Šéf sa nikdy nezaprel

ešte viac. Sám svojho času vyprával, ako za peniaze, čo dostal od hľadača talentov Mikiho Bauera na fotografie, ktoré mal zaniesť do VSS na registračný preukaz, si radšej pochutil aj s kamarátmi na zmrzline. S obavami potom striehol na tohto pána, aby ho nechytil do svojich pazúrov. Z idúcej električky mu však neušiel, ale nič zlé sa nestalo, lebo spolu zašli k fotografii a "Bandi", či Füles"- ako ho priatelia z detstva pomenovali sa stal z večera na ráno žiakom strojárov.

Keďže býval naproti hlavnej bráne štadióna na bývalej Solovjevovej ulici, prežíval voľný čas často medzi ostrieľanými seniormi. Živý chlapec absolvoval takto nezvyčajnú školu, naučil sa všetky šibalstvá a tie poznamenali aj celý jeho futbalový život. Loptu mal rád nadovšetko. Miloval ju natoľko, že čoskoro zažil veľa chvály. Po jednej mu však stúpla sláva do hlavy natoľko, že na najbližší zraz mlade prišiel s polhodinovým oneskorením. Tréner Jozef Mihalík aj s vedúcim družstva Jánom Sakáčom sa tvárili pokojne, akoby sa nič nestalo. A predsa sa stalo. Tréner prečítal zostavu a meno Kvašňáka nebolo nikde. Dokonca ani medzi náhradníkmi. "Pán tréner a čo ja?" zrazu sa ohlásil prekvapený a netrpezlivý Andrej. "No nič, bývaš zo všetkých najbližšie a prišiel si nielen posledný, ale aj s veľkým meškaním, preto som ťa nenominoval," poznamenal J. Mihálik. Po veľkom plači a prosení, že by ho zaradil aspoň medzi náhradníkov, tréner ho vyslyšal, ale od tých čias bol vždy prvý... Vlastne ani nie. Keď bol reprezentantom, nech sa išlo na tréning, či na zápas, všetci spoluhráči hovorili, že prichádzal do autobusu vždy posledný. Akoby niekde sledoval, či už všetci sú na svojich miestach, a až potom prišiel on. Popri týchto kúskoch však mal futbal ozaj rád, aj preto to s obľúbenou guľatou tak ďaleko dotiahol.

Smiech je významným elixírom života. Človek sa rád zabáva, preto aj po rokoch si spomenie na veselé príhody z minulosti. Nechýbali ani na veľkých futbalových stretnutiach. A pretože je reč o košickom rodákovi, na jednej, ktorá sa viaže k jeho menu, sme sa zabávali spolu s bývalým vynikajúcim stredopoliarom, známym stratégom hry, trénerom Ing. Jozefom Karelom. O čo išlo? Ešte v časoch, keď bol Andrej Kvašňák hráčom košickej Jednoty, na trávnik štadióna na Solovjevovej ulici zavítal sovietsky celok CSK MO Moskva. Toto mužstvo po údajných zlých skúsenostiach na západe vozilo so sebou lopty a snažilo sa hrať s nimi zápasy všade, dokonca aj v krajinách socialistického tábora. Scenár z mnohých stretnutí v zahraničí chcelo zopakovať aj v Košiciach. Po rozcvičke pred výkopom postavili moskovskí hráči loptu do stredu ihriska na otvorenie hry, ale kosa narazila na kameň. Na prekvapenie všetkých zaúradoval v role veľkého šéfa sám Kvašňák. Pribehol k lopte a odkopol ju do priestorov preplnenej tribúny. Hostia si zrejme mysleli, že chcel len tak zo zvedavosti vyskúšať jej kvalitu, takže od vlastnej lavičky putovala ďalšia do stredového kruhu. On však neváhal, ale už za smiechu publika zopakoval to isté. Nebral ohľad na nič, ani že môže trafiť niekoho z veľkých súdruhov, ktorí nemohli chýbať na takomto stretnutí a sedeli na tribúne. Keď to zopakoval aj do tretice, moskovskí hráči si uvedomili, že je tu niekto, čo nekapituluje pred ničím, ani sa nenechá len tak prehovoriť. Nakoniec, zápas zohrali mužstvá s našou loptou, nehovoriac, že súper akoby pred svojimi kúskami zabudol, že rozhodca je jediným pánom, ktorý má pri výbere lopty rozhodujúce slovo. Nuž, aj to sa stalo v Košiciach, a aj keď v tých časoch hrozili z podobných zásahov nepríjemné opletačky, všetko sa skončilo smiechom, ktorý zrežíroval nevšedný hráč našich ihrísk Andrej Kvašňák. A to, že mal vlastnosti šéfa, to napokon nezaprel počas svojej kariéry ako v košickom, tak aj v sparťanskom drese, v ktorom sa stal najuznávanejším hráčom uplynulého storočia.