S Radoslavom Zabavníkom o jeho dvojročnom čečenskom pôsobení

Iní sa zasa dobrovoľne vybrali do srdca Čečenska, hlavného mesta Groznyj. Bol to aj prípad košického futbalistu Radoslava Zabavníka, ktorý vo vojnou poznačenej metropole strávil dva roky. Tentoraz sme sa s ním neporozprávali na reprezentačnú tému či o blížiacich sa majstrovstvách sveta, ale podebatovali sme o jeho angažmáne v tejto autonómnej republike Ruskej federácie v severnom Kaukaze.

V Čečensku ste strávili dva roky, ako ich hodnotíte?

"Bola to dobrá skúsenosť. Pre mňa to bolo ťažké a pre rodinu, ktorá zostala na Slovensku, ešte ťažšie. Spoznal som množstvo ľudí i krajinu, zahral som si ruskú ligu a po dvoch rokoch som sa rozhodol nepredĺžiť zmluvu. Dohodli sme sa, že odchádzam. V prvom roku sa nám podarilo splniť cieľ udržať ligu a zachrániť sa. V druhom roku sme mali ísť v tabuľke vyššie, čo sa nám nepodarilo, no dôležité bolo, že Terek zostal v lige a bude sa mu dariť."

Lámali vás veľmi, aby ste zostali?

"Nepovedal by som, že by ma lámali. Chceli, aby som zostal, no kvôli rodine som sa rozhodol skončiť."

Vráťme sa na začiatok. Trochu ste šokovali verejnosť, keď ste oznámili prestup do Čečenska. Ako sa na to spätne pozeráte?

"Keď som po prvý raz zaregistroval záujem z Čečenska, tak môj postoj bol jednoznačný: nie, tam nepôjdem. Čítal som noviny, sledoval televíziu a vedel som o nepokojoch, atentátnikoch či vojne. Vôbec sa mi tam nechcelo ísť. Záujem z klubu bol taký vážny, že za mnou prišli až do Prahy a ponúkli mi podmienky zmluvy. Na základe toho sme sa s manželkou dohodli, že to skúsime. Pre niektorých to možno bol šok, no v Sparte som nemal obdobie, aby som pravidelne hrával. Rozhodli sa dať ma na transfer listinu, aby som si hľadal klub. Groznyj bol jediným záujemcom. Chcel som pravidelne hrávať, lebo som vypadol z reprezentácie a chcel som sa do nej vrátiť. To sa nakoniec podarilo, absolvoval som úspešnú kvalifikáciu, takže môj odchod hodnotím kladne a tie dva roky z pohľadu futbalu boli pre mňa prospešné."

Nie je tajomstvom, že do oblasti, akou je Groznyj a Čečensko, sa chodí najmä kvôli peniazom. Predstavitelia klubu ničím iným nedokážu pritiahnuť hráčov. Mali ste štandardné finančné podmienky, alebo až nadštandardné? Ako by sa dali nazvať?

"K tomu sa nebudem vyjadrovať. Nechcem hovoriť, že som sa stal multimilionárom. Určite išlo o lepšie podmienky, ako na Slovensku, no konkrétne sa vyjadrovať nebudem. Futbal je mojím chlebíčkom, takže aj peniaze rozhodli, že som sa ocitol v Groznom. Určite si však nemôžem vyložiť nohy na stôl a dať si ruky za hlavu."

Zaregistrovali sme cifru 12 miliónov v bývalej mene na dva roky. Je to prestrelená suma, približuje sa k realite, alebo za ňou zaostáva?

"Môžem to dementovať, môžem to potvrdiť, tak sa radšej k nej nebudem vyjadrovať. Každý má svoj názor a ja to nebudem komentovať."

Po futbalovej stránke sme priebežne monitorovali, ako sa vám darí v Groznom. Dá sa v tomto vojnou zničenom meste hovoriť aj o mimofutbalovej stránke?

"Čečenci sa snažia obnoviť mesto, postavili nové centrum s mešitou, pribudli nové budovy, byty a domčeky. Veľmi tomu napomáha Ramzan Kadyrov. Napríklad slovenská firma stavia pre Terek nový 30-tisícový štadión. Určite sa veľmi snažia, aby mesto dostali čo najskôr do normálneho života a nebolo vidieť následky vojny. Za tých pár rokov vybudovali strašne veľa."

Prezident Kadyrov je veľkým fanúšikom a šéfom klubu. Boli ste s ním aj v osobnom kontakte?

"Stretli sme sa. Niekedy sme ho zaregistrovali na tribúne, prišiel za nami po zápase do šatne a dvakrát nás pozval na svoju rezidenciu na menšiu oslavu. Ukázal nám rôzne zvieratá, dokonca pretekárske kone. V osobnom kontakte sme však neboli. Intenzívne sa však zaujímal, či je všetko v poriadku v klube, veľmi sa venuje futbalu. Jeho pravou rukou je viceprezident Chajdar Mineralovič."

Z hľadiska bezpečnosti ste zrejme väčšie manévre nezažili...

"Tak to nie. Všetko bolo veľmi strážené. Navyše prezident mal svoju ochranku a najmä v mojom prvom roku bola všade veľká ostraha. Ostatné tímy najvyššej súťaže sa báli chodiť hrávať do Grozného, no na základe ochrany schválili, že Terek po postupe do ligy môže hrať svoje zápasy priamo v Groznom."

Aj ste absolvovali nejaké cvičenie pre prípad, aby ste sa vedeli čo robiť, ako sa správať a reagovať, ak by došlo k nejakému napadnutiu atentátnika či únosu?

"Nie, nič také sme neabsolvovali. Zbrane som však videl rôzneho druhu. Čečenci to brali ako normálnu vec. Po druhom a treťom pobyte som si aj ja zvykol na to, že sme boli strážení. Ochrankári so samopalmi boli neustále pri nás."

Aj ste si vyskúšali samopal?

"Držal som ho v rukách a spravil som si s ním fotografiu, ale nič viac."

Zažili ste niečo také, že ste si povedali, tak toto by som si už nechcel zopakovať?

"Nemyslím si, že by sme boli ohrozovaní. Čečenci sú normálni ľudia a ja som nemal pocit, že ma ohrozujú. Nájdu sa i výnimky vo svete, ale nemyslím si, že by to boli ľudia, ktorí iným ubližujú."

Čo ste vlastne robili vo voľnom čase?

"So spoluhráčmi sme sa boli prejsť, posedieť si niekde, ísť na internet. Na spoznávanie prírody a pamiatok v bližšom či vzdialenejšom okolí nebolo času. Keď bola prestávka, išiel som na reprezentačné akcie. Ak sme zostali v Moskve, tak sme išli na Červené námestie a podobne."

Fanúšikovia?

"Samozrejme, naši priaznivci nás spoznávali. Venovali sa nám a boli veľmi priateľskí. Po 14 rokoch sa Terek objavil v najvyššej súťaži a mohol hrať v Groznom."

Čo ste počas dvoch rokov nestrávili v súvislosti s Čečencami a možno by ste to nestrávili, aj keby ste tam boli ďalších päť rokov?

"Určite cesty. Sú strašne rozbité, v autobuse s nami riadne hádzalo."

Kam povedú vaše ďalšie kroky?

"Ešte nemám nového zamestnávateľa. Prestupové obdobie trvá do konca januára, veľa času teda nezostáva. Uvidíme, ako sa situácia vykryštalizuje."

Kandidátov je veľa?

"Radšej sa k tomu nechcem vyjadrovať. Počkám do posledného dňa prestupového termínu."

Počas svojej kariéry ste zatiaľ pôsobili len v krajinách východnej Európy a ako by ste mali slabosť na dvojročné zmluvy. Zmení sa to teraz?

"Ani som si to neuvedomoval - v Žiline som bol dva roky, prestúpil som do CSKA Sofia, kde som bol rok a pol, nasledovala Sparta Praha - opäť dva roky - a teraz Groznyj. Samozrejme, že ma láka i západná Európa, no nebola možnosť sa tam dostať. Verím, že nejaký klub sa ozve a budem sa sťahovať do krajín spoza bývalej železnej opony."