To celé tu okolo (ukáže rukou na plochu a tribúny, pozn.) je pre mňa skutočne splnením veľkého hráčskeho sna. Sparta je európsky veľkoklub, všetci ju poznajú a nastupovať v jej drese je pre mňa zakaždým veľkým sviatkom. Som skutočne veľmi rád, že som sa po porade so svojím agentom Jiřím Mullerom pre Letnú rozhodol a zatiaľ mi tu všetko vychádza. Som proste spokojný. No a diváci? Každý futbalista si praje hrať pred vypredaným štadiónom, fanúšikovia vás motivujú a ženú dopredu. Keď sa mi tu trebárs podarí nejaký prienik, kľučka, tribúny burácajú, je to ako droga. Snažíte sa dobrú akciu zopakovať… Samozrejme, nie vždy vám zápas vyjde podľa predstáv, občas mi niečo nevyjde a musím si vypočuť piskot. Ale to všetko k futbalu patrí a je určite lepšie, keď vás pri vstupe na trávnik poháňajú davy oddaných fanúšikov, ako len pár stoviek.
Sparťanskí Ultras, teda radikálni fanúšikovia, bývajú čo sa týka slovníka a niekedy aj správania dosť nevyberaví. Už ste sa s nimi stretli?
Áno, ale nemám z našich rozhovorov zlý dojem. Sú to síce temperamentní ľudia, pre mnohých snáď až príliš vo svojom fandení extrémni, ale na druhej strane aj celkom rozumní. Je s nimi skrátka reč. Uistili ma, že aj keď mi to nepôjde a zápas prehráme, vyvádzať nebudú. Oni berú futbal a hlavne Spartu úplne ináč. Srdcovo. Na to som z Košíc zvyknutý nebol. Tí by snáď kvôli klubu skočili aj pod vlak. Správny fanúšik by sa predsa nemal od tímu a hráčov odvracať vo chvíľach, keď sa mančaft trápi. Košický a vôbec slovenský fanúšik býva iný. Keď sa vyhráva, tak vás nosí na rukách, ale stačí raz prehrať a už ste temer v pekle. Nechcem, aby to vyzeralo, že sa sťažujem na svoj domov, to nie, ale rozdiely som vysledoval. Asi to súvisí aj s rozdielnymi povahami našich národov.
O Sparte hovoríte ako o naplnení detského sna. Prečo vaším želaním nebol Slovan Bratislava?
Vždy som chcel hrať futbal v zahraničnej lige a česká liga je kvalitnejšia ako slovenská.
Ďalším rysom pražského veľkoklubu je aj permanentná pozornosť médií. Aféry hráčov, ako napríklad Tomáša Řepku s modelkou Vlaďkou Erbovou, sú často ťahákom bulvárnych novín. Nemáte z niečoho podobného obavy?
Nemám, pretože ja noviny vôbec nečítam. Na tému bulvár sa vyjadrovať nebudem. Sem–tam prinesú spoluhráči niečo do kabíny, tak sa do toho pozriem, ale väčšinou len na športové spravodajstvo. Mediálne prešľapy futbalistov si voľajako k srdcu neberiem.
A čo si beriete k srdcu? Môžete trebárs dobre spať po prehratom zápase?
Nemôžem zaspať ani po vyhratom stretnutí, navyše po prehre, napríklad aká bola s Libercom. Hlava sa mi varí, stále sa vraciam na trávnik. A keď niečo sám vyložene skazím, zájdem druhý deň do archívu, požičiam si videokazetu a pozorne si zápas preštudujem. Ale o chybách potom premýšľam maximálne deň–dva, plačom už nič nevrátite. Dôležité je cez nezdar sa prehupnúť a koncentrovať sa na ďalšie stretnutie. I keď sa to ľuďom nepáči, pískajú na nás, to všetko musí futbalista, ktorý chce niečo dosiahnuť, psychicky zvládnuť.
Cnie sa vám po Košiciach, po niektorých kamarátoch z mužstva?
Cnie aj nie. Všeobecne každému človeku sa cnie za domovom. Ja nie som výnimkou. V Košiciach som začínal a odohral v nich zatiaľ najväčšiu časť svojej kariéry. Na to sa pochopiteľne zabudnúť nedá a ja ani nič nechcem vymazať. Prežil som v žlto-modrých farbách nádherné, ale aj smutné chvíle. V kabíne som mal dosť kamarátov, odohrali sme mnoho pekných zápasov, určite je na čo spomínať. Ale tiež sa nie vždy darilo a kopa vecí ma trápilo, skôr nútilo k premýšľaniu, čo a ako ďalej. Nie som zvyknutý prehrávať a športové aj životné prehry ma skôr tlačia do útoku. Potreboval som sa prosto posunúť ďalej a Košice mi pri odchode z klubu nerobili žiadne problémy. Iste, bol som voľný hráč, ale niekedy len to nestačí. Opakujem, že som naozaj rád, že sa mi prestup do Sparty vydaril, neprestávam sa radovať.
Na prvý tréning Sparty ste v lete prišli v starej škodovke. Máte ju ešte?
Aby nie! Stále slúži, mám ju rád, ale už rovnako premýšľam o kúpe nového auta. Veľmi rád by som si chcel obstarať Volvo XC 60. To je auto, ktoré by som si veľmi prial.
Museli ste na Letnej zmeniť herný štýl? V niečom sa prispôsobiť?
V Sparte sú ďaleko vyššie nároky na všetko a v klube je veľmi silná konkurencia. Musíte na sebe stále tvrdo makať a ešte mať herné šťastie v zápasoch, ináč vypadnete zo zostavy. Ale to sa mi páči, pretože ja na sebe veľmi rád pracujem a nič si neodpúšťam. Po tréningu si často pridávam, pretože si vážim šance tu hrať. Občas zostanem na ihrisku, alebo chodím do posilňovne a na squash. Ale zase to veľmi nepreháňam, nemôžem si dovoliť ísť na stretnutie unavený a pretrénovaný. Všetko koordinujem so základným tréningovým procesom. Musel som mnoho zapracovať na dynamike a výbušnosti, herne som sa nezmenil. V podstate hrám to, čo doma v Čermeli.
Kde bývate, máte byt od klubu?
Nie, zohnal som si ho za pomoci môjho agenta Jirku Mullera v Prahe 6. Mám dvojizbový byt a momentálne v ňom bývam so sestrou. Skončila v Košiciach vysokoškolské štúdium a v Prahe si dokončuje titul magistra na bankovom inštitúte. Som tu o pár mesiacov dlhšie, a tak jej robím sprievodcu po meste (smiech). Takže už mi ani nie je tak smutno a dokonca so sebou priviezla aj svojho psíka, sučku staffordského teriéra Tryshinku. Chodím s Tryshou na prechádzku, je to skvelý relax. Niekedy potrebujem byť sám a sučka moje súkromie nenarušuje. Chodím po parku, premýšľam si o živote, svojich plánoch i chybách.
Aké máte chyby?
No, mamička mi hovorí, že som niekedy príliš prchký, ale už som sa vraj dosť v porovnaní s dospievaním upokojil. Inak o žiadnej zásadnej chybe ani neviem. So mnou ani ako s dieťaťom neboli problémy. Ani pri štúdiu na stavebnej priemyslovke. Tam som šiel len kvôli svojmu spolužiakovi Vilovi Gajdošovi. Nepotreboval som nad sebou varešku, dal som si povedať a hlavne som vždy vedel, čo chcem. Hrať futbal a svojmu snu som všetko podriaďoval. Nikdy som sa neflákal, pretože som cítil, že by som šiel sám proti sebe. Mám v sebe prirodzenú pokoru a nebýval som ani namyslený, keď som ešte nedávno hrával v reprezentačnej dvadsaťjednotke. Mal som doma v rodičoch veľkú podporu a mamička s otcom ma detailne sledujú aj teraz v Sparte. Otec mi telefonuje po každom zápase, chce, aby som mu vysvetlil chyby, ktoré som v stretnutí urobil, ale musím povedať, že je konštruktívny a objektívny kritik. Nenadáva mi, len sa slušne opýta, čo a ako.
Stalo sa vám vôbec niekedy, že vás tréning nebavil?
Ale áno, snáď päťkrát. Bol som napríklad smutný z niektorých osobných vecí, a to poznamenalo aj moju náladu na tréningu.
Hovorili ste o reprezentácii. Tá dospelá je iste vaším ďalším, zatiaľ nesplneným snom, však?
Ani netušíte akým… Verím, že reprezentačný tréner sleduje moje výkony na Sparte a možno ma raz nominuje. Ale ako hovorím, všetko záleží len na mne. Držím sa príslovia, ako kto zaseje, tak aj zožne. Veľmi ma mrzí, že sme nepostúpili na majstrovstvá Európy, ale možno v dueli proti Rusku sme nehrali vôbec pekný futbal. Rusi boli lepší. Díval som sa naň len polčas, potom sa mi net začal sekať, tak som to radšej vypol. Zápas sa mi z našej strany nepáčil, ale z kresla sa to vždy lepšie kritizuje. Škoda, že sme nešli ďalej kvôli celému slovenskému futbalu, snáď to vyjde v kvalifikácii na majstrovstvá sveta 2014 do Brazílie. Mňa mrzí aj viac vecí, napríklad, že Slovensko nemá svoj národný štadión a musí hrať v Žiline. Ale ja do toho všetkého nevidím, sú to záležitosti v kompetencii iných ľudí. Som len futbalista.
Nazrime ešte do vášho súkromia. Čítate Bibliu, ste pomerne skromný mladý muž. Už ste si boli zahýriť v nočnej Prahe?
Ešte nie a zrejme k tomu ani v najbližšom období nedôjde... Nie som žiadny „parič“, mám rád svoj pokoj. Ale po Prahe sa prechádzam pravidelne. Zídem sa s nejakými priateľmi zo Slovenska, mám tu dokonca aj spolužiaka zo strednej školy, alebo niekedy vyrazím do ulíc so svojím manažérom Jiřím Mullerom. Prahu mám rád, ale sprevádzať po nej turistov by som ešte nemohol… Ale ako cudzinec sa tu necítim. Vyhlásené disco bary idú však okolo mňa, aj keď mám inak hudbu veľmi rád. Hip–hop počúvam doma každý deň. Aj počas varenia. Žiadny veľký kuchár ale nie som. Občas si navarím na dva dni, ale keď nemám náladu, idem sa najesť radšej do mesta. Na moje obľúbené bryndzové halušky si ale musím počkať až do Košíc. Tie vie najlepšie mamička.
Zatiaľ si ale musíte počkať. Kedy sa objavíte v Košiciach?
Prídem až cez ligovú prestávku a veľmi sa domov teším. Prejdem sa po Hlavnej ulici, porozprávam sa s kamarátmi z klubu, aj z nášho Sídliska KVP. Niekedy to na mňa rovnako v Prahe padne, napríklad keď vidím obrázky Košíc v televízii a začnem spomínať. Lenže vrcholový hráč musí so sťahovaním počítať, takže na voľajaké veľké trápenie to nie je. V Košiciach som však prežil kus života a asi najviac spomínam na svojho prvého trénera v žiakoch, Milana Spurného. Bol to výborný tréner aj človek v jednej osobe. Vedel nás motivovať, mávali sme ako chlapci z tréningov radosť. Som s ním stále v kontakte a dám na jeho rady. Jednoznačne fajn chlap.
A čo dievčatá? Páčia sa vám viac Češky či Slovenky?
Nerozdeľujem ženy podľa národností, pekné sú predsa všade, ale ja zatiaľ žiadnu nemám. Pre mňa je však oveľa dôležitejšie, aby to bola dobrá a charakterná dievčina, než či z jej krásy budú ostatní muži odpadávať. Jednoducho chcel by som dámu. Snáď časom takú stretnem. A fakt je mi úplne jedno, či to bude Košičanka alebo kočka z niektorého malého českého mesta.
dnes 07:30
so 20:28
