Tento článok vznikol v spolupráci s FutbalTour, športovou cestovnou kanceláriou, vďaka ktorej zažijete NHL naživo.
Pre jeho impulzívnu povahu a menší vzrast ho prezývali Le Petit Tigre (Malý tiger). Na striedačke Quebec Nordiques prežil MICHEL BERGERON najkrajšie časy svojej trénerskej kariéry - aj vďaka trom slovenským útočníkom.
„S bratmi Šťastnými patrili Nordiques k popredným tímom NHL,“ hovorí pre Sportnet 79-ročný Kanaďan.
Keď v lete 1980 prišli do Quebec Nordiques Peter a Anton Šťastní, pôsobili ste v tíme ako asistent trénera. Čo ste o nich v tom čase vedeli?
Petra som poznal, videl som ho hrať za československú reprezentáciu. Veľmi na mňa zapôsobil. V čase, keď Šťastní prišli do Quebecu, bol hlavný tréner Maurice Filion, ale zároveň pôsobil vo funkcii generálneho manažéra a trénovať nechcel. Požiadal ma, aby som viedol tréningový kemp.
Keď som ich prvýkrát videl na ľade s tímom, bol som ohromený. Peter doslova lietal okolo mantinelov – bol veľký, rýchly, technicky vyspelý. Po piatich zápasoch sezóny ma vymenovali za hlavného trénera. Bola to moja prvá sezóna v NHL a cítil som sa ako šťastný človek. Zrazu som viedol tím v NHL a v Petrovi som mal hviezdneho hráča.
Anton bol výborné ľavé krídlo. Obaja boli skvelí hráči a veľmi dobre sa s nimi pracovalo. Petra som koučoval osem rokov, Antona sedem, nikdy som s nimi nemal problém. Boli to skvelí chlapci. Aj vďaka nim sa Nordiques stali jedným z popredných tímov NHL.
Kde ste videli Petra hrať za reprezentáciu, na Kanadskom pohári 1976 alebo na olympiáde v Lake Placid?
Na Kanadskom pohári 1976. Mal vtedy tuším okolo dvadsiatky, ale už špičkový hráč.
Všetci poznáme dramatický príbeh ich úteku z Rakúska. Ako ste vy – a možno aj kabína – reagovali, keď vám vedenie oznámilo, že do tímu prídu dvaja bratia z Československa, komunistickej krajiny?
Bolo to jednoduché. Boli milí, slušní a už vtedy hovorili po anglicky, takže veľmi rýchlo zapadli. Boli to skutoční gentlemani. A keď ostatní hráči videli na ľade ich talent a pracovnú morálku, celkom prirodzene ich prijali do tímu.
Peter sa veľmi rýchlo stal jedným z najlepších hráčov ligy. V 80. rokoch bol druhý najproduktívnejší hráč NHL, hneď za Waynom Gretzkým.
Verili ste, že hráči z Európy sú dosť dobrí na NHL? Neobávali ste sa, že im bude robiť problémy tvrdá hra, drsné osobné súboje?
Veľa ľudí v Severnej Amerike si v tom čase myslelo, že európski hráči sú mäkkí. Ale Peter taký nebol. Pamätám si zápas vo Philadelphii, keď sa pobil s Melom Bridgmanom. Prvýkrát zhodil rukavice a zviedol s ním naozaj tvrdý súboj. Bridgman bol mohutný a tvrdý hráč, jeden z lídrov Flyers.
Peter vedel hrať tvrdo. Nastupoval proti najlepším defenzívnym hráčom. Treba si uvedomiť, že vtedy bol hokej oveľa fyzickejší – hákovanie, držanie, to všetko bolo súčasťou hry. Dnes by za to rozhodcovia udeľovali tresty, vtedy to robil každý, najmä proti hviezdam.
Peter Šťastný vo svojich spomienkach píše, že vaše tréningy považoval za fyzicky príliš náročné a že o tom s vami diskutoval. Pamätáte si na to?
Pamätám si, že na tréningoch síce nebol prvý na ľade, ale vždy pracoval naplno. Keď ste chceli od neho 45 minút intenzity, dostali ste ju. Ale nechcel viac – mal rodinu, chcel ísť domov a venovať sa deťom.
Rok po príchode Petra a Antona do zámoria sa k nim pridal tretí a najstarší brat Marián. Ako ste to vnímali?
Spočiatku to nebolo úplne jednoduché, Marián bol trochu nahnevaný, pretože Peter a Anton odišli zo Slovenska skôr než on. Marián bol naozaj kvalitný hráč, Anton tiež, ale Peter bol z bratov najlepší. Marián bol však výborný človek. Neskôr sme ho vymenili do Toronta, pretože sme mali veľa technických hráčov a potrebovali sme do tímu viac tvrdosti.
Dostávali ste sa s bratmi, najmä s Petrom, do sporu, lebo sa im nepáčilo, že ste ich rozdelili a nehrali v jednej formácii?
Áno, niekedy neboli spokojní, že som Mariána presunul a nehrával s Petrom a Antonom. Záviselo to od súpera a situácie. Robil som to pre dobro tímu. Medzi bratmi vládlo silné rodinné puto, ale na ľade im to nie vždy spolu fungovalo.
Mali sme však medzi sebou dobrý vzťah. Pamätám si, že keď sedeli na striedačke, niekedy sa medzi sebou vášnivo rozprávali po slovensky. Netušil som, čo hovoria, tak som sa Antona spýtal: „Bavíte sa o trénerovi?“ Anton sa ku mne otočil a povedal: „Áno.“ Bolo to vtipné.
Keď vás počúvame, zdá sa, že ste k bratom museli zvoliť špeciálny trénerský prístup.
Určite. Bol som vtedy mladý tréner a cítil som sa plný energie. Na striedačke som kričal, žil zápasom. Peter sa na mňa niekedy pozrel a smial sa.
Bol som veľmi šťastný, že som začínal svoju trénerskú kariéru práve s takými výnimočnými, inteligentnými hráčmi a skutočnými gentlemanmi. Pre mňa to bolo výnimočné obdobie.
S bratmi sa Nordiques stali veľmi silným tímom NHL a oni boli zasa veľmi silno spätí s mestom.
Po roku sa Peter, Anton aj Marián naučili po francúzsky, vďaka čomu si ich fanúšikovia v Quebecu ešte viac obľúbili. Vedeli sa zhovárať s novinármi, boli si s fanúšikmi blízki. Aj preto ich ľudia milovali. Dodnes si všetci v Quebecu pamätajú bratov Šťastných.
V novembri 1985 sa stal Peter Šťastný kapitánom Nordiques. Aký bol líder tímu?
Nebol to typ hráča, ktorý by kričal alebo robil poriadok v kabíne. Bol pokojný, skôr tichý, ale spoluhráčom šiel príkladom. Na tréningu, v zápasoch, mimo ľadu, jednoducho všade.
Bol to skutočne výborný líder, hoci nenápadný. A neskutočný hráč. Hrával vtedy okolo 20 minút na zápas. Bol výborný vo všetkom – silný, rýchly, výborne korčuľoval, prihrával, mal tvrdú strelu, bol dobrý na buly. Bol to jednoznačne hráč formátu All-Star.
Čo chýbalo v 80. rokoch Nordiques, aby získali Stanleyho pohár?
V útoku sme boli veľmi silní. V prvej formácii korčuľoval Peter, silný, rýchly, vždy v dobrej kondícii. V druhej lajne boli Michel Goulet s Daleom Hunterom, mali sme azda najlepšiu druhú formáciu v celej NHL. Ale mali sme problémy v defenzíve.
A úprimne, nemali sme ani brankára, ktorý by nás dokázal doviesť až k Stanleyho poháru. Navyše, boli to roky dynastie Islanders, ktorí vyhrali Stanley Cup štyrikrát po sebe, a potom prišiel Edmonton s Gretzkym a ďalšie výborné tímy.
Treba však povedať, že Peter Šťastný zmenil všetko. Pred jeho príchodom, ešte aj pred mojím nástupom do funkcie trénera, sa Nordiques nedostali do play-off. Keď prišli do tímu Šťastní, postúpili sme do play-off sedem rokov po sebe. Dvakrát sme vyradili Montreal.
Zápasy Quebec Nordiques proti Montreal Canadiens mali v 80. rokoch špeciálny náboj, pre kluby, hráčov, trénerov. S kolegom Jacquesom Lemairom ste sa vraj roky nebavili. Ako si na to spomínate?
Rivalita s Canadiens bola vtedy obrovská – niečo, čo som dovtedy ani potom už nikdy nezažil. Quebec aj Montreal ňou žili dvanásť mesiacov v roku, hovorilo sa o nej aj v lete.
Pamätám si jednu sezónu, keď sme proti Montrealu odohrali dva prípravné zápasy, osem zápasov v základnej časti a sedem v play-off. Dovedna sedemnásť zápasov proti jednému súperovi.
Peter tej rivalite úplne rozumel. Chápal, čo znamená pre Quebec a celú provinciu. Bol jej súčasťou. Boli to pekné časy, skutočne výnimočné.
V roku 1987 vás Nordiques vymenil do New Yorku Ranger, čo bola aj vtedy rarita. Dodnes je to jediný prípad, keď v NHL vytrejdovali hlavného trénera. Ako ste to brali?
Bral som to ako poctu, skutočne. Rangers ponúkli za mňa výber v prvom kole draftu a k tomu 75 000 dolárov. Mnohí tomu nemohli uveriť. Ale keď som prišiel do New Yorku, už to nebolo ono. Stále mi hovorili o rivalite Rangers s Islanders či Devils, ale ja som im vravel, že to s rivalitou medzi Quebecom a Montrealom sa to nedá porovnať.
Roky v Nordiques boli nezabudnuteľné. Som rád, že ste oživili vo mne tieto spomienky. Ak budete hovoriť s Petrom alebo Antonom, pozdravte ich. Pre Nordiques urobili veľmi veľa, aj pre mňa osobne. Nikdy na nich nezabudnem.
