Bolo to na konci prvej tretiny šiesteho zápasu semifinále proti Nitre. Tvrdá séria, čo si budeme hovoriť. A pre mňa sa skončila horšie, ako pre väčšinu ostatných.

V súboji ma dohral Adrián Holešinský. Moje rameno toho malo dosť a tento súboj sa mu stal osudným. Hneď som vedel, že je zle.

Odkorčuľoval som na striedačku. Do opatery si ma vzal lekár, vypytoval sa, zisťoval. Nevyzeral najistejšie a ja asi tiež nie, ale základná časť bola dávno za nami. Toto je play off a v ňom my, hokejisti, ideme za hranice bolesti.

To rameno poriadne bolelo. Dobre som si to uvedomoval. Ale túžba pomôcť tímu bola väčšia. Tváril som sa, že to nie je také zlé, a presvedčil zdravotníkov a trénerov, že to ešte skúsim. „Zatejpovali“ mi v podstate celú ruku a v druhej tretine som skúsil pokračovať.

Dostal som sa na ľad, puk našiel moju hokejku. A to bol koniec mojich nádejí. Nevedel som ním ani zamiešať, skrátka nič. Ledva som držal hokejku. Rameno bolo v keli a moja sezóna s ním.

Toto zranenie ma trápilo už od konca základnej časti. Rameno mi držali v akej-takej pohode tejpy. V play off som pred zápasmi brával Flector, raz som dostal magnéziovú injekciu.

Proti Nitre to však bola nočná mora na pokračovanie. Už pred súbojom s Holešinským, ktorý mi vystavil stopku, ma tvrdo na mantinel narazil Šimon Nemec. To bol začiatok konca mojej sezóny. A že bola turbulentná... Ale o tom neskôr.

Našťastie, rameno sa zahojilo dobre a rýchlo. Po štyroch-piatich týždňoch som ho mohol začať naplno zaťažovať. Lekárske prehliadky ukázali, že je všetko v poriadku.

Ak ste už začali špekulovať o tom, že sa azda zhoršil náš vzťah so Šimonom po tom, čo mi prispel k skorším prázdninám, vyhoďte si to z hlavy. Patrí to k hokeju a on bol v play off ako buldog. Tiež si vravím, že to nemusel spraviť, ale to je asi tak všetko. Nebyť jeho schopností a tvrdosti, Nitre by chýbal kľúčový článok mužstva.

Áno, sme veľkí kamaráti. V lete sa chystáme na spoločnú prípravu. Už ma volal k sebe do Liptovského Mikuláša.

Môže to znieť ako klišé, ale v trojici s ním a Jurajom Slafkovským sme naozaj vynikajúca partia aj mimo ľadu. Poznáme sa odmalička, chodili sme na turnaje do Ameriky, bývali sme spolu v izbe počas nezabudnuteľného Hlinka Gretzky Cupu.

A musím povedať, že sa výborne dopĺňame.

Slafko je úžasný talent, tak pripraveného hráča na okamžitý prechod do NHL na tohtoročnom drafte nenájdete.

Ale odmalička o ňom vieme, že je nervák. Možno to je aj dobré, vie sa vžiť do zápasu, vždy chce vyhrávať. Keď mu však niečo nevyjde, zrejme by sa mohol trochu krotiť s nadávaním či búchaním hokejkou. Taký je, musíme to prijať, no možno, keby to odstránil, bol by z neho ešte lepší hokejista.

Šimon je zasa čistý flegmatik. Skrátka mu je všetko jedno. Často si robím srandu, že má z našej reprezentačnej partie najjednoduchší život, lebo ho nič nerozhodí.

Ja som zasa niečo medzi. Súťaživý, občas nervózny, ale beriem život taký, ako príde. Nezožiera ma niečo, čo nemôžem zmeniť. Keby to tak bolo, asi by som potom, čo mi rameno zobralo možnosť zabojovať o majstrovstvá sveta, zošalel.

Kompromis

Ďuro aj Šimon postúpili do finále ligových súťaží. V takomto prípade som mal byť najväčším ťahúňom reprezentácie do osemnásť rokov. Na majstrovstvách sveta sme bojovali o postup do elitnej kategórie.