Stánok na Solovjevovej toho v minulosti zažil...

KOŠICE. Futbal sa na vtedajšej Solovjevovej (dnes Watsonovej) ulici hral už pred 2. svetovou vojnou. Po účinkovaní klubov KSC a KAC Košice bol tento štadión domovským prostredím v roku 1943 vzniknutého klubu ŠK Jednota.

„V júli 1945 sa na stretnutí v Prahe dohodli predstavitelia českého, moravského a slovenského futbalového života na obnovení prvej ligy. Miestenku v nej si vybojovala aj Jednota Košice, ktorá zdedila trávnaté ihrisko po tíme KAC. Súťaž sa hrala v dvoch desaťčlenných skupinách. Prvý zápas v novom ročníku hrali Košičania v Brne. Ani sa nepýtajte, ako to skončilo. Prehrali sme 1:8. Hneď sa vynorili reči, či majú vôbec Košice na to, aby hrali v lige. Bol to však len prvý zápas. V tom ďalšom sme zdolali Trnavu 4:3. Stále si ten zápas pamätám, začínal som vtedy s fotografovaním,“ začal svoje rozprávanie legendárny košický športový fotograf Róbert Berenhaut.

Ako uvádza iná legenda športovej žurnalistiky na Slovensku, a nepochybne najväčší kronikár histórie košického futbalu, Eugen Magda, Jednota Košice skončila ako najlepší slovenský tím vo svojej skupine na 4. mieste a po dvoch víťazstvách v následnom finále s najlepším slovenským celkom druhej skupiny, ŠK Bratislava (doma 2:1, vonku 3:2) sa východniari stali majstrom Slovenska v sezóne 1945/46.

Nosili i kamene a tehly

Mimoriadne zaujímavo, v niektorých chvíľach až úsmevne, vyznieva Berenhautovo spomínanie na vtedajší divácky záujem o futbal na starom košickom štadióne.

„Zo začiatku chodilo možno sedem-osemtisíc ľudí. Na drevenú tribúnu sa ich pritom zmestilo asi tristo. Polovica prítomných ľudí cez hlavy ostatných ani nevidela na ihrisko, mnohí si so sebou nosili kamene či tehly, aby sa na nich mohli postaviť. Keď to zodpovední videli, rozhodli sa vybetónovať asi šesť schodíkov na státie. Kapacita štadióna sa vďaka tomu zdvojnásobila, ale stále to bolo málo. Napríklad počas zápasu proti brazílskej Bahii mohli deti postávať dokonca až priamo pri postranných čiarach ihriska, čo sa za normálu samozrejme nesmelo. Po tom, čo bol za bránami vytvorený ovál v tvare písmena U sa prišlo na to, že je ešte nevyužitý priestor pred hlavnou tribúnou. Namontovali sa tam korzové sedadlá a opäť bolo viac miesta pre fanúšikov.“

Lístky sa predávali aj na korze

Futbal na Solovjevovej ulici bol veľkým lákadlom a mnohí by urobili čokoľvek, aby sa tam dostali. Výnimkou nebol ani mladý začínajúci fotograf.

„Na každý zápas boli vtedy vydávané lístky inej farby. Raz žltej, inokedy zelenej, hnedej a podobne. Ako mladí chlapci sme nemali peniaze a tak sme s kamarátmi vymysleli jeden fígeľ. Lístky sa pri bráne netrhali, lebo by z toho bol bordel po celom štadióne. Zakaždým ich len natrhli. My sme ich potom pozbierali, doma zlepili s priesvitnou lepiacou páskou a vyžehlili. Pri bráne sme potom lístky vždy držali za tú časť, kde boli zlepené a natrhli nám ich na druhej strane. Celý rok sme tak chodili asi traja. Ktovie, či by sa tak dalo dostať na štadión aj dnes?“