Tento článok vznikol v spolupráci s FutbalTour, športovou cestovnou kanceláriou, vďaka ktorej zažijete NHL naživo.
Okolo MARCELA AUBUTA panuje v Quebec City akési zvláštne mystérium. Bývalý prezident a majiteľ hokejového klubu Quebec Nordiques a šéf Kanadského olympijského výboru sa v posledných rokoch stiahol z verejného života, neposkytuje rozhovory.
Venuje sa výlučne práci vo svojej právnickej firme a užíva si dôchodok. Téma bratov Šťastných ho však zjavne zaujala. V dohodnutom čase je 79-ročný pán nachystaný v obývačke svojho domu.
„Bol by som rád, keby o bratoch Šťastných vznikol film. Preto som vás vlastne prijal. Budete v tomto projekte moja spojka na Slovensku,“ spustí na privítanie Marcel Aubut. Nemá zmysel odporovať. Najbližších takmer 60 minút potvrdí, že o hokeji, Quebecu Nordiques a bratoch Šťastných by dokázal rozprávať večnosť.
Vráťme sa v čase do 70. rokov minulého storočia. Ako sa zrodila myšlienka získať do Quebecu bratov Šťastných?
Ešte skôr, ako prišli bratia Šťastní, dosiahol som môj prvý skutočne veľký úspech - priviedol som Quebec Nordiques z World Hockey Association do NHL.
Na konci veľmi náročných rokovaní som bol vyjednávač za všetky tímy WHA. Áno, za Winnipeg, Edmonton, Hartford aj Quebec – štyri tímy. Bol som do tohto procesu naplno zainteresovaný asi rok a pol. Opustil som svoju právnickú kanceláriu so súhlasom partnerov, aby som sa venoval jedinému cieľu - presvedčiť kluby NHL, aby hlasovali za fúziu.
Trvalo to roky. Trikrát hlasovali proti, kým to napokon prešlo. A keď sa to podarilo, Nordiques sa stali kráľmi mesta.
Mali sme výborných fanúšikov, krásne dresy, ale to nestačilo. Trpeli sme pre jeden veľký problém. Po fúzii s NHL sme prišli o veľa kvalitných hráčov. Mnoho hokejistov totiž po vzniku WHA odišlo z NHL a podpísali nové, lukratívnejšie kontrakty vo WHA. Keď súťaž zanikla, kluby NHL si mohli tých hráčov vziať späť.
Vtedy som si povedal, že musíme urobiť niečo výnimočné, lebo fanúšikovia v Quebecu sú nároční, rozumejú hokeju, očakávajú, že porazíme Montreal, a nemajú trpezlivosť. Môžeme vytrejdovať silné meno alebo draftujeme budúcu hviezdu, ale zvyčajne trvá roky, kým sa to prejaví na výsledkoch a my dovtedy nemusíme prežiť.
A tá výnimočná vec bola priviesť troch hokejistov z druhej strany sveta, spoza železnej opony?
Môj generálny manažér Maurice Filion mi raz povedal: „Marcel, je tu jedna vec, znie to možno nezvyčajne, ale je tu jedna matka, ktorá má troch synov. Všetci sú dobrí hokejisti. Jeden hrá na ľavom krídle, jeden v strede a jeden na pravom krídle.“
Keď som si o nich čítal v časopisoch, dostať ich do Quebecu sa zdalo príliš vzdialené od reality. Ale povedal som si: nemôžeme si dovoliť to aspoň neskúsiť. Nech to stojí, čo to stojí. Vzal som to na seba. Mali sme za sebou najväčší pivovar v krajine – O’Keefe, hlavného sponzora Nordiqes.
Peniaze boli. A mysleli sme si, že peniaze vyriešia všetko. Platili sme v hotovosti, aj rôznym bláznom. Robili sme neuveriteľné veci, na ktoré, ako právnik, nie som dnes hrdý. Ale povedal som si, že toto je projekt, ktorý musíme zrealizovať. Nie neskôr. Práve teraz, aby sme boli silnejší.
Akú úlohu zohral v tom projekte Gilles Léger?
V tom čase som mal ako prezident Nordiques okolo seba tím ľudí. Gilles bol asistent, akýsi „super skaut“. Povedal som mu: „Gilles, budeš na tom pracovať so mnou.“
Mal osobitný vzťah k Európe, čo vtedy nebolo bežné. Mal rád Európu, často tam cestoval. Úprimne, niekedy som ani nevedel, čo tam robí, ale mal to tam rád. Takto sa to celé začalo. Vyzeralo to šialene, ale povedali sme si, že to dokážeme.
Ako ste dali bratom najavo, že máte o nich záujem?
Komunikovali sme cez agentov, ktorí ich poznali. Tak sme zisťovali, čo cítia, či majú záujem, a podobne.
Budovali sme sieť, aby sme s nimi mohli komunikovať efektívnejšie, možno priamo. Preto sme sa snažili dostať do ich blízkosti. Samozrejme, že si náš všimli aj bezpečnostné zložky. Videli, že sa okolo hráčov pohybujú tie isté tváre.
Zvažovali sme rôzne možnosti. V zime 1980 hrali všetci traja na zimnej olympiáde v Lake Placid, ale problém bola Mariánova rodina, ktorá zostala doma.
Mimochodom k žiadnemu odchodu by nedošlo, keby Peter, Marián a Anton doma nebojovali s trénerom. Nikdy by neopustili krajinu pre peniaze. Nikdy. Ale ten tréner, ktorého som nikdy nestretol, sa k nim musel správať ako hajzel, takže nakoniec proti nemu vyvolali akúsi revolúciu. A keď sa tlak stupňoval, povedali si: odchádzame.
Bolo to skvelé a zároveň hrozné rozhodnutie. Skvelé pre nás, ale strašné pre rodičov, hrozné pre Mariánovu situáciu.
Pre nás to však bola šanca. Vedeli sme, že ak získame bratov, okamžite sa staneme konkurencieschopným a rešpektovaným tímom v celej lige.
Verili sme, že sa to jedného dňa podarí. Len musíme vydržať, tlačiť ďalej, znova a znova. A raz príde správny čas. Mali sme aj peniaze, ktoré boli potrebné. Museli sme zaplatiť ľudí, ktorí nám pomáhali, riskovali, modlili sa s nami.
To je pôvod celého príbehu. A preto jedného dňa Peter dostal odkaz: Sme pripravení. Zavolaj a okamžite prídeme.
A on sa ozval v auguste 1980...
Zavolal. Volal Filionovi. Ten nebol v kancelárii, ale sekretárka odovzdala k telefónu Légera. Vedeli sme, že budú len dvaja. Vtedy sme si uvedomili, že náš plán budeme musieť zrealizovať na etapy. Najskôr dvaja mladší a potom Marián, čo najskôr. Chceli sme všetkých troch. Nevedeli sme si predstaviť, že by sa bratia boli ochotní rozdeliť. Boli si veľmi blízki.
Musím podotknúť, že v centre našej pozornosti bol spočiatku najmä Marián. Peter sa stal lídrom až neskôr. Mariánova situácia však bola najťažšia. Skutočne sme sa snažili nájsť spôsob, ako dostať do Kanady jeho manželku, deti, ale bolo to príliš komplikované, prakticky nemožné. Práve preto, keď sa nám napokon podarilo uskutočniť prvý krok, vnímali sme to ako obrovské povzbudenie.
Koľko času, energie a peňazí si táto operácia vyžiadala?
Bolo to nesmierne nákladné. Neustále cestovanie, letenky, kontakty… Bolo to veľmi, veľmi drahé. Ale táto agresívna stratégia bola jediný spôsob, ako sa pohnúť dopredu. V jednom momente som vyhlásil: „Chlapi, musíme naše úsilie zdvojnásobiť,“ pretože som veril, že raz sa to stane.
Keď sa ohlásili z Rakúska, bol som rozhodnutý, že to spravíme bez ohľadu na následky. Povedali sme im: Postaráme sa o vás. Presne to sme aj urobili. Dodržali sme všetko, čo sme im sľúbili. Oni boli féroví k nám, my k nim.
Preto ste okamžite vyrazili do Innsbrucku? Boli ste tam za menej ako 24 hodín po Petrovom telefonáte.
Nikdy nezabudnem na momenty z turnaja v Innsbrucku. Šťastní bývali v hoteli – myslím, že sa volal Europa. Ale bola to sieť hotelov s rovnakým názvom a my sme ich najskôr hľadali v nesprávnom hoteli, pretože sme netušili, že ide o všeobecný názov.
Nakoniec sme im však odovzdali odkaz. Sadli sme si na tribúnu počas zápasu, sledovali sme ich a čakali sme. V ten večer prišli za nami do hotelovej izby. Strávili sme spolu celú noc.
Vtedy som si uvedomil, že Peter vie o peniazoch v NHL azda viac než ja. Bol vždy mimoriadne bystrý, nosil v hlave všetky detaily. Presne vedel, čo robí. Ten kontrakt sme prepisovali dvakrát, možno trikrát. Trvalo to dlho.
Gilles stále fajčil cigary, všade bol dym a ja som vyjednával s Petrom. Anton bol mladý, veľa nenahovoril, ale bol tam s nami.
Keď ste už boli v Innsbrucku, čo ste cítili? Napätie, vzrušenie, strach?
Všetko. Úplne všetko. Treba si uvedomiť, že som bol tiež mladý. Asi som nebol dostatočne zrelý na to, aby som si uvedomil, aké je to celé šialené. Bol som otec dvoch detí – z dnešného pohľadu moje správanie nedáva zmysel. Ale nemali sme čas nad tým premýšľať. Možno nás práve to zachránilo.
Boli sme stále v pohybe – zápas, návrat do hotela, čakanie, dúfanie, že sa k nám pridajú. Vedeli sme, že Viedeň je blízko, že tam je kanadská ambasáda. Mali sme všetko pripravené. Ale boli sme neuveriteľne nervózni. Pamätám si, ako sme na parkovisku narazili autom do steny, z nervozity.
Bolo to absolútne šialenstvo. Ale zároveň tam bol adrenalín, ktorý nás držal pri živote. A v jednom bode nám už bolo jedno, či riskujeme viac alebo menej. Proste to urobíte. Veľa ľudí by to vzdalo, my nie.
Pamätám si, že posledný zápas prehrali Šťastní v drese svojho klubu obrovským rozdielom. Dostali, tuším, 11 gólov, pretože hlavou už boli úplne inde. Keď som zistil, že medzi fanúšikmi sedí Petrova manželka v ôsmom mesiaci tehotenstva, bol som presvedčený, že oni ten záväzok dodržia.
V tú noc sme podpísali zmluvu, pripravili sme plán. Vy pôjdete tadiaľto, auto vás vyzdvihne tam.
Čo sa dialo po príchode do Viedne?
Celý čas som bol v kontakte s ministrom obrany – bývalým starostom Quebec City a tiež s jedným federálnym ministrom z Winnipegu, ktorý dal kanadskej ambasáde vo Viedni špeciálne právomoci, aby nás prijali. Dvere ambasády boli pre nás otvorené deň aj noc.
Keď sme dorazili do Viedne, išli sme do hotela Intercontinental, kde som vopred rezervoval veľké apartmány, aby si po príchode mohli oddýchnuť – najmä kvôli Darinke, Petrovej manželke. Okolo hotela sa pohybovali podozriví muži a na recepcii neustále vyzváňali telefóny. Vtedy som povedal veľvyslancovi: „Musíme ísť na ambasádu, tam budeme v bezpečí.“
V ktorom momente ste si uvedomili, že operácia bude úspešná? Kedy ste si povedali: Dokázali sme to
V lietadle. Z Viedne sme sa presúvali do Amsterdamu a potom do Montrealu. Cestou na letisko vo Viedni nás sprevádzali policajti na motorkách, mali sme permanentnú ochranu. Kým sme neodleteli, mohlo sa stať čokoľvek. Stačilo, aby nejaký rakúsky politik povedal: „Toto nemôžeme našim susedom urobiť.“
Nechcel som, aby sa niečo také stalo. Bratislava nie je od Viedne ďaleko. Pol hodinu, štyridsať minút? Presne toho sme sa báli. Niekto k nám zozadu pristúpi, udrie nás, hodí do kufra auta a odvezie preč. Za polhodinu by sme jednoducho niekam zmizli.
Aká bola prvá reakcia v Kanade, keď ste Šťastných priviedli?
Najskôr sme prišli do Montrealu, kde pristálo lietadlo. Bol som rád, že sa ľudia o našom čine dozvedeli práve tam. Zorganizovali sme veľkolepú tlačovú konferenciu, na území nášho hlavného rivala. Ale bol som si istý úspechom nášho plánu. Aj keď som cítil, že ešte jeden dielik skladačky chýba.
Kedy ste začali pracovať na Mariánovom príchode?
Petrovi a Antonovi sme povedali, že v momente, ako sa dotknú quebeckej pôdy, v ten istý deň spustíme ďalší proces. Presne to sa aj stalo. Radili nám, pomáhali nám naplánovať trasu ich úteku. Mysleli na bezpečie rodiny.
Každému záležalo na tom, aby sme to dotiahli do konca. Mohol by som vám rozprávať o detailoch aj tri týždne vkuse. Ale myslím, že máte dobrú predstavu o tom, čím sme si prešli my, čím si prešli oni – tehotenstvo Darinky, jazyková bariéra, odchod z krajiny, kde zostali ich príbuzní.
Čo ste si pomysleli, keď sa v úvode svojej premiérovej sezóny v NHL Peter s Antonom na ľade hľadali? Peter v autobiografii priznal, že bol z toho nervózny.
Mám jednu príhodu. Šéf pivovaru Carling O’Keefe, nášho hlavného sponzora, mi po Šťastných príchode gratuloval. Ale keď začali hrať vonku – prvý zápas, druhý, tretí - žiadne body, nič. Zavolal mi. Bol to veľmi slušný človek, nechcel ma uraziť. Spýtal sa: „Si si istý, že je to ono?“ Ale potom sa všetko zlomilo.
Prišiel zápas, myslím, že vo Vancouveri. V ten večer získali bratia Šťastní dvanásť bodov. Dvanásť zas*aných bodov. Zavolal som mu späť a povedal som: „Stále si myslíš, že sme sa zmýlili? Pozri sa, ako hrajú.“ Pustil si televízny záznam a povedal: „Aha, teraz chápem. Mali sme obrovské šťastie.“
V čom Šťastní vynikali v NHL?
Ich štýl bol úplne iný. Posúvali si medzi sebou rýchle prihrávky, ich kombinácie boli dokonalé, tik-tak-toe. Vtedy to v NHL takmer nikto nehral. My sme priniesli do ligy ten štýl – a najmä oni. Nordiques sa stali miestom, kde sa hral moderný hokej. A bolo jasné, že toto je tím budúcnosti.
V novinách Montreal Gazette krátko po príchode Petra a Antona do Kanady písali, že Nordiques poslali do Československa za bratov finančnú kompenzáciu. V tom čase to nebolo bežné.
Nemuseli sme ju zaplatiť, ale spravili sme to. Po prvé, chceli sme si vybudovať do budúcnosti normálne vzťahy - kvôli Mariánovi. Po druhé, chceli sme vytvoriť precedens pre ďalších hráčov.
Pamätáte si, o akú sumu išlo?
Je to v mojom archíve Nordiques. Vybudoval som obrovský archív – má asi 12-tisíc štvorcových stôp. Nie je to sklad v pravom slova zmysle, je to niečo oveľa krajšie. Mám tam kompletné archívy, veľké tímové fotografie. Tam mám všetky dokumenty a určite by sme tam našli aj kópiu toho dokladu s presnou sumou. Mám tam všetko. Každú hotovosť, ktorú sme dali agentom, všetko je zdokumentované.
Aké ste mali očakávania pred ich prvými zápasmi v NHL? Verili ste, že Šťastní budú hviezdy Nordiques, lídri tímu?
Bol som si tým istý. Pre ich herný štýl, nasadenie, oddanosť. Chceli ukázať, čo dokážu. Mali byť ťahúni nášho tímu. A musím vyzdvihnúť najmä Petra – bol to fenomén.
Ako som spomínal, na začiatku prvej sezóny trochu bojovali s novým prostredím. Boli trochu stratení. Pamätám si, že som si hovoril: „Nemôžem uveriť, že som to spravil.“ Ale boli neuveriteľne pracovití, učili sa a postupne sa chytili.
Veľkú prácu odviedla moja manželka a jej sestra. Pomáhali Darinke s bábätkom, Peter sa mohol sústrediť len na hokej. Vedel, že my už pracujeme aj na príchode Mariána.
Aké náročné bolo dostať tretieho z bratov do Quebecu?
Bolo to náročné, ale najväčšie riziko podstúpil on. My sme zabezpečovali úspešný priebeh akcie najmä finančne. Vedeli sme o jeho situácii, zostal bez hokeja, bez práce, bez príjmu, sledovali ho a kontrolovali. Bolo to hrozné.
Kľúčovým faktorom bola obrovská túžba - u Mariána aj Petra s Antonom. Spolu dokázali nemožné.
Po prvej sezóne žiadali Peter a s Antonom nové zmluvy. Ako sa s nimi rokovalo o peniazoch?
Boli strašne prefíkaní. Sedeli v miestnosti a vraveli, že sme ich vtedy v Innsbrucku vraj oklamali. Tí smradi. Veľmi rýchlo som pochopil, že túto bitku nevyhráme. Tak som povedal: „Dobre, zaplaťme im viac.“
Ale musím povedať, že to zahrali dokonale, ako profesionálni herci. Spravili zo seba obete, vraj netušili, čo podpisujú. Mali by ste počuť Petra, ako presne vedel rozprávať o peniazoch, trejdoch, detailoch. Proti nemu sa nedalo vyhrať. Dnes sa na tom spolu smejeme.
Ako prijali bratov Šťastných fanúšikovia a mesto?
Boli tu králi a navždy nimi zostali. Okamžite sa naučili po francúzsky. To tu bolo naozaj veľmi dôležité. Ak chcete byť súčasťou komunity, musíte komunikovať jej jazykom. Peter to okamžite pochopil, potom aj Anton a
Marián. Na ľade boli fantastickí. A úprimne? Zrejme nás zachránili. V 80. rokoch obrátili Nordiques naruby. Patrili sme medzi popredné tímy NHL - v návštevnosti, v štýle hry, vo výsledkoch. Všetko spôsobili oni traja. Ešte aj dnes, keď na to spomínam, boli to najlepšie roky môjho života.
Cítite osobnú hrdosť, že plán vyšiel a bratia sa stali legendami tímu aj mesta?
Viete čo? Vnímam to ako zázrak. Tak veľmi sme to chceli. Aj po toľkých rokoch si na to spomínam, akoby sa to stalo včera.
Nordiques sa v 80. rokoch dostali medzi štyri najlepšie tímy NHL. Čo chýbalo klubu, aby siahol na Stanley Cup?
Koncentrácia. Ten tím mohol vyhrať. Vypadli sme vo finále konferencie s New York Islanders 0:4 na zápasy, ale tie zápasy boli vyrovnané a rozhodcovia nám moc nepriali. Ak by sme prešli cez Islanders, išli by sme až na vrchol, som o tom presvedčený. Hrali sme výborne.
Marián odišiel po uplynutí kontraktu do Toronta a potom do Európy, Anton po deviatich sezónach do Švajčiarska. Peter bol až do roku 1990 kapitán tímu a potom ste ho vymenili do New Jersey. Bolo ťažké sa s ním rozlúčiť?
Nie. Cítili sme, že si zaslúži šancu vyhrať Stanley Cup. To bol jediný dôvod. To isté sme spravili v tom istom čase s Michelom Gouletom, ktoré ho sme vymenili do Chicaga. Bol to prejav vďaky.
V roku 1995 sa Nordiques presťahovali do Denveru, kde sa ich pokračovateľom v NHL stal tím Colorado Avalanche. Ak by ste sa mohli vrátiť v čase, urobili by ste niečo inak?
Nie, nie. Keď som pochopil situáciu okolo novej haly, neexistovalo iné riešenie. Starosta Quebec City povedal nie. Premiér provincie Quebec povedal nie, lebo predtým nesúhlasil starosta. Ako môžete postaviť halu za 300 miliónov dolárov na pozemku mesta, keď mesto s tým nesúhlasí? Bol to začarovaný kruh. Nemali sme na výber.
Možno som nebol dosť presvedčivý a to ľutujem. Pamätám si, ako som povedal premiérovi Quebecu: „Pane, tento klub tu nemusí byť navždy, ale nám ho zverili. A keď ho tu raz máte, musíte si ho udržať. Zvládnete ťažké obdobia a prídu lepšie časy, ak budete robiť veci správne.“
A mal som pravdu. Keď raz máte klub, nikdy ho nepustite, lebo neviete, či dostanete ďalší. A dnes? Dnes sa za vstup do NHL platia dve miliardy dolárov. Ja som predal Nordiques za 75 miliónov. Tak si to porovnajte.
Gary Bettman je človek, ktorého som vybral, bol som v komisii, ktorá ho vyberala. Dodnes sme v kontakte. Hovoril mi: „Marcel, bez novej haly skončíte. Nemôžeme vás nechať pokračovať, bez haly to nejde.“
V jednom bode už boli peniaze pre malý trh ako Quebec obrovský problém. Mali sme však postaviť novú halu, ešte kým hrali v Quebecu Šťastní. Nordiques mali zostať v NHL. Všetci už mali nové arény a my sme čakali ešte dvadsať rokov.
Bola to irónia osudu, že Colorado vyhralo Stanley Cup hneď v prvej sezóne s tímom, ktorý ste v podstate vybudovali?
Áno, a ešte viac než to. Spravil som azda najväčší trejd v histórii NHL, možno v histórii akéhokoľvek športu. Za Erica Lindrosa som získal takmer celý tím. Takže, keď sme predali klub do Colorada, neposlal som jeden tím, ale takmer dva. Chýbal iba špičkový brankár
Jediné, čo chýbalo, bola vyzretosť brankára Stéphanea Fiseta. Nebol ešte pripravený. Patrick Roy mal vtedy problémy s vedením Montrealu, ale Canadiens by ho nevymenili do Quebecu, nikdy a za nič. Boli ochotní to urobiť, až keď sa tím presťahoval do Colorada.
Keby to urobili skôr, možno by sme vyhrali Stanley Cup, alebo o dva roky neskôr, keď už by mal Fiset viac skúseností. Poslali sme do Colorada množstvo skvelých hráčov.
Oni urobili iba jednu chybu - vymenili Matsa Sundina. A za čo? Za balík hokejok. On bol budúca hviezda. Neviem si to predstaviť. Plakal by som celý život.
Čo ste cítili, keď v Denveri oslavovali zisk Stanley Cupu?
Boli sme na to hrdí. Ako som povedal, v Quebecu chýbal tým hráčom možno rok, dva navyše. Boli tam všetky tie veľké mená – Forsberg, Sakic…Patrick Roy mal životnú sezónu. Chytal neskutočne. Puky zastavoval aj zubami. Nikdy nebol lepší. Keď raz vyhráte Stanley Cup, ste mentálne pripravení vyhrať aj druhý. Ten tím mal vyhrať štyri Stanley Cupy. Ako dynastia.
Jediní, kto ich zastavil, bol Detroit. Ale ani s nimi nemali prehrať. Ten tím bol jedinečný. Najlepší v lige. Bodka.
Spomenuli ste Erica Lindrosa. Jeho výmena je dodnes jeden z najväčších príbehov NHL.
Bolo to náročné. Nechcel za nás hrať. Mali sme dvanásť ponúk od dvanástich tímov a pol dňa na rozmyslenie. Bol to riadny chaos. Ale získali sme osem hráčov vrátane Forsberga a Hextalla. Neuveriteľné. Aj vďaka tomu sa formoval u nás skvelý tím s obrovskou silou.
Ešte sa spýtame na jednu vec. V roku 1987 ste v Quebec City organizovali Zápas hviezd NHL, no poňali ste to netradične a zorganizovali ste zápasy výberu NHL proti sovietskej reprezentácii. Ako sa vám podarilo presvedčiť Sovietov?
Bolo to v ére Eduarda Ševardnadzeho, ktorý bol vtedy minister zahraničných vecí Sovietskeho zväzu a druhý muž v krajine po Gorbačovovi. Stretol som sa s ním v Montreale, sprostredkovala to kanadská vláda a potom som za ním vycestoval do Moskvy. Vysvetlil som mu, čo chcem urobiť a Sovietom to vtedy zapasovalo do plánov, lebo chceli ukázať, že komunizmus sa mení.
Zápas najlepších hokejistov Severnej Ameriky proti najlepším Sovietom bol ideálny prostriedok. „Páči sa mi to. Čo potrebuješ?“ spýtal sa Ševarnadze. Poslali mi najlepších hráčov, akých mali.
My sme postavili tiež to najlepšie. Išiel som za Alanom Eaglesonom (vtedajší prezident NHLPA), ktorý mal na starosti hráčov, a za Johnom Zieglerom (generálny riaditeľ NHL). Povedal som im: „Chcem spraviť niečo výnimočné. Dovolíte mi to?“
Boli z toho dva neuveriteľné zápasy. Podľa mňa sme vtedy položili aj základy účasti hráčov NHL na olympijských hrách.
