujímavé, lebo v USA majú veľa nezvyčajných pravidiel. Napríklad také, že libero podáva. Kým u nás je vždy tréner ten, kto zadáva na tréningoch úlohy a má veľmi silnú pozíciu, v Amerike bolo zadávanie úloh a vysvetľovanie - samozrejme, s absolútnym rešpektom - iné. Odohrávalo sa to v akomsi priateľskejšom duchu.

Pre mňa to bola veľká zmena a najmä skúsenosť. Zapáčil sa mi tento štýl. Bol som sa pozrieť aj v Ázii, ich štýl mi vôbec nevyhovuje. V lete by som sa mal ísť pozrieť na to, ako pracujú v Brazílii. Na to sa teším. Najdostupnejší je pre nás taliansky volejbal. Tento systém je v Európe asi najviac zaužívaný. Som však zástanca toho, aby sme brali podnety aj z iných krajín.

Nerozmýšľali ste nad tým, že by ste zostali v USA?

Nie. Dostal som síce ponuku, aby som tam zostal, ale život tam mi až tak nevyhovuje. Jedna vec je, že ste ďaleko od rodiny a vypracovať sa v Amerike je oveľa náročnejšie ako u nás.

V najvyššej slovenskej súťaži ste sa prvýkrát objavili v Doprastave v roku 2007 ako asistent trénera, neskôr ste prešli do Senice a potom aj COP Nitra. Čo vám z tohto obdobia najviac utkvelo v pamäti?

Po Bilíkovej som dostal ponuku byť asistent Mareka Rojka, v Doprastave. Bola to pre mňa vtedy veľká výzva, pretože som prechádzal do „vyššieho“ seniorského volejbalu. Tá práca sa mi páčila, pracovali sme dobre. Možno sme nedosiahli nejaký veľký úspech v lige, ale ak sa dobre pamätám, vyhrali sme vtedy Slovenský aj Československý pohár, ak si dobre pamätám.

Mal som ponuku s ním pracovať aj ďalej, ale v tom momente prišla ponuka zo Senice na pozíciu hlavného trénera. Pre mňa to bol v tej chvíli značný míľnik. Obdobie v Senici bolo skvelé. Aj keď tam boli veľké finančné problémy, tie roky mi dali veľa, najmä z mentálnej stránky a myslím si, že som tam dozrel ako tréner.

Aká veľká je zmena z asistenta trénera na pozíciu hlavného?

Veľká. Určite to znamená väčšiu zodpovednosť za rozhodnutia. Druhý tréner väčšinou určí úlohy a môže mať isté úvahy k tréningu. Ale hlavné slovo má vždy prvý tréner. Mal som šťastie, že prišli veľké hračky, ako Biksadská, ktoré k tomu trošku dopomohli. Bolo to tam fajn. Keď som zistil, že je koniec, narýchlo som hľadal miesto a prišla ponuka z Nitry. Tam mi to však veľký zmysel nedávalo. Cítil som, že to nie je niečo, čo by som chcel robiť. Neskôr som cez agenta dostal ponuku do Stuttgartu.

V zahraničí ste pôsobili v Nemecku, Poľsku a Grécku. Kde sa vám pracovalo najlepšie? Kde ste mali najlepšie podmienky?

Práca v Nemecku bola skvelá. Mal som šťastie, že som mohol pracovať s dvoma tímami, ako sú Drážďany a Stuttgart. Nemajú možno taký rozpočet, ako kluby v Poľsku, ale nahrádzajú to pracovitosťou a skvelými podmienkami. V Nemecku som sa ako asistent trénera nemusel vôbec o nič starať. Mohli sme sa venovať len vlastnej práci.

S Drážďanmi sme vyhrali všetko - dvakrát pohár, zahrali sme si Ligu majstrov a dvakrát sme postúpili zo skupiny. Tieto dve sezóny sú naozaj pre mňa srdcová záležitosť.

Medzi pôsobením v nemeckých tímoch bol strávil rok v Chemiku Police. Je to jeden poľských z top tímov s neobmedzeným rozpočtom. Pôsobil som tam aj ako kondičný tréner, a viedol som hráčky najväčšieho kalibru. Vtedy som vnímal, že by som chcel pôsobiť vo veľkom volejbale.

Potom prišla ponuka z LKS Lodž, ktorý chcel byť veľký. Prišli z prvej ligy a mali okolo seba silných ľudí, ktorí chceli klub budovať. Boli to tri výborné roky. Vyhrali sme titul, získali striebro a boli sme aj tretí.

Fungovalo to tam perfektne. Po majstrovskej sezóne sme pomýšľali so ženou nad rodinou, a práve som dostal solídnu ponuku z Grécka. Žiaľbohu, prišla pandémia pre ktorú nebolo možné odohrať obe sezóny. A keďže nebolo jasné, ako to bude pokračovať, vrátil som sa späť do LKS.

V LKS Lodž ste sa v roku 2016 stali hlavným trénerom a s klubom ste získali titul, ligové striebro aj bronz. Spravili ste si týmito výsledkami u severných susedov meno?

Už v prvej sezóne, v ktorej sme skončili na šiestom mieste, ma šokovalo, koľkokrát som bol v televízii, a koľkokrát sme museli chodiť na rôzne akcie. So Slovenskom, ale ani s Nemeckom sa to nedá porovnať.

V Poľsku je volejbal naozaj šport číslo jeden. Ani futbal nemá šancu, volejbal ide na každom televíznom kanáli, od chlapov cez ženy, až po mládež. Zápas, v ktorom sme získali titul, sledovalo v televízii 3,8 milióna ľudí.

Aký je v krajine, kde je volejbal veľmi populárny, tlak na trénera, ak nedosahuje požadované výsledky?

Keď sa na Slovensku skončil zápas, do pol hodiny som bol doma. V Poľsku niečo také neexistuje. Pred odchodom domov poskytnete množstvo rozhovorov do televízie, idete na tlačovú konferenciu, rozprávať sa s ľuďmi. Tréner je pod obrovským tlakom médií a fanúšikov. Majitelia klubov majú výhrady aj po zápase, ktorý vyhráte 3:0. Nemáte moc šancí si tu vydýchnuť. Z jednej strany si to užívam, ale je to tiež veľká zodpovednosť a obzvlášť, keď sa nedarí.

S akým rozpočtom pracujú najlepšie poľské ženské, tímy a tie slovenské?

Na Slovensku, nie som si celkom istý, ale podľa mňa nedosahuje rozpočet možno ani 100-tisíc eur. Pre porovnanie, v Poľsku “len” na mládež dáva volejbalová federácia 40 miliónov eur ročne. Rozpočty v najlepších poľských kluboch sa pohybujú v miliónoch eur. So Slovenskom je to určite neporovnateľné.

Kde sú najlepší volejbaloví fanúšikovia?

V Drážďanoch, kde majú dlhodobo v Bundeslige vypredanú halu na každý zápas. Chodí tam tri a pol tisíc ľudí. Atmosféra tam bola perfektná. Domáce zápasy boli sviatkom nie len pre nás, ale aj pre tých fanúšikov. Takisto v Lodži.

Začali sme hrávať v obrovskej Atlas aréne, kde na začiatku chodievalo 500 - 600 ľudí. Ku koncu tam už povzbudzovalo 7000 - 8000 fanúšikov, takže to bolo niečo neuveriteľne. Potom postavili novú halu, ktorá bola vždy vypredaná, takže atmosféra v Poľsku je tiež skvelá. Bohužiaľ covid zasiahol do toho tak silno, že si odvtedy radšej ľudia pozrú v televízii, než by prišli haly, čo je veľká škoda.

Víťazstvo vo finále poľskej ligy a oslavy titulu s LKS Lodž v roku 2019

Máte nejaký nezabudnuteľné zážitky s fanúšikmi?

Ľuďom, ktorí nemajú s tým skúsenosť, sa to ťažko vysvetľuje. Keď som pôsobil v Loďži, tak nás tam poznal každý. Ľudia nás zastavovali na ulici, fotili sa s nami, pýtali sa, prečo prehrávame, gratulovali nám, keď sme vyhrali. A neplatilo to len v Loďži, ale v celom Poľsku. Dokonca sa mi stalo, že sme sa boli lyžovať a na vrchu nás zastavil fanúšik a chcel si s nami spraviť fotku.

Už zopár rokov ste tréner svojej partnerky Lucie Mühlsteinovej. Ako ste sa spoznali?

Keď som pôsobil ako asistent trénera v Doprastave, Lucie tam hrala. Po sezóne, keď som vedel, že idem do Senice, tak sme mali niekoľko spoločných projektov s deťmi v Česku, kde ma pozvali ako trénera. A vlastne takto nejako sme sa dali dokopy. Je to už vlastne 16 - 17 rokov.

Vy ste tréner, ona hráčka. Ako to vplýva na váš vzťah, čo sú plusy a mínus takéhoto spojenia?

Takýto vzťah treba vnímať v dvoch rovinách. Nie vždy sme boli spolu. Ja som bol v Stuttgarte v Nemecku, Lucie v Bielsko Biala v Poľsku. Neskôr som pôsobil v Drážďanoch a ona v Azerbajdžane, šesť-sedem sezón sme boli dosť ďaleko od seba, a to bolo naozaj veľmi ťažké.

V lete mala reprezentačné povinnosti, takže aj vtedy sme sa vídali málo. Chodieval som za ňou v tom čase chodieval do Brna, kde som v podstate s ňou trávil celé leto.

Potom sa naskytla prvýkrát možnosť pôsobiť spolu v jednom klube v Chemiku Police. Bol som tam asistent, takže k nášmu vzťahu neboli žiadne výhrady. Ale v LKS Lodž už bola ona nahrávačka a ja hlavný tréner. Prirodzene, vždy to má nejaké mínusy. Keď niekto chce do toho rýpať, tak rýpe. My však vieme, že to spojenie fungovalo.

Stalo sa, že tréneri, ktorí proti nám hrali, sa pýtali: “Ako vám to funguje? Ťažko vás vieme prečítať.” Takže z tohto hráčskeho hľadiska je to plus. Logicky, v šatni to dobrotu celkom nerobí. Vždy som si však vyberal hráčky, ktoré boli charakterovo tvrdé, a ktoré tomuto rozumeli a fungovali bez problémov.

Stretli ste sa s výhradou, že partnerku protežujete?

To je jasné, ale s tým sme do toho šli, tak to jednoducho je. Vždy sa nájde niekto s výhradami. Myslím, že sme si to hrou a výsledkami obhájili. Ale tiež nebol nikdy problém byť medzi sebou kritický. Keď neboli výsledky, vedeli sme, že musíme niečo zmeniť.

S partnerkou máte synčeka Olivera. Chceli by ste mať z neho volejbalistu?

Ako rodičia by sme mu chceli ponúknuť všetky športy. Presne tak, ako to ponúkli mne, keď som bol mladý. Rodičia ma brávali na viacero športov. Som za to vďačný, a práve kvôli nim ovládam prakticky všetky športy, s ničím nemám problém. Moje vnútorné prianie je, aby hral hokej, ale uvidíme, čo si vyberie.

K slovenskej reprezentácii ste sa dostali už v roku 2019 ako asistent trénera Marca Fenoglia na ME v Bratislave. Ako si spomínate na túto spoluprácu? Čo ste sa od trénera Fenoglia naučili?

V prvom rade bola pre mňa veľká motivácia byť opäť so ženskou reprezentáciou. Práca mi dávala zmysel a tím bol dobre zložený. Samotný Fenoglio je tvrdý tréner, ktorý má jasné zásady. Nebolo to v mnohých smeroch ľahké. Viackrát sme museli byť my Slováci tvrdí, aby sme si uhájili pozíciu, lebo Taliani sa nás snažili do niečoho zatlačiť. Bolo to veľmi náročné, ale naučili sme sa rešpektu, pokore a tvrdej práci. Spomínam na to rád. Vyvrcholenie šampionátu bolo niečo neuveriteľné. Aj keď to bolo miestami ťažké, nie je nič, čo by som ľutoval.

V čom na vás tlačili talianski tréneri?

Taliani sú veľmi hrdý národ, majú to v sebe. Sú zvyknutí, že keď nie sú s niekým spokojní, tak ho hneď vymenia a idú ďalej. Ale na Slovensku nemáme také možnosti, sme limitovaní úzkym hráčskym kádrom. Pred šampionátom sa mu nepáčila jedna hráčka, vypýtal si ďalšiu, no museli sme mu vysvetliť, že to nejde tak jednoducho.

Pre Talianov je však niečo takéto ťažko pochopiteľné. Slovenská volejbalová federácia sa nám vždy snažila vytvoriť dobré podmienky vzhľadom na to, aký je u nás volejbal populárny v porovnaní s inými športami, ale oni mali vždy výhrady. Ohŕňali nosom, takže sme ich museli trošku pritlačiť a vysvetliť im, že sú na Slovensku a nie v Taliansku.

Boli chvíle, keď vám všetko liezlo na nervy a najradšej by ste sa venovali inej profesii?

Ani nie. Samozrejme, že sa v každej sezóne nájdu ťažké chvíle. Boli momenty, keď som sa sám seba spýtal, či to má vôbec ešte zmysel, ale svoju prácu milujem a tieto chvíle boli na to, aby som z nich vyšiel ešte silnejší.

Na posledných ME slovenský tím postúpil zo skupiny do osemfinále, kde ste proti favorizovanému Bulharsku viedli už 2:0 na sety, no napokon prehrali 2:3. Po zápase ste povedali, že vás tento výsledok bude ešte dlho hnevať a trápiť. Vraciate sa ešte občas v mysli k tomuto zápasu a urobili by ste s odstupom času niečo inak?

Určite áno. Musím priznať, že to bol najťažší zápas v mojej doterajšej kariére. Zápas proti Bulharkám sme začali neskutočnými prvými dvoma setmi. Možno práve to bola príčina, že jednoducho to bolo v úvodzovkách pre nás veľmi jednoduché. Neudržali sme hlavy. Zápas sa otočil v prospech Bulhariek.

Doteraz som sa s tým vnútorne nevyrovnal, aj keď z nejakej časti, áno. Keď sa k tomu myšlienkami vrátim, som stále športovo nahnevaný, ale nie na niekoho konkrétne. Už postup zo skupiny bol úspech, ale mali sme šancu, a všetci musia cítiť, že sme mohli byt niekde vyššie.

Ten zápas sa mohol skončiť aj 0:3 a výsledok by bol v podstate rovnaký, ale nikto by to neriešil, lebo sa to “očakávalo”. V tomto prípade je to však iná situácia, lebo sme ich mali na lopate. Len sme to nedotiahli do šťastného konca.

Keď ste dostali cenu Tréner roka 2022, povedali ste niečo v tom zmysle, že tá cena pre vás nemá až takú hodnotu. Ako ste to mysleli?

Tieto ankety nemám príliš rád. Bývajú tendenčné a ocenenia sa neudeľujú na základe výsledkov. V roku 2019 som sa stal majstrom Poľska a získal bronz v pohári, čo sa doposiaľ nepodarilo žiadnemu slovenskému trénerovi, jedine Igorovi Prieložnému, ale to bolo dávnejšie. Tá sezóna bola výnimočná a ja som sa vtedy nedostal ani do nominácie na toto ocenenie.

Chcel som len poukázať na to, že sme vyhrávali, boli sme na vrchole a nikto si nás ani nevšimol. A počas roku 2022 sme v Poľsku nemali vôbec také výsledky. Jedine s reprezentáciou sme postúpili sme na majstrovstvá Európy a za tento rok som dostal cenu Trénera roka, čo mi prišlo zvláštne. Pre mňa sú dôležité výsledky s tímom. Tieto ankety beriem s rezervou. Nie, že by som ich odsudzoval, vidím, že sú populárne a ľuďom sa to páči, ale v mojej hierarchii sú niekde inde.

Aké máte ďalšie plány s reprezentáciou, keďže sa tím omladil?

Bude to najmä kratšie, keďže sme postúpil priamo na majstrovstvá Európy. Chceme zostaviť čo najsilnejší tím. Samozrejme, že v kádri budú zmeny, pretože napríklad Michaela Abrhámová ukončila kariéru.

Čo sa týka omladenia, na vek sa nepozerám. Vôbec ma nezaujíma či má hráčka 40 alebo 14 rokov, pokiaľ má na to výkonnosť, tak patrí do reprezentácie. Nomináciu urobíme podľa zdravotného stavu hráčok a uvidíme, ako sa to vyvinie a najmä, či bude ochota starších hráčok prísť na Zlatú európsku ligu.

Žiaľ, u nás je to tak, že pozvánka do reprezentácie je len pozvánka. V Poľsku je to niečo iné. Keby Poľka odmietla reprezentáciu, tak by tu z toho bola aféra. V Poľsku sa hráčky priam trasú, tak chcú byť v nominácii. Na Slovensku často hráčky nad možnosťou reprezentovať ohrnú nos, čo je pre mňa nepochopiteľné.

Aké sú ciele tímu v Zlatej Európskej lige?

Chceme mať najvyššie ambície, ale máme veľmi ťažkých súperov. Záleží na ich nomináciách, lebo ak Chorvátky prídu v plnej zostave, tak sú naozaj veľmi náročný súper. Azerbajdžan je veľká otázka, opäť záleží na nominácii. Ukrajinky išli minulý rok naplno, či pôjdu aj tento rok, ťažko povedať. Švédky budú určite v plnej zostave, keďže sa netaja zámerom ísť do Svetovej ligy, takže bude to náročné.

Čo by ste chceli so slovenskou reprezentáciou dosiahnuť?

Je jasné, že na majstrovstvách Európy či sveta nezískame nikdy medailu, to je realita. Nie, že by sme nechceli. Nikdy nebudeme hrať ani na olympijský hrách, s tým sa musíme zmieriť. V najbližšom čase sú pre nás jednoznačne cieľom majstrovstvá sveta, pretože máme obrovskú šancu postúpiť. Bolo by to prvýkrát v histórii. Veľmi záleží na tom, ako budeme bodovať v európskej lige. Musíme sa udržať aspoň na postupovej pozícii, na ktorej momentálne sme.

Máte v kariére jeden v moment, na ktorý nikdy nezabudnete?

Takých je viac. Všetky tituly a víťazstvá v pohári sprevádzali skvelé pocity. Preto to robím. Keď si môžem po skončení sezóny povedať, že bola naozaj dobrá, je pre mňa najlepšia odmena.

Sledujete slovenskú Niké extraligu žien? Ak áno, ako sa podľa vás skončí?

Sledujem, niektoré zápasy si stiahnem, ale nikdy si nepozriem celý, len nejakú hráčku alebo moment. Jednak z časového hľadiska a z vecného hľadiska nominácie. Výsledky však vnímam.

Tipnete si majstra?

Nerád tipujem, ale myslím si, že súboj o majstra sa odohrá medzi UKF Nitra, Sláviou a VKP Bratislava.

Autorka je extraligová volejbalistka