Hoci na Ukrajine už dva roky trvá vojna s Ruskom, v krajine sa hrá hokejová súťaž. Prirodzene je ťažšie nalákať tam legionárov, ale zopár odvážnych sa našlo. 

Patrí k nim brankár BORIS BABIK, aktuálne jediný Slovák v Ukrajinskej hokejovej lige. Chytá za Kyjev Capitals. 

V rozhovore opisuje život hokejistu vo vojnou skúšanej krajine. Sám už zažil strach zo sirén, otrasy paneláku počas útoku i ťažké rozhovory so spoluhráčmi, ktorých môžu kedykoľvek povolať na front.

Ako ste sa dostali k angažmánu na Ukrajine? 

Čakal som, ako sa vyvinie situácia v USA. Chytal som tam minulý rok a mal som v pláne sa tam vrátiť. Lenže som nechcel nič pokúšať, keďže sa tam začína sezóna neskôr a chcel som mať istotu. Vo FPHL ma vytrejdovali a v novom klube mi nevedeli povedať, či pre mňa budú mať miesto. 

Skúsil som teda Európu. Mal som ponuku z Fínska, ale z finančného hľadiska mi prišla zaujímavejšia Ukrajina. Agent mi tento angažmán ponúkol, hoci vie, aká je situácia. Ale Ukrajina je blízko Slovenska a dohodli sme sa, že si to tu aspoň vyskúšam.

Vedeli ste, že idete chytať do krajiny, v ktorej prebieha vojna. Bola ponuka z Ukrajiny natoľko platovo zaujímavá, že ste sa rozhodli zariskovať? 

Plat nebol až takou motiváciou, aby som povedal, že som sa rozhodol len preň. Ukrajinská liga nie je taká nekvalitná, ako sa môže zdať. Zachytal som si pred začiatkom sezóny Ukrajinský pohár, čiže som dostal možnosť vyskúšať si, aké to tu je. 

O tejto možnosti som sa rozprával aj s rodičmi. Otec sem niekedy jazdil kamiónom, vedel mi k tomu povedať viac. Jeho názor bol, aby som to išiel vyskúšať a sám uvidím, či mi to prostredie sadne. 

Napokon asi rozhodlo to, že mám bližšie domov na Slovensko. Keď som bol vlani v Amerike, bol som tam v podstate celú sezónu.

Manželka nemala o vás strach? 

Samozrejme, riešili sme to spolu. Bola naklonená tomu, aby som to sem šiel obzrieť. Deti ešte nemáme, ohrozujeme teda maximálne seba. Vyrazil som teda do Kyjeva a dohodli sme sa, že budem mať posledné slovo. 

Keď som tu bol po prvýkrát, nič závažné sa tu nedialo. Bolo to v lete. Teraz pociťujem vojnu intenzívnejšie. Pôvodne som si myslel, že to bude naopak. Vtedy mi ešte nedochádzalo všetko, čo sa tu deje, až teraz, keď sú útoky častejšie, nad tým človek viac premýšľa.

Ako sa vás v bežnom každodennom dotýka vojna? Stáva sa vám, že sa prebudíte na sirénu alebo výbuch?