Slovenská hokejová reprezentácia sa po ôsmich rokoch predstaví na majstrovstvách sveta pod vedením nového trénera.

Kanaďana Craiga Ramsayho nahradil rodený Banskobystričan VLADIMÍR ORSZÁGH.

• Informácie o MS v hokeji 2025 (prehľad)

"Viem, že idem s kožou na trh," hovorí pred šampionátom vo veľkom rozhovore pre Sportnet.

Veľa hokejových pamätníkov si spomína na Vlada Országha, ktorý ešte ako mladý chlapec vo štvrťfinále MS 2002 naskočil v semifinále proti Švédom z trestnej lavice a strelil dôležitý gól na ceste za titulom. Pripomínate si ten moment občas?

Takmer vôbec, aj keď moje pôsobenie v reprezentácii si ľudia spájajú väčšinou s týmto gólom. Treba však povedať, že som veľa gólov nedával. A keď som už nejaký dal, musel ho často odobriť až rozhodca. Takže treba povedať, že toto bol jeden z mojich krajších gólov.

Samozrejme, bol veľmi dôležitý, keďže sme sa ním dotiahli na 1:2. Vtedy som sa na trestnej lavici modlil, aby sme neinkasovali. Švédi dokonca trafili tyčku. Keby to bol gól, zrejme by bolo po zápase.

Väčšinou sa do minulosti nepozerám, pri žiadnej príležitosti. Žijem skôr v prítomnosti a budúcnosti. Ale ľudia mi tento gól pripomínajú, čo je, samozrejme, pekné.

Vo Švédsku ste ako člen reprezentácie získali zlato na majstrovstvách sveta, ale taktiež ste uspeli aj na klubovej úrovni. S tímom Djurgården ste v sezóne 2000/2001 oslavovali titul, vďaka ktorému ste sa neskôr dostali späť do NHL. Ako si spomínate na toto obdobie?

Švédsko mám veľmi rád. Na pôsobenie v Djurgårdene mám pekné spomienky, hral som s výbornými hráčmi. Bolo to prvýkrát, keď som ako hráč vyhral niečo veľké.

Predtým som vyhral prvú ligu s Banskou Bystricou, čo bol tiež veľký úspech, ale vo Švédsku som vyhral špičkovú ligu, darilo sa mi osobne, bol som druhým najlepším strelcom celej súťaže.

Vtedy nebolo úplne bežné, že hráč, ktorý odišiel zo zámoria do Európy, by sa vrátil naspäť. Vtedy to bolo skôr nemysliteľné a mne sa to podarilo. Aj z toho dôvodu, že som mal nesmierne vydarenú sezónu. Bol som vo fantastickom klube, vo fantastickom meste. Veľmi rád na to spomínam.

Djurgården akurát v tejto sezóne postúpil do SHL po niekoľkých rokoch. Potešilo ma to, do klubu som poslal gratulácie.

Samozrejme, dobré spomienky mám aj na pôsobenie v tíme Lulea, kde som trénoval počas zranenia asi tri mesiace. Hral som tam s Ľubom Bartečkom, trénerom tímu bol Slavomír Lener. Bola to opäť solídna zastávka na ceste do NHL.

Vlastne vždy, keď som sa potreboval vrátiť do NHL, išiel som cez Švédsko. Mám na krajinu tie najkrajšie spomienky.

Akí sú na severe Európy fanúšikovia? Sú Švédi hokejový národ?

Treba povedať, že Švédsko sa za posledné roky výrazne zmenilo. Kultúra je tam trochu iná, aj čo sa týka prisťahovalectva. Švédi boli v tejto otázke benevolentní, ušlo im to a teraz si to už zrejme aj uvedomujú. Vždy som sa tam však cítil veľmi príjemne a bezpečne.

Počas môjho pôsobenia v Třinci sme hrali Ligu majstrov v Skelleftei. To je hore na severe a bol už november, príjemných mínus sedem, na zemi sneh...

To som tam miloval. Taká suchá severská zima, nie čľapkanica. Keď som to cítil, vrátili sa mi spomienky. Keď má byť zima, tak poriadna a to mi vždy pripomínalo Švédsko.

Švédi boli vždy veľkí pohoďáci. Keď vám povedali, že niečo vybavia zajtra, tak to bolo aj o dva dni neskôr. Nikdy sa neponáhľali a vždy mali čas. Ale boli to veľmi príjemní ľudia.

Uvedomovali ste si a vnímali ste si už počas hráčskej kariéry prácu trénerov?

Pravdupovediac, nevšímal som si to. Videl som však, koľko roboty s tým súvisí. Bol som typ hráča, ktorý, keď tréner niečo povedal, to absolútne rešpektoval. Nevymýšľal som, prečo je to tak.

Samozrejme, boli niekedy situácie, nad ktorými som premýšľal, prečo chce tréner odo mňa práve toto. Ale vždy som nakoniec svojim spôsobom počúvol. S odstupom času som zistil, že tréner mal veľakrát pravdu. Pohľad hráča a trénera je úplne iný.

Hokejista sa sústredí iba na seba, tréner musí brať ohľad na výsledok, ďalší vývoj zápasu, aby mužstvo vyhralo. Hokej nie je iba o jednom hráčovi, ale o práci celého tímu.

Keď som skončil s hráčskou kariérou, vyhlasoval som, že chcem určite zostať pri hokeji. Je to predsa vec, ktorú som robil celý život, ktorá ma baví. Navyše, kariéru som musel pre zranenie ukončiť skôr, ako som plánoval.

VIDEO: Rozhovor s trénerom Vladimírom Országhom

Vedel som však jednu vec - že nikdy nechcem byť tréner. Na jednej strane som prácu trénerov nikdy detailne nesledoval, na druhej strane som videl, koľko času to zaberá.

Tréneri sú v kabíne vždy prví, odchádzajú poslední. Videl som, že majú veľmi veľa práce. A to som vtedy o tej pozícii ešte veľa nevedel.

Po kariére som sa videl skôr v pozícii manažéra, skauta alebo niekoho, kto riadi klub. Vedel som, že trénera robiť nechcem. To je taký paradox. Nakoniec som skončil ako tréner.

Treba však zdôrazniť, že patrím k tým šťastnejším. Ako hráč ste na niečo zvyknutí, niečo robíte. Zrazu príde vek okolo 35 až 40 rokov a príde tvrdá realita a potrebujete sa zapojiť do bežného života.

Je veľké množstvo hokejistov, ktorí mali úspešné kariéry v zahraničí aj doma na Slovensku, ale nie každý môže byť tréner a robiť v hokejovom prostredí.

Ja sa z tohto pohľadu považujem za šťastnejšieho. To, čo som robil celý život a bavilo ma to, to môžem robiť naďalej. Akurát som zmenil šatňu - z hráčskej na trénerskú. A okrem toho mám asi tak desaťnásobne viac práce, ako keď som bol hokejista. Ale je to v poriadku. Robím, čo ma napĺňa.

Hovoríte, že ste nechceli byť tréner. Kedy sa to v hlave zlomilo?

Keď som skončil s hokejom, prvotná myšlienka bola venovať sa niečomu inému. Prvý som rok si dal pauzu. Druhý rok som pôsobil ako manažér reprezentácie do 16 rokov. To bol zhodou okolností výnimočný ročník 1995, partia, ktorá neskôr na MS v hokeji do 20 rokov skončila na 3. mieste.

Boli tam hráči ako Réway, Lantoši, Godla, Cehlárik, Rosandič...Veľa z týchto hráčov sa dodnes živí hokejom. Možno aj 90 percent z týchto chalanov. A to sa bavíme o reprezentácii do 16 rokov. V tomto veku dochádza k veľkému úbytku hráčov.

Svojim spôsobom ma to bavilo, ale bolo to iba na chvíľu, asi štyri až päť akcií za sezónu. V tom čase ma poprosil majiteľ klubu v Banskej Bystrici, Juraj Koval, či by som vtedajším trénerom Milanovi Stašovi a Mirovi Chudému neprišiel vypomôcť.

Chceli iný pohľad na hokej, na hru. Sedel som na tribúne a hovoril som, čo odtiaľ vidím. Nič som za to nedal, vyskúšal som to a práca ma začala baviť. Bol to iný pohľad ako hráčsky.

V ďalšom roku som bol už ako druhý asistent na lavičke. Začalo ma to napĺňať a všímal som si detaily, ktoré mi ako hráčovi unikali.

Bola to výborná spolupráca. Milan (Staš) a Miro (Chudý) mi na začiatku kariéry veľmi pomohli, aj keď som potom išiel svojou cestou. Zistil som však, že trénerská práca ma veľmi baví.

Nie je to však jednoduché, najmä na začiatku, keď ste s niekým hrali a zrazu mu robíte trénera. Tri roky som sa snažil rehabilitovať po operáciách kolena, trénoval som s Banskou Bystricou a zopár zápasov som za ňu odohral. Zrazu som iba zmenil kabínu za trénerskú.

Nebol to úplne jednoduchý prechod, ale hneď na začiatku sme si vyjasnili kompetencie a zistil som, že musím byť tvrdý aj na hráčov, ktorých som mal za kamarátov a niečo som s nimi prežil.

Cesta k trénerstvu bola podľa vašich slov celkom priamočiara. Mali ste obdobie, keď ste zapochybovali?

Zopakujem to, potrebujete šťastie. Ja som ho mal aj v tom, že keď som sa stal v Banskej Bystrici hlavným trénerom, Slovan odišiel do KHL a extraliga mierne upadla, aj z hľadiska financií aj z hráčskej stránky. Najlepší hráči odišli do Slovana.

Ja som dostal šancu ako hlavný tréner. Banská Bystrica mala, podobne ako ďalšie kluby, finančné problémy a tlak nebol až taký veľký. Rok som dostal na to, aby sme stabilizovali situáciu.

Boli aj série, kedy sme prehrávali, myslím, že aj dvakrát po šesť zápasov. Aj vtedy som mal šťastie, že ma vedenie klubu podržalo. Mali so mnou trpezlivosť a pracovali so mnou. Veľa trénerov takú možnosť v tak mladom veku nedostane.

Ťažké časy sme prekonali a potom sme sa už zlepšovali. Prišlo 3. miesto, ja som odišiel do KHL, ale klub skončil druhý. Keď som sa vrátil, tak sme striebro zopakovali a potom sme dvakrát vyhrali titul. Malo to stúpajúcu tendenciu.

Nikdy by však nemohol povedať, keby ma po zlých sériách odvolali a s hokejom by som nadobro skončil. Mal som šťastie na ľudí, s ktorými som robil a ktorým som veril.

Pôsobili ste v slovenskej extralige, v KHL, aj v českej extralige. Kde ste sa najviac naučili a ktorý tím vám dal najviac?

V Banskej Bystrici sme niečo budovali a netrvalo to krátko. Mužstvo sme skladali štyri alebo päť rokov. Kľúčoví hráči nám zostávali a keď niekto prišiel, tak sme sa ho snažili zapojiť.

Veľmi sme zlepšili skauting. Boli sme prví, kto začal nosiť na Slovensko kanadských hokejistov. Prvé pokusy boli chabé, hráči nespĺňali kvalitu. Neskôr sme to výrazne zlepšili. Hráči boli rozdieloví a posúvali sa do lepších líg.

Fungovalo nám to, že pre hokejistov bolo Banská Bystrica len prestupnou stanicou. Pomohli nám a aj sebe. Brali sme dravých hráčov, ktorí sa chceli posúvať ďalej. Nie etablovaných starších hokejistov, ktorí si chceli iba predĺžiť kariéru v Európe. Darilo sa nám to. Neskôr sa nám začali sami hráči ozývať a chceli hrať za Bystricu. Tam som získal poznatky so zahraničnými hráčmi, zlepšil som si komunikáciu.

Keď sme šli do KHL, Slovan mal finančné problémy a vedeli sme, že to bude zrejme posledná sezóna. Bol problém zohnať hráčov do tímu. Na druhej strane som takú ponuku nemohol odmietnuť. Navyše, prvú časť sme mali veľmi dobrú, ale potom prišli finančné problémy a káder sa začal rozpredávať. Sezónu sme končili so 16 hráčmi, nemali sme ani náhradného brankára.

Aj napriek tomu, že druhá polovica sezóny bola veľmi náročná, mne pôsobenie v Slovane mi dalo veľa. Dovtedy som bol v klube, ktorý vyhráva a teraz som sa musel vyrovnať s tým, že prehrávame. Hokejistov som musel motivovať každý zápas, každý deň. Boli sme šesť mesiacov bez výplat a dohrávali sme s juniormi.

Na druhej strane, sledoval som prácu ruských a zahraničných trénerov, čo je veľmi dôležitý poznatok. Videl som, ako sa správajú na lavičke, ako reagujú, aké majú herné systémy.

Som tréner, ktorý robí denno-denne s počítačom, ktorého zaujímajú takéto veci. V dnešnej dobe je to nutnosť, inak nemáte šancu. To bol ďalší veľmi dobrý poznatok, ktorý som nadobudol v Slovane.

A Třinec? Víťazná organizácia. Nastavenie hráčov bolo neuveriteľné. Naskočil som už síce do rozbehnutého vlaku, klub mal za sebou tri tituly. Hráči držali pri sebe, chceli stále vyhrávať, nikomu nikto nič nedaroval, aj v tréningoch. Na nás trénerov boli nároční, vyžadovali od nás, aby sme boli na nich nároční. To bola radosť pracovať.

Treba povedať, že česká extraliga šla úrovňou veľmi hore. Vstúpili do nej milionári, kluby ako Sparta, Kometa, Pardubice, ale aj Třinec majú veľa peňazí. Každý sa snaží držať krok s top mužstvami. Do ligy sa vrátila kvalita, hráči z ruskej KHL, aj zo zámoria. Všetko najlepšie zo Slovenska ide tiež automaticky do Česka. Každý rok sa podpíšu do NHL dvaja až štyria nedraftovaní hráči.

Špeciálne vydanie podcastu Hokejový BOSS

Liga patrí medzi najlepšie v Európe a každý zápas, či je to základná časť alebo play-off, je pre trénera mimoriadne náročný. Třinec vyhral posledných päť rokov titul a mesiac pred koncom základnej časti bol na chvoste tabuľky. Potom to síce zvládli, ale aj to ukazuje, aká je česká extraliga naozaj náročná.

S čím súvisí práca trénera okrem toho, že dve hodiny stojíte na striedačke počas zápasu a venujete sa samotným tréningom? Opíšte prácu s počítačom, ako s ním pracujete?

Zápas je tá najjednoduchšia vec. Smejem sa na tých „expertoch”, ktorí tvrdia, že načo sú na striedačke traja, štyria tréneri. Dnes je to nevyhnutnosť. Tí, čo to rozprávajú, nemajú absolútne predstavu o tom, ako funguje striedačka.

Pozrieme sa napríklad na Česko na minuloročných MS v hokeji. Na striedačke mali štyroch trénerov, plus v hľadisku sedeli ďalší dvaja špičkoví kouči, ktorí im počas zápasov dávali spätnú väzbu.

Dnes je okolo tímu veľmi veľa roboty a každý tréner má svoju úlohu. Hra 5 na 5, presilovky, oslabenia, videotréner. Ak chcete krok s tými najlepšími, široký trénerský štáb je dnes absolútna nutnosť.

Deň pred zápasom mi trvá dve až tri hodiny, kým urobím prípravu na zápas. Prezentácia ale v konečnom dôsledku trvá asi 15-20 minút. Keď niečo neviem nájsť, musím sa vrátiť späť k stretnutiam z minulosti. Vždy sledujeme posledné dva zápasy, plus posledný zápas proti súperovi.

Ráno pred zápasom je potom rozkorčuľovanie. Potom prídem domov možno na hodinku, dve. Opäť idem na štadión, pripravujem si veci.

Odtrénujem zápas na lavičke a hneď po ňom si s trénermi sadneme a ďalšie dve hodiny rozoberáme zápas. Hneď na druhý deň musíme zápas hodnotiť.

To je nonstop dookola to isté. Zápas na striedačke predstavuje určité vypätie, ale práca trénera sa začína až po zápase. Práce trénera zaberie 8 až 12 hodín denne.

Tabuľka skupiny A na MS v hokeji 2025