V zápasoch bol ostrý ako žiletka. Hokej hral so srdcom, bil sa za víťazstvá, na ľade sa smial i plakal. Ľudia ho milovali. Hosťom podcastu Vykroč bol jeden z najlepších slovenských hokejistov v histórii JOZEF GOLONKA.

Stále z vás vyžaruje mladícka iskra. Ako to robíte?

Keď sa ráno zobudím a pozriem sa, aký je dátum, vždy si poviem: „Pán Boh ma zachraňuje, o jeden deň som medzi vami dlhšie.“ Z toho mám hneď dobrú náladu a som optimisticky naladený. V obchode sa slušne pozdravím, na káve sa rád porozprávam s ľuďmi a teším sa z toho, že som na svete ďalší deň. A keď som trochu sklesnutý, žena ma doma „spráši“ a tým pádom vo mne znovu vzbĺkne iskra a som rád, že ešte žijem a som opäť optimista.

Ste rodák z Bratislavy, vyrastali ste v jej mestskej časti Ružinov, ktorá bolo v povojnových rokoch perifériou mesta. Ako si spomínate na detstvo v období druhej svetovej vojny či tesne po nej?

Otec bol profesionálny futbalista, ktorý sa cez Brezno a Nitru dostal do Bratislavy. Zároveň v roku 1938, keď som sa narodil, robil v plynárňach a ako člen športového klubu OAP Bratislava nemusel ísť na vojnu. Staral sa tak o mňa, ako aj o moju o štyri roky staršiu sestru. Mama robila na zimnom štadióne, bola krasokorčuliarska trénerka, učila korčuľovať Nepelu či Sabovčíka.

Vyrastali sme v jednoizbovom byte, mali sme iba jeden zimný kabát, otec v ňom chodil do kostola o deviatej, ja v tom istom kabáte o jedenástej. Keď prišla po vojne repatriácia, Karola Divína presunuli z Maďarska do Bratislavy a pamätám si ako by to bolo dnes, ako mu môj otec na jeho prvé verejné vystúpenie na otvorenom zimnom štadióne s drevenou tribúnou požičal jediné čierne nohavice, ktoré sme v rodine mali, lebo Karol nemal ani tie.

Po vojne otec musel predať sovietskym osloboditeľom svoje zlaté hodinky za dve vrecia cukru a tri vrecia múky, aby sme mali čo jesť. Bolo to ťažké obdobie a naučilo ma veci si vážiť.

Známy ste predovšetkým ako hokejista, ale v mladosti ste výborne hrali aj tenis. Ako ste sa dostali k tenisu a potom k hokeju?

Na tenisovom dvore som najskôr zbieral loptičky. Mal som však šťastie a dostal som sa k jednému trénerovi, volali sme ho Janko-báči. Bol to starší slobodný vojak a právnik, ktorý založil prvú športovú biomechaniku.

Na tenise ma mal pod palcom, požičal mi raketu a sedem mesiacov po tom, čo som prvýkrát udrel do loptičky, som v Petržalke vyhral žiacky turnaj. Tenis mi priniesol úspechy a veľmi ľutujem, že som pri ňom nezostal, pretože som okamžite vyhral aj majstrovstvá Československa juniorov, Pardubickú juniorku a bol som prvý v tenisovom rebríčku medzi dospelými na Slovensku.

Viaže sa mi k tomu však aj jedna nepríjemná príhoda. Dostal som pozvánku na juniorský Wimbledon s reprezentáciou. Následne mi však prišiel domov list, kde mi národný tréner Siba, napriek tomu, že ma ani nevidel hrať, odkázal, že nie som vo forme a na Wimbledon pocestuje namiesto mňa Jelínek z Motorletu.

Otec mi hovoril, že mám hrať v zime hokej a v lete naďalej tenis. Ja, známy svojou tvrdohlavosťou, som odmietol a zahodil som raketu. Na to prišiel tréner za otcom a povedal mu, že o štrnásť dní bude Pardubická juniorka, kde budú aj tí z Wimbledonu a tam im to môžem ukázať a potom môžem prestať hrať tenis. A tak som ako 15-ročný chodil s doktormi hrať o peniaze ako prípravu na Pardubice a Jelínka.

Mal som aj nádhernú partnerku v zmiešanej štvorhre, Zuzku Bednárovú. S jej otcom ma zobrali Škodou Octavia do Pardubíc, kde som v deravých topánkach, spartakiádnych trenkách a tričku a s drevenou raketou porazil všetkých súperov, až ma vo finále čakal Jelínek.

Povedal som si, že proti nemu nemôžem nastúpiť v takom odeve, tak som si požičal nohavice od 198-centimetrov vysokého redaktora Tibora Lukáča a pred 3500 divákmi nastúpil na finále. Tričko som si požičal od Zuzky Bednárovej, ktoré však bolo ženské a neustále som si ho musel upravovať. Jelínka som vyprášil z kurtu 6:2, 6:3, so Zuzkou som potom ešte vyhral aj zmiešanú štvorhru, s Tiborom Szatmárym, ktorý už nežije, sme postúpili až do finále štvorhry. Potom som zahodil raketu a začal som hrať hokej.

O jeden a pol roka som dal prvý gól za hokejovú reprezentáciu vo Švédsku. Bol síce náhodný, ale pomohol mi dostať sa tam, kam som sa prebojoval.

Uviedli vás do štyroch hokejových siení slávy (IIHF, Slovensko, Česko, Nemecko), patríte k historicky najlepším strelcom na majstrovstvách sveta v hokeji. Vedia dnešní mladí hokejisti či fanúšikovia, kto ste?

Tí najmladší už nie, ale ľudia vo veku od 30 rokov a viac ma bežne spoznávajú aj pri nakupovaní, kde sa častokrát pri mne zastavia a chcú sa pozdraviť a podať ruku. Avšak napríklad mladšia generácia novinárov už pomaly nevie, kto som, pričom som v Slovane zažil viacero generácií počas môjho pôsobenia.

Začínali ste s hráčmi ako Reimann či Horský. Ako ste sa dostali do A-mužstva hokejového Slovana?

Mal som 17 rokov, hrali sme za dorast a A-mužstvo Slovana malo sériu, keď mesiac nevyhralo ani jeden zápas. Zrazu správa: Golonka, Gregor, Čapla, dostavte sa do kabíny. Pomyslel som si, že čo sme zasa vyparatili. Hrali sme proti Královmu Polu, zošli sme z ľadu a oznámili nám, že odteraz sme všetci v prvom mužstve.

Vojenčinu ste si odkrútili v Dukle Jihlava, ktorá vás zlákala hneď vo svojom prvom roku po postupe do najvyššej súťaže. Po vojenčine ste sa skoro sťahovali do Prahy. Prečo?

Prišiel za mnou majiteľ Sparty pán Zábrodský a hovorí mi: „Kvašňák hrá za Spartu futbal, ty budeš hrať za Spartu hokej.“ Odvetil som mu, že sa musím opýtať otca. Štyri hodiny som čakal na telefón, otcovi som povedal, že bol za mnou Zábrodský, otvoril tašku a povedal, že tam je toľko peňazí, že si za to kúpim dom na Barrandove, aby som podpísal prestup.