V Česku patrí k najcitovanejším hokejovým odborníkom a nebojí sa ani ostrejších slov. 

Tridsaťdeväťročný JAKUB KOREIS sa priaznivcom hokeja prihovára v podcaste Bomby k tyči alebo v televíznej relácii Bomby na ľade. 

Jeho hokejová kariéra odštartovala vo veľkom štýle. V prvom kole draftu NHL si ho vybral klub Phoenix Coyotes. Do NHL sa však nikdy nepozrel a z talentovaného hokejistu sa stal priemerný hráč v českej extralige. 

„To, že som sa do NHL nedostal, ma nasmerovalo na moju životnú cestu. Som rád, kde som. Môj vtedajší neúspech bol z nejakého dôvodu,“ povedal v rozhovore pre Sportnet. 

Myslíte si, že ste boli známejší ako hokejista alebo skôr v pozícii moderátora a komentátora? 

Myslím, že som známejší po kariére v pozícii komentátora a moderátora. 

Okrem moderovania a komentovania podnikáte s nehnuteľnosťami a vlastníte kaviareň v Plzni. Ako to všetko stíhate?

Viem si manažovať čas. V poslednom čase som sa musel niektorých aktivít vzdať a niektoré trochu viac optimalizovať, aby som všetko stíhal trochu lepšie. Boli časy, keď som mal toho na pleciach veľa. Teraz mám vo všetkom peknú rovnováhu. 

Spomínate si na moment, keď ste si povedali, že chcete komentovať a vyskúšate si rolu hokejového experta?  

Napadlo mi to v čase, keď som ešte hral hokej. Povedal som si, že by to bola celkom fajn práca. V Česku však hokej vysielala iba Česká televízia a pozície boli dosť obmedzené. V čase, keď kúpila extraligové práva O2 TV Sport, som mal asi pol roka po hokejovej kariére. 

Vravel som si, že by ma to bavilo a skúsil som tam napísať. Nebolo to hneď, ale správa, ktorú som napísal na sociálnej sieti X (vtedy Twitter) Davidovi Solnařovi z O2 TV Sport, vyústila do toho, že som od septembra začal robiť experta na extraligových zápasoch. 

Nerozmýšľali ste v tom čase aj nad kariérou trénera? 

Premýšľal som nad tým počas kariéry. Problém bol v tom, že by ma viac bavilo trénovať dospelých hokejistov. Bohužiaľ, nemal som takú skvelú kariéru a moje meno nebolo také známe, aby som dostal po skončení aktívnej hokejovej kariéry okamžite šancu.

Vedel som, že by som si musel odpracovať dlhý čas v mládeži, aby som sa dostal k takejto pozícii. V tej chvíli som necítil, že by ma to napĺňalo. 

Od roku 2020 ste moderátor podcastu Bomby k tyči. Aké boli ohlasy na prvé epizódy? 

Cítili sme s Richardom Tesařom, s ktorým spolupracujem, že to ľudí bavilo od prvej chvíle. Trafili sme ešte éru pred veľkým boomom podcastov. My sme boli prvý skutočný hokejový podcast. 

V tom čase už nejaké publikum čakalo, kedy takýto formát z hokejového prostredia príde. Reakcie boli od začiatku prevažne pozitívne. 

Dokážete sa uraziť na negatívnu reakciu? 

Neurazím sa. Každú negatívnu reakciu si prečítam a snažím sa vyhodnotiť, nakoľko je relevantná. Pýtam sa aj iných, či s názorom trochu súhlasia a je to niečo, čo by sme mali riešiť. Som rád za konštruktívnu kritiku, keď niekto navrhne, aby sme skúsili niečo robiť inak. 

Online priestor však prináša veľmi skratkovú kritiku. Ja sa z kritiky nezosypem, naopak ju vítam. Núti nás to premýšľať, aby sme nestali na jednom mieste. 

Čo je pre vás jednoduchšie, komentovanie alebo moderovanie podcastu? 

Každé má niečo do seba. Komentovanie robím z pohľadu experta a nie som tak v pozícii šoféra autobusu. Som tam na to, aby som odpovedal na otázky alebo sa vyjadrujem k nejakým situáciám na ľade. Z tohto hľadiska je to jednoduchšie. 

Televízne prostredie je však náročnejšie a nie je tam veľmi priestor na chybu. Je potrebné sa veľmi dobre a rýchlo vyjadrovať. Nemôžem nič zbytočne opisovať. 

V podcaste je to uvoľnenejšie. Musím však mať väčšiu prípravu, pretože ja som ten, ktorý prezentuje svoje myšlienky. Nie je tam tlak, aby som vety správne formuloval. 

Koľko času vám zaberie príprava na podcast? 

Na jednu epizódu trvá príprava štyri až päť hodín. 

Na základe čoho si vyberáte hostí? 

Na začiatku sme šli cestou zaujímavých osobností z hokejového prostredia. Mali sme výhodu, že formát, ktorý sme priniesli, ešte nikto nerobil. Potom prišlo niekoľko ďalších tvorcov, ktorí robili takisto rozhovory s hráčmi. Hráči sa tak začali objavovať aj v iných reláciách. 

Teraz už musíme viac premýšľať, o čom sa s nimi rozprávame. Hokejové prostredie sme však úplne nevyčerpali. To sa nedá. Sú stále ľudia, ktorých by sme radi dostali do podcastu a nemôžeme ich k nám dotiahnuť. 

Viac sa posúvame k aktuálnej tematike. Pozývame si hostí, ktorí nerozprávajú o svojej kariére, ale aby rozprávali k aktuálnej zmene. To je zmena, ktorú praktikujeme posledný pol rok. 

Ako zložité je pre vás získavať zákulisné informácie z hokeja?

Neprahnem po nich. Mám známych v hokejovom prostredí, s ktorými sa rozprávam. Nejaká informácia sa ku mne dostane. Dostane sa ich ku mne oveľa viac, ako ich na konci dňa vypustím von. 

Zároveň musím mať nejaký filter a zodpovedne rozlíšiť, ktorú správu si ponechať a ktorú vypustiť ďalej. V skratke, nezháňam ich cielene, ale keď sa ku mne dostanú, som rád.  

Ako zvládate emócie hráčov a trénerov vo vypätých situáciách? Viete sa ľahšie vcítiť do ich kože? 

Áno, dokážem. Keď robím rozhovor počas prestávky s hráčom, ktorého mužstvo prehráva a nie je schopné si vytvoriť šancu, tak viem, že hráč tam so mnou nechce byť a rovnako ani ja. Neviem poriadne, na čo sa ho mám opýtať. V tom momente robím rozhovory čo najkratšie. Čokoľvek sa vtedy spýtam, odpoveď bude ťažká. 

Dokážete sa v týchto prípadoch odosobniť? 

Myslím, že to zo seba asi ťažko dostanem. Časť hokejistu vo mne stále je. Snažím sa myslieť, ako najlepšie otázku formulovať, aj keď je to kritika. Poviem si, ako by som túto kritiku znášal ja. Zároveň z mojej pozície musím vedieť, ako pomenovať chybu. 

Nie som tam na to, aby som všetkým hovoril, akí sú skvelí. Pochvala je dôležitá, nie je priorita kritizovať. Veci musíme nazvať správnymi pojmami. Na kritiku je každý hráč pripravený. Niekedy si môže myslieť, že je neoprávnená, ale nikdy sa nemôže cítiť zosmiešnený. 

Dávam si na tom veľmi záležať, aby sa to nestalo. Takisto som hral hokej a robil som veľakrát horšie chyby ako oni. 

Váš slovník je občas dosť priamy. Ako na to reagujú respondenti?