V tlačovom centre olympijskej arény Santagulia ho nebolo možné prehliadnuť. Chlapík s výzorom Alberta Einsteina sa starostlivo chystal na lov ďalších výnimočných záberov.

BRUCE BENNETT (70) patrí k najslávnejším postavám v hokejovej brandži.

Fotiť začal ako študent v 70. rokoch minulého storočia a svoje prvé snímky predával za tri doláre.

V Miláne bol na svojej siedmej zimnej olympiáde, s rukou na spúšti sledoval vyše 5000 zápasov NHL v 58 arénach a zhotovil státisíce fotografií. Minulý rok ho uviedli do Siene slávy amerického hokeja.

„Rozhovor? Ak nám ho odobria v Getty Images, prečo nie,“ odvetí.

Na druhý deň mu na notebooku ukazujeme jeho niektoré slávne fotografie. Bruce Bennett je pripravený zaloviť v spomienkach.

Nedávno sme pripravovali reportáž o bratoch Šťastných a našli sme v archíve ich spoločné fotografie, ktoré ste zhotovili niekedy v prvej polovici 80. rokov. Spomínate si na to?

Ou (pozerá sa na fotku). Pamätám si na to, samozrejme. Peter bol výrečnejší než Marián a Anton. Bol to veľký džentlmen. Naozaj príjemný človek.

Tieto fotky vznikli ešte v pôvodnej aréne Boston Garden, takže teraz už viete, aký som starý. Fotil som ich všetkých spoločne a myslím, že tá fotka bola vtedy na titulke The Hockey News.

Neviem, či poznáte ich príbeh, ako utiekli z komunistického Československa, aby hrali v NHL. Patrili medzi prvých Európanov v zámorí. Bol to veľký príbeh aj pre vás v Amerike?

Bratia Šťastní mali po príchode do NHL veľkú reputáciu, takže som sa na nich sústredil vždy, keď sa objavili v New Yorku. Bolo veľmi dôležité zachytiť ich v akcii na ľade a mať ponuku fotiek v archíve, lebo o ich príbeh bol v Amerike veľký záujem.

Vládla medzi New York Islanders a Quebec Nordiques silná rivalita?

Zďaleka nie taká veľká, ako medzi Quebecom a Montreal Canadiens. Spomínam si, že som bol v Montreale, myslím, že to bol zápas play-off proti Quebecu, a sedeli sme v tlačovej miestnosti.

Montreal bol známy výborným občerstvením pre zástupcov médií, aj v tomto súperil s Quebecom.

Nordiques pripravili vždy skvelé jedlo pre novinárov, ale potom som prišiel do Montrealu a tam ponúkali filet mignon (hovädzia sviečkovica, pozn. red.) a homára.

Sedím si v tlačovom centre, vychutnávam si filet mignon s homárom, a zrazu jeden po druhom ľudia utekajú von.

Pýtam sa: čo sa deje? Stalo sa to, že na ľade sa počas rozkorčuľovania strhla bitka, ktorú som úplne zmeškal pre výborný filet mignon. Človek sa učí za pochodu.

Na Slovensku je obľúbená aj táto vaša fotografia Zdena Cháru a Žigmunda Pálffyho v ére New York Islanders.

Ó, áno, tak to je klasika. Ďalšia titulka The Hockey News.

Ako si pamätáte na Zdena Cháru?

Čo o ňom povedať, čo už nebolo povedané? Je to neuveriteľný športovec a neuveriteľný človek. Má za sebou úžasnú kariéru a stále pokračuje. Objavuje sa na maratónoch so svojím širokým úsmevom. Je to veľmi srdečný človek.

Nebol pre objektív príliš veľký?

Musel som použiť širokouhlý objektív, aby som do záberu dostal celú jeho postavu (smiech). Vždy to bolo zaujímavé. Jedna vec je titulka The Hockey News s ním a Pálffym, ale keď sa postavil na buly proti hráčovi, ktorý má 170 centimetrov…

Musíte sa zasmiať už len pre ten výškový rozdiel. Poviete si: Počkaj, ty ideš hrať proti tomuto obrovi? Keby som bol útočník, idem na druhú stranu klziska, ani sa k nemu nepriblížim.

Chára bol tvrdý, ale aj férový. Nezneužíval svoju výšku proti nižším hráčom a za to má u mňa veľký rešpekt. Niektorí veľkí tvrďasi narazia do všetkého, čo sa hýbe, bez rozmyslu. On si svoje momenty vyberal.

A čo Ziggy Pálffy? Aj on začínal v New York Islanders.

Prežil na Long Islande dobré časy, vypracoval sa tam na hviezdu. Keď lietal po ľade, bolo radosť fotiť ho. A zároveň výzva.

V tých časoch sme mali na fotoaparátoch manuálne zaostrovanie, dnes je tu autofokus, čo vám pri takýchto hráčoch veľmi pomáha.

Ale áno, vždy to bola pre fotografa výzva a výzvy milujete. Nechcete robiť statické fotky, chcete pohyb, chcete zachytiť moment.

Spomeniete aj na Miroslava Šatana? Teraz je generálny manažér slovenskej reprezentácie.

Naozaj? To som netušil. Pamätám si ho chvíľu v drese Islanders. Nespomeniem si však, za ktoré ďalšie tímy hral. Som už starý. Nemám dobrú pamäť a fotil som naozaj veľa hráčov (úsmev).

V New York Islanders odchytal zopár sezón aj brankár Jaroslav Halák.

Ó, miloval som ho. Naozaj. Väčšinu kariéry bol brankárska dvojka, sedel na striedačke a čakal na svoju šancu. A potom, keď dostal príležitosť – či už od začiatku, alebo uprostred zápasu – bol fantastický. Mimochodom, slovenský súčasný brankár má podobné meno.

Áno, volá sa Hlavaj.

Presne. Pozrel som sa na súpisku a hovorím si: Ach, kiežby to bol Halák. Viete, musíte rešpektovať chlapíka, ktorý zápas čo zápas sedí na striedačke a potom, keď dostane pokyn, hoci aj počas zápasu, je pripravený. Musí byť perfektne nastavený v hlave. Takých hráčov si treba vážiť.

Máte nejaké obľúbené objekty zo slovenského tímu na olympiáde v Miláne?

Veď je tam len jeden, nie? Hrá tam niekto iný okrem čísla 20? (smiech). On je chodiaci hajlajt. Potrebujete naňho samostatný fotoaparát a sledovať všetko, čo robí.

V Amerike sa hovorí, že „nosí emócie na rukáve.“ Vidíte mu to na tvári, vidíte, že je do toho úplne ponorený. Ako hokejový fotograf sa pozerám na oči. Oči vám prezradia, či je hráč v zápase naplno, alebo si ho len odkorčuľuje. A on je typ, z ktorého srší nadšenie.

Oslavuje góly ako Ovečkin. Vždy keď dá gól, viete, že bude mať dokorán otvorené ústa, oči mu budú žiariť a bude z toho neskutočne šťastný.

Stále mám v hlave zápas, ktorý Slovensko prehralo na olympiáde so Švédskom. Netušil som, o čo ide. Švédi vyhrávajú a odvolávajú brankára? Hovorím si, dobre, to asi to musí byť o skóre. Iný dôvod predsa nemôže byť, lebo toto je šialené.

Za 52 rokov som nič také nevidel. Čo sa tam, do pekla, stalo? A po konci zápasu – a teraz mu nechcem skomoliť meno...

Slafkovský...

To je presne on... Ide rovno na mňa, ruky hore, ústa dokorán. Urobil som niekoľko skvelých záberov a pritom som si stále hovoril, čo do pekla sa to tu vlastne deje?

Je jednoduchšie fotiť hráčov ako Slafkovský?

Samozrejme. S hráčmi, ktorí všetko dávajú najavo, to ide jednoduchšie. Teraz sa vrátim k Halákovi. U brankárov s maskou na tvári vyčítate emócie z reči tela.

Aj Henrik Lundqvist bol v tom výrazný. Keď mu klesli ramená alebo ste videli, ako sklonil hlavu, vedeli ste, že pod helmou určite nadáva.

Takíto hráči milujú svoju prácu a sú do nej úplne ponorení. Zvlášť na olympiáde, keď majú na hrudi znak svojej krajiny a hrajú s hrdosťou. Práve to robí rozdiel medzi olympijským hokejom a NHL, ktorú fotím celý čas.

Pre mnoho športovcov je olympiáda vrchol ich kariéry. Čo znamená pre fotografa, ktorý fotí NHL, finále Stanleyho pohára?

Viete, toto je moja siedma olympiáda a každá bola v mnohom iná. Či už išlo o to, ako sa rokmi vyvíjal šport alebo fototechnika, alebo ako stúpal význam ženského hokeja.

Najskôr sme začínali sme s filmovými fotoaparátmi. Po zápase som musel vyvolávať film, firma Kodak tam mala stánok, odovzdali ste im film, oni ho spracovali a potom ste ho museli skenovať alebo posielať diapozitívy. Každý rok sa však technológia posúvala ďalej a ďalej.

V Getty Images sa chvália jednou vecou, ktorá je naozaj neuveriteľná a pravdivá: za 30 sekúnd od fotoaparátu ku klientovi.

Táto technológia spolu s tým, ako sa šport vyvíjal, najmä záujem o olympijský hokej a teraz aj návrat hráčov z NHL, posunuli profil týchto hier na najvyššiu úroveň, akú som kedy zažil.

Vaša prvá zimná olympiáda bola v Nagane?

V Lillehammeri.

Tá bola premiérová aj pre slovenskú hokejovú reprezentáciu s Petrom Šťastným. Slováci vtedy zdolali aj Kanadu a vyhrali skupinu.

Naozaj? Vidíte, to si nepamätám.

A Nagano? Prvú olympiádu s hráčmi NHL a víťazstvo Česka s Jaromírom Jágrom a Dominikom Hašekom?

Áno, spomínam si. Mám rád príbehy outsiderov. Ale napríklad niektoré zápasy v ženskom hokeji sa nedajú príliš sledovať. Rozdiel v skóre aj v hre veľmi výrazný a to športu neprospieva.

Mladé dievčatá však už hrajú hokej po celom svete a myslím si, že je len otázka času, kedy sa úroveň medzi špičkovými tímami vyrovná. Tipujem, že to potrvá ešte dve olympiády.

Viem, že je to všeobecná otázka, ale ako sa hokej zmenil za 50 rokov vašej kariéry?

Najväčšia zmena prišla po výluke, myslím, že v roku 2012, možno ešte skôr, keď si NHL vzala čas a prišla so zmenami pravidiel, aby dali technickým hráčom viac priestoru ukázať svoje schopnosti.

Zaviedli tresty za bránenie v hre, takže ste už nemohli len tak eliminovať hviezdy, ktoré lietali po ľade.

To otvorilo celý stred klziska, hráči mohli ísť priamo dopredu a skúšať prejsť cez obrancov. To bola najväčšia zmena. Aj rýchlosť je dnes oveľa väčšia.

Keď som začínal, hráči celé leto oddychovali a prišli do tréningového kempu v slabej kondícii. Doslova celé leto nič nerobili a ukázali sa až na začiatku kempu.

Potom sa to začalo meniť. Mladší hráči trénovali celé leto, aby sa dostali do prvého tímu a mohli hrať v NHL. Skúsenejší hráči zmúdreli a počas leta začali tiež trénovať. Kondícia hokejistov je dnes oveľa vyššia.

Štatistiky určite pomáhajú tímom rozhodovať, koho nasadiť na ľad a proti komu. Aj to športu veľmi pomohlo. Z môjho pohľadu je hra rýchlejšia, hity sú tvrdšie.

Musím pochváliť NHL. Je neuveriteľné, ako sa pod vedením Garyho Bettmana posunula a aká je dnes kvalita hry. Za tie roky prišlo množstvo skvelých zmien.

Keď ste začínali s fotografovaním hokeja, bolo toto povolanie nebezpečné?

Áno. Keď som začínal, v prvých zhruba dvadsiatich rokoch mojej kariéry, sedeli sme pri stredovej čiare bez ochranného skla pred sebou. Mohlo vás trafiť čokoľvek a z akéhokoľvek uhla - hokejka, puk, hráč.

Prvé štyri až šesť rokov som sa v noci budil a mykal, mal som v hlave situácie, ako ma trafí puk alebo ako sa mu na poslednú chvíľu vyhýbam.

K zraneniam mám aj jeden príbeh, ktorý rozprávam často.

Sem s ním.

V Madison Square Garden ma zasiahla tvrdá strela do brucha. Vyrazila mi dych, ležal som na zemi a pozeral som sa hore na ten nádherný strop. Snažil som sa nadýchnuť.

Cez mantinel sa ku mne naklonili dvaja čiaroví rozhodcovia - Ray Scapinello a Leon Stickle, podľa mňa obaja členovia Siene slávy.

Jeden povedal: Skús si prdnúť. Ak sa ti to podarí, znamená to, že si v poriadku.

A druhý na mňa kričal: Hej, Boomer, tak ma volali, dievča v prvom rade sa pýta, či vaše dnešné rande stále platí.

Spomínate si, kto vystrelil ten puk?

Nemám tušenie. Ležal som na zemi.

Raz som mal aj prasknuté rebrá. Opäť sa to stalo v Madison Square Garden. Jeden z bratov Maxwellovcov, Brad alebo Brian, do mňa napálil puk pri vyhadzovaní z pásma. Bolo to nebezpečné.

Aj dnes vás môže niečo trafiť, ale väčšinou sme v rohoch za otvormi v plexiskle, ktoré sú veľké približne 10×12 centimetrov.

Napríklad na olympiáde žiadne otvory nie sú, je tam len sklo. Vtedy si musíte dávať pozor na mantinel, ako pruží. Môže vás totiž trafiť do tváre.

Aj na Slovensku máme legendu športovej fotografie, Jána Súkupa...

To meno mi je povedomé... Mám však dobrého priateľa z Česka, volá sa Jiří Koliš. Predpokladám, že už je na dôchodku.

Stretával som ho na Kanadskom pohári aj na Svetovom pohári. Bol to úžasný, skromný človek, ktorý každý deň pracoval na svojom remesle, aby bol skvelý fotograf. Bohužiaľ, stratil som na neho kontakt.

Ján Súkup spomínal, že v minulosti bolo pre fotografa najdôležitejšie prísť aj dve-tri hodiny pred zápasom alebo pred pretekmi a nájsť si najlepšie miesto. Bolo takýto boj medzi fotografmi aj v zámorí?

Áno. Pamätám si, že na jednej olympiáde, neviem už presne ktorej, som nemal pridelené rezervované miesto.

Takže som prišiel tri hodiny pred zápasom, obsadil si pozíciu a položil tam tašky. Až potom som šiel na obed. Po ňom som sa vrátil do studenej haly a čakal.

Až o hodinu neskôr začali prichádzať ostatní. Investovali ste množstvo času len preto tomu, aby ste mali dobré miesto na fotenie.

Dnes je takáto vec našťastie súčasťou systému. Veľké agentúry dostávajú najlepšie pozície v NHL a keďže pracujem pre Getty Images, máme prioritnú pozíciu.

Úprimne, bojovať o najlepšie miesta mi v kariére dosť pomohlo. Určite to bolo lepšie, ako keby som ich jednoducho dostal.

Vo vašich spomienkach sme narazili na dve zaujímavé historky. Jedna z nich hovorí o tom, že ste pre neznalosť francúzštiny zmeškali oslavy Stanleyho pohára.

Montreal Canadiens. V roku 1979 to bolo moje druhé finále Stanleyho pohára. Prvé som fotil v roku 1976, keď Montreal vyhral vo Philadelphii.

V roku 1979 som išiel na finálový zápas Montreal – NY Rangers. Bol som mladý, neskúsený, nehovoril som po francúzsky a v Montreale si dosť zakladali na tom, že nehovoria po anglicky.

Zmeškal som stretnutie, kde fotografom vysvetľovali, kam majú ísť a ako sa po zápase dostať na ľad. Nemal som o tom ani tušenie.

Po konci zápasu som bol s ďalším fotografom z New Yorku, ktorý robil pre konkurenciu.

Rozbehli sme sa okolo klziska jedným smerom, no policajt nám povedal, že tadiaľ neprejdeme. Tak sme sa rozdelili, každý bežal druhým smerom. On sa dostal na ľad a ja som zostal v hľadisku.

Postavil som sa na stoličky v prvom rade. Našťastie tam bolo nižšie sklo a zopár fanúšikov ma namiesto povzbudzovania držalo, aby som mohol urobiť záber.

Zachytil som Boba Gaineyho, ktorého spoluhráči niesli na pleciach. Bol som sklamaný, že nemám záber spredu.

V The Hockey News, pre ktorých som pracoval, boli tiež nespokojní a nakoniec kúpili fotografiu od Dennisa Brodeura, otca Martina Brodeura, známeho fotografa.

Moja fotografia Boba Gaineyho sa však objavila na obálkach kníh a bola mnohokrát použitá ako symbol tímovej práce, pretože ho drží množstvo rúk, zatiaľ čo drží pohár.

Takže som nakoniec predsa len vyhral. Ale dodnes ma mrzí, že som nebol pripravený tak, ako som mal byť.

A druhý príbeh bol o tom, že ste z nejakého dôvodu nevideli záver finále olympijského turnaja.

Ó, áno. Crosbyho gól vo Vancouveri. Vtedy to fungovalo tak, že desať minút pred koncom zápasu museli byť fotografi v rohu pri rolbároch, aby mohli po záverečnej siréne vyjsť na ľad na koberec.

Ten zápas o zlato išiel do predĺženia, takže desať minút pred koncom tretej tretiny som bol pri rolbe a sledoval zápas len na kocke.

Mal som v hale rozmiestnené diaľkovo ovládané fotoaparáty, ale bolo tam toľko ľudí, že som videl len malú časť obrazovky. Nakoniec som si kľakol, pozeral som sa pomedzi nohy ľudí v hľadisku a sledoval skóre.

Keď sa niekto priblížil k bránke, držal som spúšť a dúfal, že signál prejde cez kovové tribúny až hore k fotoaparátom pod strechou.

Napokon som mal záber Sidneyho Crosbyho, ako strieľa víťazný gól v zápase o zlatú medailu.

Je nejaký moment, ktorý ste zmeškali a naozaj by ste si želali ho zachytiť?

Áno. Počas mnohých finále Stanley Cupu som bol v tejto situácii. Čakáte a čakáte, niekedy dá gól nesprávny tím, vy odídete z rohu klziska a musíte to skúsiť znova v ďalšom zápase, v ďalšom meste. Každý večer sú zábery, ktoré zmeškáte.

Vždy myslím na brankára, ktorý dostane gól. Rozsvieti sa červené svetlo, 17-tisíc ľudí kričí a on sa cíti zle. No pri ďalšej akcii si všetko v hlave vynuluje a povie si: Dobre, tento tam padol. Ten ďalší chytím.

Ako fotografovi mi príde úžasné, že brankár dokáže takto otočiť stránku a opäť je pripravený.

Pretože pre mňa ako fotografa je najťažšie práve to isté. Keď zmeškám záber, či už vlastnou vinou, alebo preto, že sa hra otočí na druhú stranu, je pre mňa ťažké sa zresetovať.

Musím odfiltrovať všetky rušivé vplyvy, upokojiť sa a povedať si: Dobre, je to päťdesiat na päťdesiat. Polovica akcií pôjde ku mne, polovica ku konkurencii.

Dlhé roky bolo vytvorenie dobrej fotografie umením. V digitálnej ére je to viac o technológii alebo stále o umení?

Problém je, že veľa fotografov sa spolieha na technológiu, aby vytvorili niečo umelecké, namiesto toho, aby použili hlavu a rozmýšľali: Ako môžem túto fotku spraviť lepšie? Ako ju môžem odfotiť z iného uhla? Ako môžem byť kreatívnejší?

Niektorí sa spoliehajú na rôzne ohniskové vzdialenosti, čo je v poriadku, alebo na rôzne techniky, aby dosiahli kreatívny výsledok. Robíme to všetci. Niekedy používame tie isté objektívy ako oporu, pretože vieme, že fungujú. Ale raz za čas musíte myslieť inak.

Zvyčajne začínam každý zápas, najmä v NHL, ešte pred príchodom fanúšikov. Postavím sa do rohu klziska a snažím sa vizualizovať, ktorým smerom sa bude odvíjať hra.

Mám pokryté všetko diaľkovo ovládanými fotoaparátmi? Som mentálne pripravený 60 minút úplne sa sústrediť na hru? Je nejaké miesto, kam môžem dať kameru, kde som ju ešte nemal?

Vymýšľať v tejto fáze kariéry stále niečo nové je však mimoriadne náročné.

Urobili ste niekedy fotografiu, ktorú ste nemohli alebo nechceli publikovať?

Je to ťažké, najmä pri rôznych zraneniach. Ako spravodajská organizácia máme pri publikovaní záberov úplnú redakčnú nezávislosť.

Ale keď sa na to pozriete ako človek, poviete si: ten hráč má rodinu. Musíte sami zvážiť, či je to vhodné. Povedzme, že si hráč na ľade zlomí nohu.

Nepotrebujete záber, kde kričí od bolesti. Stačí vidieť zdravotníkov okolo neho a znepokojených spoluhráčov. To už vypovedá o príbehu dosť.

Je to pre vás vždy dilema?

Je tam určitý vnútorný konflikt. Chcete si zachovať integritu a zverejniť zábery, ale zároveň musíte zostať človek.

Ako máte zabezpečené archivovanie fotografií?

Getty Images ich katalogizovalo. Odkedy v roku 2004 kúpili moju spoločnosť, majú na svojom webe približne 170-tisíc mojich fotografií.

A čo analógové fotografie?

Z tých starších, z Bruce Bennett Studios, mám asi dva milióny snímok. Sú uložené v archíve v Los Angeles. Keď potrebujeme niečo výnimočné, archivár nájde negatív, diapozitív alebo papierovú fotku, naskenuje ju a zverejní online.

Úprimne, ani neviem, koľko záberov som odvtedy vytvoril. Na turnaji v Miláne v 25 zápasoch asi 5-tisíc. Je toho veľa.

Hokej nikdy nebol najväčší šport v USA. Prečo ste si ho vybrali?

Hral som hokej ako dieťa, takže ma zaujímal viac. Najskôr pouličný hokej, potom inline hokej a napokon ľadový. Bol som však hrozný korčuliar.

Všetky deti raz povedali: Už nechceme hrať na ulici, chceme hrať na ľade. A ja na to: To môže byť pre mňa veľký problém. Keď rodičia nekorčuľujú, nenaučia to ani svoje deti. A to sa stáva často.

Hokej som mal vždy rád. A tiež nemám rád prácu v nepriaznivom počasí. Naši fotografi sú v horách a fotia lyžovanie či iné vonkajšie športy. Ja o to nestojím. Som tu na hokeji, maximálne mi trochu zmrznú nohy.

Aby ste boli dobrým športovým fotografom, musíte športu rozumieť. Skúšal som basketbal, bejzbal aj americký futbal, ale hokeju rozumiem. Dokážem lepšie predvídať, ako sa hra vyvinie.