Španiela zbijem, ďalší môžu prísť aj naraz. Slovenský boxer je sebavedomý

Do Londýna cestoval s plánom získať olympijskú miestenku, no napokon sa vrátil s koronavírusom. Vôbec však nepochybuje o tom, že sa do Tokia kvalifikuje. Boxer ANDREJ CSEMEZ hovorí o sebe, že je jednoduchý chalan, ale o svojich cieľoch má jasno. Z Tokia chce priniesť medailu.

Prvý zápas olympijskej kvalifikácie ste absolvovali ešte vlani v marci. Kvalifikačný turnaj však pre koronavírus prerušili a doteraz ho neskompletizovali. Kedy vás čakajú boje o Tokio?

Turnaj prerušili 16. marca 2020 a pokračovať má 4. júna 2021 v Paríži. Na to, aby som získal olympijskú miestenku, musím vyhrať ešte dva zápasy.

Ako ste pred rokom prežívali prerušenie turnaja?

Nečakali sme to. V ten deň, keď som mal boxovať, zavolali všetkých trénerov do jednej miestnosti a oznámili im, že je koniec, všetci musíme ísť domov. Nechcel som tomu veriť, myslel som si, že je to nejaký vtip. Správy nesledujem, takže o covide som pred kvalifikáciou vôbec nepočul.

Napokon ste však boli prvý športovec zo Slovenska, ktorý mal pozitívny test na koronavírus. Ako ste sa to dozvedeli?

Keď sme sa vrátili domov, museli sme ísť na dva týždne do karantény. Všetci traja (Csemez, Viliam Tankó a tréner Tomi Kid Kovács) sme boli u nás na boxerskej akadémii v Galante. Nenudili sme sa. Pred skončením karantény nám tréner vybavil testy, aby sme vedeli, ako sme na tom. Vtedy vysvitlo, že som pozitívny, takže nás zavreli na ďalšie dva týždne.

Aký ste mali priebeh ochorenia?

V ničom ma to nebrzdilo. Dva dni som necítil chute a vône, inak som nemal žiadne iné príznaky.

Nemali ste ťažkosti ani neskôr? Aj na Slovensku sme videli na príklade sestier Fialkových, že urýchlený návrat po covide môže spôsobiť problémy aj u športovcov.

Podľa mňa to závisí aj od toho, ako sa človek stará o seba po celý život. Ja som nemal žiadne problémy. Ani som nebol na žiadnych špeciálnych vyšetreniach.

V karanténe ste trávili dovedna mesiac. Čo všetko ste za ten čas robili?

Hrali sme karty, strihali sme ovce, hrali sme stolný tenis, boli sme v saune… Vôbec to nebolo hrozné, cítil som sa fajn.

Neskôr sa potvrdilo, že začiatok olympiády sa odloží o rok. Ako to ovplyvnilo vašu prípravu?

Kvalifikáciu posunuli na december. Pripravoval som sa, ale zase ju zrušili. Ďalší termín bol február, znovu som sa pripravoval, ale ani vtedy sa neuskutočnila. Takže dúfam, že teraz, 4. júna už nič do toho nepríde. Veľa zápasov som medzitým nemal, na Slovensku bolo všetko zakázané, museli sme ísť do Kosova, ak som chcel boxovať.

Neustále posúvanie termínu kvalifikácie musí byť náročné aj psychicky…

Nie je to také ťažké. Viem, aký mám cieľ a čo chcem dosiahnuť, a sústredím sa len na to. Som stále v akadémii, ráno o ôsmej mám tréning, potom fyzioterapiu a rehabilitáciu, popoludní zase tréning a večer rehabilitácia. Mám plný celý deň.

Nechýbajú vám zápasy?

Bolo by to spestrenie, ale aj tu mám zabezpečených sparingpartnerov, takže až tak veľmi mi zápasy nechýbajú.

Ako vidíte svoje šance postúpiť na olympiádu?

Beriem to tak, že už som tam.

Prečo si to myslíte?

V nasledujúcom kole mám boxovať so Španielom, ktorého som už raz zdolal a teraz ho zbijem ešte viac. Potom už musím vyhrať len jeden zápas, buď proti Belgičanovi, alebo Rumunovi. Tí môžu prísť v pohode aj dvaja naraz.

Sebavedomie vám nechýba. Čomu zaň vďačíte?

Trénerovi i sebe.

Niektorí športovci hovoria o cieľoch skôr opatrne, aby to nezakríkli.

Ja som to nezakríkol, ja to len beriem tak, že už som tam.

Čo vám sľúbil tréner za olympijskú miestenku?

Práve teraz mi hovorí, že dostanem od neho takú veľkú pusu, akú som ešte nedostal!

V minulosti vyhlásil, že ak sa niektorý jeho zverenec dostane na olympiádu, kúpi mu byt. To ešte platí?

Áno, platí.

Azda ho už aj kúpil?

Už to vybavuje.

Keďže už považujete olympijskú miestenku za istú, prezraďte, s akými cieľmi pôjdete do Tokia.

Chcem priniesť medailu.

Znie to jednoducho.

Ja som jednoduchý chalan.

Čo bude potrebné na tú medailu?

Na zisk medaily treba vyhrať tri zápasy, na zisk zlata päť. Žreb sa uskutoční až tam, ale keď budem v najlepšej trojke v kvalifikácii, tak budem nasadený.

Čo vás najviac zaujíma na olympiáde, na čo sa najviac tešíte?

Pôjdem tam boxovať, ani som nerozmýšľal nad tým, čo by ma zaujímalo. Keď už budem mať medailu, tak možno si nájdeme čas aj na prehliadku Tokia.

Máte nejaký vzor?

Mojím veľkým vzorom je môj tréner, v športe i v živote. Takisto aj moji rodičia. Vychovali ma, stoja pri mne, vo všetkom ma podporujú.

Neboja sa o vás?

Mamina bola na začiatku proti tomu, aby som boxoval, ale potom sa s tým zmierila. Hoci sa o mňa stále bojí, keď som v ringu.

Najvážnejšie zranenie v živote ste pritom neutrpeli v ringu, ale pri autonehode.

Stalo sa to 31. októbra 2017.

Sú to vaše druhé narodeniny?

Presne tak.

Ako došlo k tej nehode?

Nešiel som rýchlo, ale v ostrej zákrute vybehol pred auto zajac. Reflexívne som strhol volant a narazil som do stromu.

Lekári vám predpovedali, že už nikdy nebudete športovať. Čo vám pomohlo, že ste sa vrátili do vrcholového športu?

Lekári každý deň vraveli niečo iné, ale my sme ich nepočúvali. Išiel som za svojím cieľom. Bolo to veľmi ťažkých osem mesiacov. Tréner i rodina boli pri mne každý deň.

Oproti tomu sa zdá byť olympijská kvalifikácia naozaj ľahšia úloha.

Vtedy mi išlo o život, teraz ide o šport. Aj ten je súčasťou môjho života, ale keby som sa náhodou nekvalifikoval na olympiádu – čo sa síce nestane – tak sa svet nezrúti. Stále budem zdravý.