Opustiť Slovensko mu trvalo dlhšie, ako viacerým jeho dobrým kamarátom. SAMUEL URBAN sa pre zámorie rozhodol len niekoľko mesiacov pred dovŕšením osemnástych narodenín.

Stal sa piatym brankárom zo Slovenska v súťaži, ktorej štatistikám kraľuje Matej Marinov. Pravidelne si volávajú, najmä preto, lebo obaja majú vo svojich kluboch slovenských spoluhráčov.

Urban má pri sebe Jakuba Kopeckého. Keďže slovenčina začala v šatni ich tímu zo Sioux City znieť podstatne častejšie, nové slovíčka už pochytili aj ich americkí kamaráti.

V interview pre Sportnet priznal, čo sú jeho silné a slabé stránky, podelil sa o svoj zaujímavý zvyk a odpovedal na otázky, čo ho primälo odísť do USA, čo ho najviac mrzí na debutovom zápase v USHL a ako vníma blížiaci sa draft do NHL.

Nedávno odchádzali do zámoria predovšetkým mladíci známi z MS do 20 rokov. Vy ste sa však zatiaľ ukázali „len“ na Hlinka Gretzky Cupe a pre fanúšikov môžete byť záhadou. Skúste sa charakterizovať ako brankár.

Mojou základnou filozofiou je nikdy, za žiadnych okolností, sa nevzdávať. Chcem chytiť každý puk. Z hokejovej stránky pomohlo, že som dostával priestor pri starších chlapcoch v reprezentácii a vytiahol som sa popri nich. Inak by som o sebe ako brankárovi povedal, že som celkom atletický.

Brankárov často spájajú s poverčivosťou. Je to aj váš prípad?

Trošku. Ale žiaden extrém, že keď si zaviažem jednu korčuľu skôr ako druhú, tak sa mi zrúti svet. Skôr ide o zopár rituálov, po ktorých sa cítim o čosi lepšie, ale ak ich aj poruším, nemám pocit, že sa stane niečo zlé.

Spomeniete aj nejaký konkrétny?

V podstate všetky moje zápasové dni zvyknú byť na jedno kopyto. Na štadióne si musím dať kávu, potom sa prezlečiem na rozcvičku a vždy si nanovo opáskujem hokejku, pričom tá stará ani nemusí byť špinavá či rozlepená. Na ľade sa rozcvičujem tiež zakaždým podobne.

Za najväčší rituál však považujem nájazdy. Vždy nechávam piatich hráčov, aby ma vyskúšali, ale aspoň z jedného nájazdu musím dostať gól, lebo si poviem, že ak na rozcvičke chytím všetko, v zápase za mňa určite niečo prejde. Keď náhodou chytím štyri, na piaty sa vystriem, aby ma ten puk netrafil. (smiech)

Zo Slovenska ste odišli po prvýkrát v kariére. Čo vás k tomu viedlo?