Je najslávnejší futbalista pochádzajúci z Nitry. Hral na majstrovstvách sveta, s Celticom Glasgow získal dva tituly a zahral si aj v Lige majstrov.

Pre postavu s nižším ťažiskom ho prezývali Riťko. Bol kreatívny tvorca hry a skvelý exekútor priamych kopov. ĽUBOMÍR MORAVČÍK.

Na Slovensku máme desaťtisíce registrovaných futbalistov. Futbal sa hrá takmer vo všetkých mestách a obciach, čo počas sezóny predstavuje obrovský počet zápasov každý víkend. Prečo je futbal fenomén a najpopulárnejší šport planéty?

Domnievam sa, že popularita a masová obľúbenosť futbalu sú spôsobené jednoduchosťou tohto športu. Ku hre nie je potrebné drahé vybavenie, postačuje kúsok rovnej plochy, lopta, dva kamene či tašky ako bránka a už sa dá hrať.

Zažíval som to ako dieťa. Futbal sme milovali a hrali doslova všade, dokonca aj v školskej triede, kde nám ako futbalová lopta poslúžila špongia. Hokej je oveľa komplikovanejší, k začatiu hry je potrebná ľadová plocha, korčule, hokejka a v neposlednom rade aj zvládnutie korčuľovania. Futbal je dostupný celému svetu bez ohľadu na klimatické či materiálne podmienky, a v tom je jeho krása.

Historicky najlepší strelec českej reprezentácie Jan Koller o svojich futbalových začiatkoch hovorí takto: „U nás na dedine neboli žiadne žiacke kategórie, šesťroční hrali so štrnásťročnými. Hodili medzi nás loptu a začala sa mela. Kto ju prežil, uspel. Samé o sebe to bolo skvelou prípravou na život, a nie len ten futbalový.“ Športovanie detí na ulici sa postupne takmer úplne vytratilo, deťom chýba prirodzená súťaživosť a všestrannosť. Ako veľmi je to cítiť?

Spolu s kamarátom Mariánom Süttöm, ktorý je mojou futbalovou dvojičkou, sa často zamýšľame nad tým, ako by sme správali my, ak by v čase našej mladosti boli k dispozícii mobilné telefóny a internet.

Je dosť možné, že by sme im podľahli a trávili na nich veľa času aj my. Keďže sociálne siete ani mobilné telefóny vtedy nejestvovali, zabávali sme sa aktívnym pohybom vonku. Prísť zo školy, urobiť si rýchlo úlohy, vyskočiť na bicykel a ísť za kamarátmi.

V lete sme hrávali futbal, v zime hokej a na jar hokejbal, keďže boli majstrovstvá sveta v hokeji a my sme sa vždy hrali na nejakých hráčov. Každý z nás ovládal viacero športov, pouličné hry a súboje nás vybavili všestrannosťou a pohybovým nadaním.

Od sedemdesiatych rokov sa však zmenil počet áut aj bezpečnosť v mestách. Ja som ako dieťa vyrastal na ulici, ktorou za deň prešli možno štyri autá. Ulicu sme tak mohli využívať ako futbalové či hokejbalové ihrisko.

Kto však chce, vie si cestu ako športovať vonku, nájsť aj dnes. Bývam v Nitre a keď idem domov, musím prechádzať cez parkovisko. Nedávno, keď som tadiaľ kráčal, tak sa tam odohrával hokejbalový zápas rodičov s deťmi.

Považujú vás za jedného z najlepších obojnohých futbalistov svojej éry. Viacerí dodnes nevedia, či ste ľavák alebo pravák, ako to v skutočnosti je?

Je to jednoduché, vždy si všimnite, ktorou nohou hráč vedie loptu. Ja som loptu nikdy ľavou nohou neviedol. Áno, vedel som si ju posunúť a kopnúť do nej aj ľavačkou.

Cieleným dlhodobým tréningom som si ľavú nohu zdokonalil tak, že pri kopoch a prihrávkach som vôbec nerozlišoval, či ich kopem ľavou alebo pravou nohou. Ale loptu som vždy viedol pravou.

Leo Messi je ľavák preto, lebo loptu vedie svojou ľavou nohou, hoci vie kopnúť aj pravou. Dnes je už málo hráčov, ktorí druhú nohu aktívne používať nevedia.

Boli ste špecialista na priame kopy, vtipné kľučky a originálne ofenzívne nájazdy. Niektorí to môžu považovať za vrodený talent, posledné výskumy úspešných ľudí však ukazujú, že za tým, čo sa na prvý pohľad javí ako talent od Boha, je cielený a dlhoročný tréning. Ktoré vaše vlastnosti alebo činnosti vás odlíšili od ostatných a vystavali cestu k úspechu?

Myslím si, že ja som sa s istým talentom narodil. V detstve so mnou chceli hrať všetci, pretože moje mužstvo zvyčajne vyhrávalo.

Mojou silnou vlastnosťou je húževnatosť. Keď som mal 18 rokov a dochádzal na tréningy do Šale, cestoval som v autobuse preplnenom robotníkmi, vždy to tam bola veľká tlačenica. Nepohodlie ma však nezlomilo, šport ma vždy bavil, futbalu som sa venovať chcel, pričom som nemal veľké sny či plány.

Vyrástol som vo veľmi úspešnej generácii Nitry, s ktorou sme sa stali majstrami Slovenska v žiakoch, ako mladší dorastenci sme skončili tretí a opäť sa stali majstrami ako starší dorastenci. Ale počas pôsobenia v Šali sa mi o prvej lige ani nesnívalo.

Keď však bola Nitra na pokraji vypadnutia, tak sa vedenie klubu rozhodlo, že dá šancu mladým hráčom. A to znamenalo môj vstup na prvoligovú scénu.

„Futbalom si zarábať nebudeš, školu musíš mať, aby si bol neskôr šťastný,” povedal kedysi váš otec. A tak máte okrem dvoch majstrovských titulov so škótskym Celtic Glasgow aj titul inžiniersky, a to z SPU v Nitre. Aké dôležité je pre vrcholového športovca vzdelanie?

Myslím si, že získať vysokoškolský titul popri profesionálnom športovaní je v súčasnosti komplikovanejšie, ako v časoch, keď som študoval ja. Komunistický režim sa pýšil tým, že športovci vyrastajúci v jeho zriadení sa vysokoškolsky vzdelávajú a maximálne nám vychádzal v ústrety.

Športovci mali individuálne študijné plány, rôzne úľavy, učitelia občas privreli oko, a boli pyšní že vzdelávajú reprezentanta Československa. Úprimne, nebol som výnimočný študent, ale snažil som sa poctivo do školy dochádzať a učiť sa. Moju snahu oceňovali aj profesori a nerobili mi prekážky.

Absolvovať univerzitné štúdium je dnes pre vrcholového športovca s viacfázovým denným tréningom, rehabilitáciami, sústredeniami a zápasmi mimoriadne náročné. Športovec si tak musí zadefinovať svoje priority.

Ja som mal šťastie, že nám popri športe umožnili aj vzdelávanie. Dnes je iná doba, dokončenie maturity však považujem za nevyhnutné minimum, to sa popri športe určite zvládnuť dá.

V Nitre ste v prvej lige debutovali ako 18-ročný, na jeseň 1983 proti Tepliciam. Za svojim snom ste išli postupne, krok za krokom. Vo Vrábľoch ste hrali tretiu ligu, v Šali druhú. Je pre ďalší vývoj a budúcu kariéru hráča lepšie, ak je považovaný od útleho veku za supertalent a ponúkne mu zmluvu veľký klub, alebo keď sa hráč v mladosti posúva postupne, a až vo veku okolo 20 rokov je pripravený na vstup do veľkého futbalu?

Nie je na to jednoznačný recept. Je veľmi ťažké odolať mimoriadne lákavým ponukám. Ako príklad uvediem Miňa Stocha, ktorého som trénoval v mládežníckej reprezentácii Slovenska do 16 rokov a bol sa za ním pozrieť aj v Chelsea Londýn, keď bol jeho agentom Milan Lednický.

Alebo, ako mohol odolať volaniu Realu Madrid Peter Dubovský? To sa skrátka nedá, ak vás volá Real Madrid, nemôžete povedať nie, to je proti logike.

Mňa však v podstate nikto nechcel. V Nitre mi povedali, že pre mňa miesto nemajú, tak si ma vyžiadal bývalý tréner, pán Borovský, aby som prišiel do Vrábeľ hrať ako „dvadsiatkár“. Vtedy musel povinne hrať v mužstve jeden hráč mladší ako dvadsať rokov, ďalší musel byť na lavičke. Tak som išiel a hral za Vráble.

Po nejakom čase prišiel pán Urvay a zavolal ma odohrať v drese Plastiky Nitra spomínaný prvoligový zápas proti Tepliciam. A tak sa stalo, že som hral v jednu sobotu tretiu ligu (2. SNFL) za Vráble, a v ďalšiu sobotu už celoštátnu prvú ligu, v základnej zostave Nitry proti Tepliciam.

Bol to pre mňa obrovský skok a splnenie sna. Povedal som si, že aj keby som už nikdy nič nedokázal, prvú československú ligu som si zahral.

Čo sa udialo potom?