Málokto sa zaslúžil o propagáciu MMA na Slovensku viac ako on. Chlapec z Gabčíkova sa bez znalosti angličtiny vybral do USA, kde dosiahol najväčší úspech vo svojej kariére.

Na česko-slovenskej scéne však zostane navždy známy ako víťaz tzv. Zápasu storočia v Oktagone nad Karlosom Vémolom.

Hosťom podcastu Vykroč bol MMA zápasník ATILLA VÉGH.

„Výnimočnosť nie je zručnosť, výnimočnosť je postoj a prístup,“ povedal Connor McGregor, jeden z najslávnejších MMA bojovníkov všetkých čias. Súhlasíte s ním?

Určite áno. Connor je ikona, ktorá dokázala to, čo sa veľa ľudom nepodarilo. Za krátku dobu, čo sa dostal do UFC (Ultimate Fighting Championship, najväčšia a najlepšia MMA organizácia na svete, pozn. red.), sa vypracoval na takú úroveň, akú iní nedosiahli ani za 20 rokov. Obetoval tomu celý život.

„Attila bol taký tučnejší, mal rád jedlo, zároveň bol živý a neposedný ako čert,“ hovoria vaši rodičia. V piatich rokoch vás prihlásili na grécko-rímske zápasenie v Gabčíkove. Skúšali ste aj stolný tenis a futbal, ale ako 14-ročný ste začali s kempo karate. Prečo z vás nie je majster Európy v stolnom tenise, ale v bojových športoch?

Zápasenie ma už prestalo baviť, nebol som v ňom ani extra šikovný a hľadal som sa. Nebavilo ma však sedieť doma, potreboval som niečo robiť. Hľadal som preto ďalšie športy ako basketbal, futbal či stolný tenis, v ktorom som hral aj druhú ligu mladších žiakov. Veľmi ma to bavilo a dalo mi to veľa v oblasti reflexov. Potom som prešiel do kempo karate a zúročil som tam všetko, čo som sa naučil v zápasení. Nezačínal som od nuly, ale nadviazal som na zápasenie a stal sa kompletným karatistom.

Aj dnes sa ľudia mýlia v tom, že len tak prídu a začnú s MMA. Je to úplne iné než karate či judo. MMA sa nedá naučiť naraz, každý jeden úspešný MMA zápasník má nejakú minulosť. Buď je to bývalý boxer, zápasník alebo judista či karatista. Musí mať pevný základ, na ktorom môže ďalej budovať – napríklad zápasník sa ľahšie ako nadstavbu naučí boxovať. Veľmi málo ľudí je takých talentovaných, že si z nuly osvoja všetko naraz.

Keď ste sa v roku 2013 stali šampiónom organizácie Bellator, vedel to na Slovensku len málokto. Kedy u nás ľudia pochopili, že MMA je normálny šport a nie len mlátenie sa potetovaných frajerov?

Keď som v roku 2008 začínal, ľudia hovorili, že do klietky sa chodievajú biť iba psi, vagabundi či basisti. My sme sa na to pozerali inak, ale bežný človek to vnímal cez krv, primitivizmus a neviem čo ďalšie. Ja som však v civile úplne nekonfliktný, nikdy som sa nebil na ulici a keď vidím bitku na ulici, je mi z toho zle. MMA ma však chytilo a išiel som do toho od začiatku naplno. Ľudia u nás ho začali vnímať najmä v dobe, keď prišla Oktagon výzva a široká verejnosť mohla zrazu MMA sledovať v televízii doma v obývačke.

Vtedy si uvedomili, že bojovníci nie sú šibnutí, ale sú to normálni ľudia, ktorí sa vedia aj zasmiať, majú svoje priority či rodinu. Ja som vedel, že MMA časom príde z Ameriky aj na Slovensko, akurát to nejaký čas trvalo. A od Oktagon výzvy sa to podarilo vybudovať až do fázy, že O2 Aréna v Prahe býva vypredaná a na zápasy chodia celé rodiny. Skvelé, že sa to podarilo vybudovať za 3-4 roky.

Ako sa citlivá a nekonfliktná povaha dokáže zmeniť na beštiu v klietke?

Všetko je to o charaktere jednotlivca. Sú takí, ktorí sú agresívni aj vonku, ja taký nie som. Niekedy sa čudujem aj ja sám, ako sa z vysmiateho a pokojného človeka dokážem po vstupe do klietky zmeniť a dobiť tam iného človeka. Vnímam to však tak, že on je súper, a keď sa ja neubránim, dobije on mňa. Chránim sám seba, svoju rodinu a robím všetko pre to, aby som ukázal, že som lepší. Niekedy to síce nevyjde, ale prehry k MMA patria.

Najskôr ste sa presadili v Európe, ale vo veku 19 rokov ste bez znalosti angličtiny odišli do USA. Prečo?

V tom čase u nás veľa ľudí stále nevedelo, čo vlastne MMA je. V USA však fungovalo viacero organizácií, pričom najväčšie sú UFC a Bellator. A práve ja, chlapec z Gabčíkova, som dostal ponuku z Bellatoru, čo bolo priam neuveriteľné.

Keď som dostal zmluvu, podpísal som všetky strany, pričom som ani poriadne nevedel, čo je v nej uvedené (smiech). Mal som cieľ a sen a neriešil som, že neviem po anglicky, to všetko by boli iba výhovorky. V živote som tam, kde som, lebo som taký, aký som. Viem si otvoriť ústa a idem za tým, čo chcem dosiahnuť.

Nadnesene vravievam, že keby som šiel do Číny, tak po týždni by som rozprával po čínsky a najlepší moji kamaráti by tam boli Číňania (smiech). Skrátka som šiel za svojím cieľom a vyšlo mi to. Veľa ľudí sa sťažuje, že nevie po anglicky, riešia, ako by sa tam dostali a podobne. A potom sedia doma. Keď chce človek niečo dosiahnuť, musí za tým ísť.

Viacerí špičkoví športovci sveta, ako napríklad Roger Federer či Cristiano Ronaldo, hovoria, že dlhodobo úspešných z nich robí disciplinovanosť a to, že si rutinu všedného dňa užívajú. Aký je váš recept?

Federer či Ronaldo sú samozrejme niekde inde ako ja. Najdôležitejšie vlastnosti podľa mňa sú úcta, pokora, rešpekt a disciplína. Ak človeku chýbajú, nedosiahne veľa. Môže dosiahnuť niečo, ale nie veľa.

Veľmi dôležité je tiež veriť sám sebe a vízii, od ktorej ma nikto nemôže odhovoriť. Poznám veľa prípadov, keď človek cítil, že na to má, ale okolie to spochybňovalo. Začal ho počúvať a bolo zle. Treba ísť za svojím cieľom. A ak to náhodou nevyjde, môže viniť iba samého seba.

V organizácii Bellator ste debutovali víťazstvom v apríli 2012 v poloťažkej váhe a po ďalších dvoch výhrach ste mohli bojovať o titul. Vo februári 2013 ste ho aj získali, keď ste zdolali Francúza M'Pumba. Je tento úspech vrchol vašej kariéry?

Pre mňa je to najdôležitejší titul kariéry, najväčší môj životný úspech. Vtedy ešte sociálne siete nefungovali tak ako dnes, keď z nich niektorí bojovníci ťažia, hoci toho nedosiahli ani zďaleka tak veľa ako ja.

Ale ja mám niečo, čo reálne môžem „položiť na stôl“ – titul majstra sveta v druhej najväčšej MMA organizácii. Áno, bol tu aj Zápas storočia v Oktagone s Karlosom Vémolom, po ktorom som sa stal na domácej scéne oveľa slávnejší. Mám celkovo za sebou 44 profesionálnych zápasov, pričom veľa zápasníkov ich nemá ani 15.

Dnes mám už 38 rokov, mám rodinu, iné priority a sám sebe som už dokázal, čo som chcel. Sny som si splnil. A ak niekto so mnou nie je spokojný, to je už jeho problém.

Ľudia vo všeobecnosti hľadia na športovcov z nesprávneho uhla. Mali by ich vnímať ako ľudí, ktorí niečo dosiahli, a to často z jednoduchších pomerov. Nevidieť len to, aké majú autá či ako sa obliekajú.

V marci 2013 ste titul šampióna prehrou s Newtonom stratili, prišlo obdobie bez víťazstiev. Prehry a neúspechy k životu každého človeka patria, ako sa s nimi vyrovnávate?

Ťažké je ísť hore, veľmi ľahké je potom padnúť a o to ťažšie je potom sa postaviť, ale to je to najcennejšie. Veľa ľudí sa dostalo hore, ale potom padlo a už sa nepostavilo. Úspech a výnimočnosť spočíva v tom, že človek ide ďalej za svojím cieľom, aj keď cesta k nemu je tŕnistá.

Aj na mňa prišlo horšie obdobie, keď som pomaly padal dolu. Prišiel som o titul v Bellatore, prehral som súboj o ďalší v ruskej organizácii, v poľskej taktiež a potom v Rusku prišla opäť prehra. Ani v tíme nebolo všetko ideálne.

Stále som sa však pozeral iba na seba a na to, čo chcem, a nie na to, čo hovorili ostatní: že som už starý, vyhral som v Bellatore a nemám ďalšiu motiváciu.

V tom čase prišiel za mnou Pavol Neruda, že mi dá šancu v Oktagone a spraví zo mňa znova hviezdu. Šiel som do Oktagonu, vyhral ťažký zápas a bol som späť. Naše vzťahy s Paľom a Oktagonom sú dodnes veľmi dobré, vážime si jeden druhého a navzájom si pomáhame.

V MMA sa používajú rôzne techniky, napríklad judo, box, taekwondo a podobne. Bojových športov je mnoho, ktoré ovládate vy? Volíte techniku podľa súpera alebo sa držíte svojho štýlu?

V mojich začiatkoch sme nemali kondičného trénera, mentálneho trénera, „core“ trénera, špecialistov na stravu a podobne. Pochádzal som z prostredia zápasenia, preto som chcel dať súpera dolu na zem a následne ho tam uškrtiť či inak dokončiť. Neskôr som sa naučil aj lepšie boxovať a cítil som, že sa pri boxe neunavím tak ako pri zápasení. Mám totiž dlhšie ruky a opačné garde, čo súperom nevyhovuje.

Študujem samozrejme aj súperov štýl. Ak je to silný zápasník, nebudem s ním zápasiť, budem s ním radšej boxovať. A je dobrý boxer, zvolím zápasenie. MMA je o komplexnosti, z každého odvetvia je dobré vedieť niečo a spolu to vytvorí vhodný celok.

Čo robíte v čase tesne pred zápasom? Počúvate hudbu alebo pozeráte po babách v hľadisku?

Po babách nepozerám, nemám na to vtedy ani chuť (smiech). Nepočúvam ani hudbu. Som nervózny a chodím často na záchod na malú potrebu, cez deň snáď aj päťdesiatkrát, naposledy aj minútu pred nástupom do klietky. Prežívam to veľakrát ťažšie než v samotnom zápase.

Fyzickú odolnosť budujú zápasníci v telocvični. Podľa mentálneho kouča Radka Ševčíka sa však 80 percent zápasu odohráva v hlave. Ako MMA zápasník trénuje svoju hlavu a učí sa ovládať emócie?

Človek musí v prvom rade poznať sám seba a to, aký je, vrátane reakcií na tréningu a v zápase, keďže to sú totálne rozdielne veci. Hlava je veľmi dôležitá. Niekto trénuje desať rokov, príde na zápas a tam zabudne všetko.

Moje nastavenie bolo také, že som nikdy nešiel do zápasu s tým, že „musím“. Veľa ľudí tak funguje, aj Karlos Vémola pred zápasom so mnou hovoril, že musí vyhrať, lebo sa obesí, a neviem, čo ešte narozprával. Nevyhral a neobesil sa, tak na čo to rozprával (smiech)?

S Radkom som komunikoval online, ešte keď som bol v Bellatore, ale aj pred zápasom s Karlosom a veľmi mi pomohol v mentálnom nastavení, za čo som mu veľmi vďačný.

Vyzerá to tak, že napríklad aj Milan Ďatelinka prehral zápas s Vémolom v hlave. Súhlasíte?

Áno, to je skvelý príklad. Milana mám rád, je šikovný a talentovaný, hoci teraz mu nejde karta. Pred zápasom s Vémolom chodil trénovať aj k nám a jasne sme si povedali, aby za žiadnych okolností nekopal na hlavu, keďže Karlos ho potom zoberie na zem a tam je veľmi silný. Začal sa zápas, atmosféra ho zhltla, v hlave to nezvládol, ako prvú vec kopol Karlosovi na hlavu, ten ho dal na zem a rýchlo dokončil.

Karlos Vémola nie je síce všestranný, ale v boji na zemi je vynikajúci. Sú aj takí zápasníci ako Kozma, ktorý ovláda rôzne štýly, vie boxovať, vie zápasiť, vie urobiť obranu, vie takmer všetko. Karlos taký nie je, je jednostranný, ale v tom je veľmi dobrý.

V Oktagone ste začali viacerými víťazstvami, naladili publikum, ale v roku 2019 ste v Bratislave šokujúco podľahli Američanovi Zwickerovi knokautom už v prvom kole. Čo sa vtedy udialo?

S Oktagonom sme podľa mňa „win-win“. Ja som pomohol im, oni pomohli mne, obe strany to tak aj vnímajú, a aj preto máme také skvelé vzťahy, aké máme.

Proti Zwickerovi som vedel, že som lepší zápasník, mal som lepšiu bilanciu, ale nemal som svoj deň a Zwicker ma porazil. Ja som taký, že netúžim po odvete. Hoci nemusí byť lepší celkovo, v ten deň bol lepší, uznal som to, podal mu ruku a vybavené. Týždeň som bol smutný, čo je normálne, no potom som sa prebral a išiel ďalej za novými cieľmi.

Na vrchol vás vrátilo víťazstvo nad Karlosom Vémolom. Favoritom v Zápase storočia bol súper, ale vy ste jeho pokusy preniesť boj na zem ustáli a knokautovali ho. Ako si na to spomínate?