Keď nastúpil na svoj prvý zápas v NHL, tretina jeho terajších spoluhráčov ešte nebola na svete. Hral v zámorí, v Rusku aj Kazachstane, Fínsku, či Česku. Reprezentačný dres si obliekol na štyroch majstrovstvách sveta. Má 44 rokov a neplánuje končiť.

"V Nitre som sa narodil a hrať doma pre mňa veľa znamená," hovorí hokejový obranca BRANISLAV MEZEI.

Patríte k najstarším hráčom v extralige. Čo vás motivuje pokračovať v hokejovej kariére?

Stále ma to ešte baví, to je prvý dôvod. A potom, aj keď sa mužstvu darí a sú dobré výsledky, vtedy má človek z toho radosť. Plus, som rodák z Nitry, čiže je v tom aj nejaká hrdosť hrať za Nitru, dosahovať dobré výsledky a tešiť ľudí. Čiže tieto veci dokopy dávajú, že chcem stále hrať.

Ako sa cítite ráno po zápase, čo vás najviac bolí?

Musím trocha skôr vstať a rozhýbať sa, ale človek je už na to zvyknutý za ten dlhý čas a necítim, že sa to nejako extrémne mení. Človek sa rozhýbe a ide ďalej. 

Niektorí športoví veteráni priznávajú, že nevedia skončiť, lebo si nevedia predstaviť, čo bude potom. Ako je to u vás, nemáte obavy o budúcnosť bez hokeja?

Zatiaľ nehovorím, že úplne nad tým rozmýšľam, ale samozrejme hokej je súčasť môjho života už veľmi dlho a robím to dennodenne. Čiže áno, prestať zo dňa na deň a povedať si, že už stačilo, nie je také jednoduché. Ale nie je to hlavný dôvod, prečo stále hrám. Sú tam iné veci, ktoré ma držia, napríklad aj to, že môj malý syn hrá tiež hokej.

Čo vám pomáha udržiavať sa vo forme? Ako vyzerá vaša regenerácia?

Vekom sa človek musí o seba viac starať či už je to čas na stacionárnom bicykli, strečing, posilňovňa a jedno s druhým. Ale myslím, že sa to nelíši nejak od ostatných. Človek, keď už pozná svoje telo, tak vie, čo preňho je dobré, kedy môže pridať a kedy si musí, naopak, trošku viac oddýchnuť, aby bol pripravený najmä na zápas. 

Máte aj nejaký špeciálny jedálny lístok? Snažíte sa niektorým jedlám vyhýbať, alebo naopak, čo by v ňom nemalo chýbať?

Snažím sa jesť najmä potraviny, u ktorých viem, čo jem. Vyhýbam sa umelým veciam, potravinám z prášku, tyčinkám a podobne. Skôr si dám prevažne mäso, zemiaky, ryžu, také tie ozajstné jedlá. 

Ako vnímajú vašu športovú dlhovekosť najbližší, vaša rodina? Nepresviedčajú vás, aby ste už skončili?

Práve naopak, každý si užíva, že ešte hrám. O to viac, keď mužstvo dosahuje dobré výsledky. Možno by to bolo iné, keby už bolo evidentné, že nestíham a mal by som skončiť, ale mne sa hrá celkom dobre a myslím si, že som stále dôležitou súčasťou mužstva. Rodina to vníma tak, že môžem stále hrať. 

Ako si spomínate na hokejové začiatky v rodnej Nitre? Prečo ste si vybrali práve tento šport?

Začínal som asi ako každé dieťa. Hrávali sme vonku hokej, futbal, všetko čo sa dalo a potom sme sa v jeden deň s kamarátom dohodli, že pôjdeme na štadión a prihlásime sa do prípravky. Nebrali sme to nejako vážne, že z nás budú hokejisti.

Bola to bežná vec, ktorú deti robili, vybrali si nejaký krúžok, ktorému sa venovali a u mňa to bol hokej. Skúšal som aj futbal, ale pri ňom som nezostal. Hokej ma vždy bavil, bývali sme na sídlisku tam sa hral v lete hokejbal a keď boli ešte tuhé zimy spravili sme si ihrisko a hrávali sme hokej. Bol to populárny šport, s futbalom u nás asi najpopulárnejší a najviac ma bavil.

Sledovali ste ako fanúšik Nitru vo federálnej lige, v časoch, keď za ňu hrali Pálffy, Stümpel alebo Daňo?

Samozrejme. Vtedy som bol ešte dieťa a boli to pre mňa hokejové vzory a mužský hokej sme vnímalo ako náboženstvo. Chodili sme sa pozerať aj na ich tréningy a veľmi nás to bavilo. Chceli sme sa od nich niečo naučiť. V tom čase boli síce mladí, ale vedeli sme, že to budú dobrí hokejisti, čiže to bol zážitok sa na nich pozerať. 

Vynikali ste už v detstve a mladosti medzi rovesníkmi vysokou postavou? Bola to už vtedy výhoda?

Skôr by som povedal, že to bola pre mňa nevýhoda. Keď sú deti vyššie, tak im chvíľu trvá, kým skoordinujú svoje telo a tí menší, pohyblivejší vyzerajú lepšie.

Vnímam to aj teraz, keď chodím na detské tréningy a vidím že vyšší chlapci majú väčší problém s korčuľovaním a celkovo s koordináciou. Chvíľu im trvá, kým dorastú do svojho tela a dokážu ho ovládať. V čase, keď som bol dieťa, to bola pre mňa trocha nevýhoda. 

V roku 1999 ste získali bronz na juniorských MS vo Winnipegu, čo bola prvá hokejová medaila pre Slovensko v histórii. Čo vám z toho turnaja utkvelo v pamäti?

Šiel som tam vtedy so staršími chlapcami a bol som vtedy o jeden rok mladší. Vtedy tam boli takí hráči ako Laco Nagy, Miroslav Zálešák, Ján Lašák bol v bránke.

Vnímal som, že títo chlapci sú veľmi šikovní, talentovaní a ja som chcel tím doplniť svojou hrou a kvalitami. Bol to skvelý zážitok, prvý veľký úspech, ktorý som dosiahol v tímovom športe, spomínam na to veľmi rád. 

V roku 1999 vás draftoval New York Islanders ako 10. hráča prvého kola. Ako si spomínate na tento moment? Bol to pre vás splnený sen?

Do zahraničia som odchádzal s tým, že sa pokúsim dostať viac na oči skautom a mužstvám z NHL. To bola cesta, ktorú som si zvolil, keď som odišiel v šestnástich rokoch hrať kanadskú juniorku.

Tá sezóna mi vyšla, či už to boli spomínané majstrovstvá sveta juniorov, ale aj v klube, kde sme vyhrali titul v juniorskej súťaži OHL. Určite mi to pomohlo k tomu, že ma draftovali.

V prvej sezóne v Islanders bol vašim spoluhráčom aj Zdeno Chára. Pomohol vám aklimatizovať sa na nové prostredie?

Zdeno je skvelý človek. Keď som prvú pol sezónu hrával na farme a potom keď ma zavolali prvého tímu, hneď sa mi snažil pomôcť. Dokonca som u neho býval. Vtedy ešte nemali deti. On už to tam všetko poznal, bol už skúsenejší a už si ho v klube vážili.

Veľmi mi pomohlo, že som po jeho boku zbieral skúsenosti v NHL v mladom veku, videl som, ako sa správa a hrá. A veľké plus bolo aj to, že som s ním býval a bol s ním v blízkom kontakte.

Čo bolo pre vás najťažšie po odchode do Ameriky? Jazyk, kultúra, úzke klzisko?

Našťastie v Belleville, kde som hral juniorskú súťaž, bolo asi jediné klzisko s olympijskými rozmermi. Samozrejme na zápasoch u súperov to bola zmena. Nebolo to ľahké. Aj keď som si myslel, že mám nejaké základy angličtiny, v zámorí som zistil, že nie. Najmä v prvých mesiacoch bolo pre mňa ťažké sa dorozumieť.

V tom čase ešte nebol rozšírený internet ani mobilné telefóny, takže po odchode som prakticky prerušil kontakt so Slovenskom. Jednoducho ma hodili do kolektívu s tými chlapcami, s ktorými som hral a žil, musel som sa s nimi dohovoriť.

Pomohlo mi to v tom, že som sa rýchlejšie naučil po anglicky a za dva mesiace som už vedel rozprávať a takmer všetkému som rozumel. Kontakt s domovom bol asi taký, že som raz za mesiac mohol zavolať rodičom. Možno to dnes vyznie smiešne, ale vtedy sme si písali listy.

Ako to niesli rodičia? 

Aj pre nich muselo byť určite veľmi ťažké, keď ich dieťa odišlo v 16 rokoch do zahraničia a nemali o ňom takmer žiadne informácie a čakali, kým im raz za mesiac zavolá, ale tak boli nastavené pravidlá.

Peňazí vtedy tiež nebolo veľa a tie telefonáty stáli dosť veľa, volalo sa z pevnej linky. Mne ten mesiac prešiel rýchlejšie, keďže som trénoval, hral a spoznával nové veci, ale oni boli doma a čakali na informácie odo mňa. 

V NHL ste odohralo 240 zápasov za Islanders a Floridu Panthers. New York je najväčšie mesto sveta, Florida zas veľmi obľúbená adresa v NHL. Ako sa vám tam žilo?

Hral som za Islander, klub, ktorý nesídli priamo v centre New Yorku, ale ďalej, na oveľa pokojnejšom mieste. Žilo sa mi tam dobre, snažil som sa zbierať skúsenosti a uplatniť sa v NHL. Na to som sa sústredil. Potom, keď ma vymenili na Floridu, bolo to úžasné. Cítil som, že mi dôverujú, že ma chceli, dostával som na ľade dosť príležitostí. Aj počasie bolo skvelé. Zažil som tam pekné roky.

Na ktoré momenty zo zámorskej éry najradšej spomínate?

Asi také klasické ako prvý zápas, prvý gól v NHL. Keď ma vymenili na Floridu, mal som viac priestoru na ľade, hrával som so Sandisom Ozolinšom v prvej obrane. Boli to výborné skúsenosti. Hrával som dosť a veľmi mi to pomohlo. Nebyť zranení, ktoré prišli a bolo ich dosť a aj nejaké vážnejšie, tak tých zápasov by bolo aj viac. 

Máte odložený puk s ktorým ste strelili svoj prvý gól v NHL?

Mám. Tam to pripravia tak pekne, že ho dajú zarámovať aj s nápisom „Prvý gól v NHL.“ Dlhé roky to mali moji rodičia doma vystavené a pred niekoľkými rokmi mi to otec dal. 

Ste ešte s niekým z bývalých spoluhráčov z Islanders alebo Floridy v kontakte?

Trochu so Zdenom Chárom. Z tých ďalších chlapcov skoro už nikto nehráva. Takže skôr bežne na sociálnych sieťach, ale nie v nejakom osobnom kontakte .

Často vás sužovali zranenia. Ktoré bolo najnepríjemnejšie?