Martin Maťaš ukončil ako hráč svoju futbalovú kariéru

Výborný futbalista MŠK Slavoj Spišská Belá Martin Maťaš sa rozhodol v sezóne 2013/2014 ukončiť svoju hráčsku futbalovú kariéru.

SPIŠSKÁ BELÁ. Pri tejto príležitosti sme sa s ním pozhovárali.

Ako ste sa k futbalu dostali?

„Prvý kontakt s futbalom som mal ako šesťročný chlapec. Bolo to na lúke v Spišskej Belej. Bolo to miesto, kde nám rodičia postavili brány, označili ihrisko vápnom a kúpili nám lopty a siete na brány za peniažky, ktoré sme si vyzbierali za rôzne práce (zber železa a papiera, čistenie miestneho potoka atď.). Tam som sa učil od starších kamarátov futbalovému umeniu. Futbal pre mňa začal byť akousi drogou, bez ktorej som nedokázal žiť. Niekedy počas ZŠ som prvýkrát vstúpil na mestské ihrisko SLAVOJ Spišská Belá, ktoré sa pre mňa stalo základným futbalovým táborom až do dorasteneckého veku.“

Na ktorého z trénerov najviac spomínate?

„Mojím prvým a dodnes najviac váženým trénerom, ale ešte viac človekom, bol– Ivan Petruš. Aj keď bol tréner, pre každého z nás to bol „ujo Petruš“, ktorý bol k nám vždy dobrý a správny, ale vedel byť aj prísny. Dnes viem, že vo mne niečo zasial a to niečo vo mne rástlo dlhé roky. Pochopil som, že bez tréningu nemôžem hrávať zápasy a nemôžem sa zlepšovať. Pochopil som aj to, že vo futbale je kolektív dôležitý. Tréner nás dokázal motivovať aj na tréningu.“

Prečo ste sa v 16 rokoch rozhodli odísť do Kežmarku?

„Dôvod bol pekný štadión, ihrisko, väčšie mesto, lepší futbalisti a hlavne vyššia súťaž. V Kežmarku sme hrali III. dorasteneckú ligu. V Kežmarku som pokračoval aj ako senior.“

Potom si vás všimli funkcionári Čane...

„Išiel som za vyššou kvalitou do FK Čaňa, ktorý hral III. ligu. Pre mňa to bola veľká výzva. Postúpili sme do II. slovenskej ligy. Na jednej strane najkrajšie, ale na druhej najsmutnejšie chvíle, ktoré som v tom období prežíval. Týždeň pred prvým ligovým štartom prišiel kolaps môjho organizmu. Dostal som sa do nemocnice v Košiciach na 28 dní. Boli to najťažšie dni môjho života. Tam som sa učil znova chodiť a tam som aj veľa vecí pochopil. Pochopil som, čo je ochota, vďačnosť, nezištnosť, viera, pokora, radosť a ďalšie hodnoty ľudského života. Každopádne fakt je, že som to nevzdal. Trvalo mi to asi 5 mesiacov pokiaľ som sa mohol zapojiť do zimnej prípravy pod dohľadom lekárov v individuálnom tréningovom procese. Dokázal som to. Po ôsmich mesiacoch som stál opäť na zelenom trávniku a zapísal som si prvé minúty v 2. lige.“

Potom ste si dali dvojročnú pauzu od futbalu, ale znovu ste sa objavili vo Vysokých Tatrách.

„Po dvojročnej prestávke bez futbalu som mal naň veľký apetít. Postupoval som v kariére niekoľkokrát, ale vo Vysokých Tatrách to bolo niečo výnimočné. Ak by som to vystihol v jednej vete, boli sme tím jedno telo a jeden duch. Všetci sme mali ten istý cieľ, tú istú vieru, že to dokážeme. Po nejakom čase prišla pre mňa fáza stagnácie. Po dohode som šiel na hosťovanie a neskôr na prestup do Popradu ako kanonier. Mal som prispieť k postupu do 2. ligy.“

Čo vám dalo popradské pôsobenie?

„Niektoré kluby nám závideli ako to funguje, že máme výsledky aj keď nemáme peniaze na chod klubu. S Popradom som postúpil do 2. ligy. A potom prišiel čas na comeback do Spišskej Belej. Ako sa vraví, všade dobre, doma najlepšie. Futbal je pre mňa časť môjho života, časť poznania a časť mojej osobnosti. Dnes viem, že som mal vytvorené silné základy k budovaniu dobrých vlastností a vzťahov, nielen k športu, ale hlavne k ľuďom spätých s futbalom. Za to by som sa chcel touto cestou poďakovať všetkým ľuďom, s ktorými som sa v mojej futbalovej kariére stretol.“

Čo vás teda viedlo k rozhodnutiu ukončiť aktívnu hráčsku kariéru?

„Nedostatok voľného času, pracovné povinnosti a už pomaly aj zdravotné ťažkosti.“

Takže s futbalom definitívne končíte?

„Nie, dobrý futbal si vždy pozriem.“

Čo by ste chceli popriať belanskému futbalu?

„Belančanom prajem, aby hľadali cesty a riešenia spoločnou komunikáciou k spoločným cieľom. Aby vedeli porozmýšľať aj nad iným názorom ľudí a aby sa ich snažili pochopiť. Aby boli hlavne trpezliví a mali jasne stanovené ciele. Prajem, aby každý chlapec, ktorý chce hrať futbal, dostal tú možnosť.“