Kam prišiel, dosiahol úspech. Udivoval schopnosťou adaptovať sa na rôzne futbalové kultúry. Získal ligové tituly v štyroch krajinách, dva tímy doviedol na európsky trón a centimetre ho delili od titulu majstra sveta.
Pozornosť však pútal najmä pre svoje inovatívne a revolučné metódy.
Jeho prirodzeným prostredím boli viedenské kaviarne, kde tento mlčanlivý futbalový automat poháňaný kofeínom, koňakom a cigaretami formoval svoju futbalovú filozofiu.
Ernst Happel bol výnimočný hráč, no ešte lepší tréner. „Predvídal mnoho aspektov moderného futbalu,“ povedal o ňom Bernd Wehmeyer, ktorého Happel viedol v nemeckom Hamburgu.
Rakúsky vizionár sa spoliehal na pressing a ofsajdovú pascu, miloval útočný futbal. Hral v rozostavení 4-3-3 namiesto v tých časoch zaužívanej formácie 4-2-4, aby nad súperom získal prevahu v strede poľa. „Preferujem výsledok 5:4 pred 1:0,“ znelo jeho krédo.
Od narodenia jedného z najlepších futbalových trénerov v histórii uplynulo sto rokov.
Odvelili ho na front, no nebojoval
Ernst Happel prišiel na svet 29. novembra 1925 vo Viedni ako nemanželské dieťa Karolíny Nechybovej pochádzajúcej z Čiech. Rok po jeho narodení sa Nechybová vydala za statného vzpierača Franza Josefa Happela, ktorý si malého Ernsta osvojil.
Od štyroch rokov však chlapec vyrastal s českými starými rodičmi. Babička Nechybová mala v 15. viedenskom obvode stánok s ovocím, zeleninou a klobáskami.
Futbalové umenie si Happel cibril v mládežníckych výberoch Rapidu Viedeň a keď mal sedemnásť, prvý raz dostal šancu v seniorskom tíme. Lenže po dovŕšení plnoletosti musel narukovať do nemeckého Wehrmachtu (Rakúsko bolo po anšluse v roku 1938 súčasťou Tretej ríše) a odvelili ho na východný front do Bieloruska.
V neskorších spomienkach na vojnové časy Happel prezradil, že sa našťastie nezúčastnil na žiadnej bojovej akcii.
Po návrate ho v Mníchove zajali Američania, ale ušiel, keď vyskočil z vlaku. Vrátil sa do Viedne a opäť sa venoval futbalu.
Hetrik do siete Realu Madrid
V drese Rapidu Viedeň získal šesť majstrovských titulov. „Hral futbal tak, ako Paganini hral na husliach. Vyhýbal sa tvrdým súbojom aj dlhým behom. Dlhú nakopnutú loptu súpera zvykol zastaviť tak, že sa k nej otočil chrbtom. Keď ho raz jeden útočník nazval preto idiotom, on odvetil: Ďakujem,“ opisoval Happela pre magazín Spiegel bývalý spoluhráč z Rapidu Viedeň a parťák z obrany Max Merkel.

Happel bol podľa neho klasický futbalový bohém.
„Ruky nosil vo vreckách, cigarety a alkohol boli súčasťou jeho každodenného života. Tvrdý tréning a disciplína mu boli odporné. Tréner Happel by hráča Happela zrejme nenávidel a mal sto chutí ho zabiť,“ dodal Merkel.
Jeden z najpamätnejších zápasov v drese Rapidu odohral na jeseň 1956 v Európskom pohári majstrov proti Realu Madrid.
Obhajca trofeje vyhral prvý zápas v Španielsku 4:2, ale v odvete viedol rakúsky šampión vďaka hetriku obrancu Happela už 3:0. Di Stefano znížil, čo znamenalo, že o postupujúcom rozhodol tretí zápas. V ňom vyhral Real pred stotisíc fanúšikmi na Santiago Bernabéu 2:0 a šiel ďalej.
Nudil sa, dal si vlastný gól
V rakúskej reprezentácii odohral Happel 51 zápasov. Debutoval v septembri 1947 proti veľkému rivalovi z Maďarska (4:3) a odvtedy bol pravidelne členom základnej zostavy trénera Waltera Nauscha.
V roku 1954 sa rakúska reprezentácia chystala na majstrovstvá sveta vo Švajčiarsku a cestou na turnaj sa zastavila v Innsbrucku, aby odohrala prípravný zápas proti výberu regionálnej ligy.
Za stavu 14:0 sa znudený Happel zrazu otočil s loptou k vlastnej bránke a prudkou strelou spoza šestnástky prekonal prekvapeného brankára Waltera Zemana.
Akciu vraj sprevádzali Happelove slová na adresu kamaráta Zemana „Čo si zač? Tiger z Glasgowa? Panter z Budapešti? Nie, ty si ten blbec z Hütteldorfu!“ Napokon sa na tom obaja hlasno zasmiali. (Tiger z Glasgowa bola prezývka škótskeho brankára Johna Bonnara a Panter z Budapešti bol zasa chýrny maďarský brankár Gyula Grosics).
Na majstrovstvách sveta Rakúšania postúpili po víťazstvách 1:0 nad Škótskom a 5:0 nad Československom už do štvrťfinále, kde čelili hostiteľom zo Švajčiarska. Legendárny súboj alpských susedov vošiel do histórie ako Bitka o Lausanne.
Obetný baránok výprasku od Nemcov
Hralo sa v úmornej horúčave, bolo takmer 40 °C v tieni. Rakúsky brankár Kurt Schmied trpel už v úvode zápasu následkami úpalu, ale podľa vtedajších pravidiel nemohol vystriedať.
Potácal sa medzi žrďami v stave pripomínajúcom tranz. Švajčiarsko strelilo tri góly v priebehu ôsmich minút a v 23. minúte viedlo 3:0. Rakúsky masér Josef Ulrich sa postavil za bránku, začal dezorientovaného Schmieda usmerňovať a snažil sa ho ochladiť špongiami namočenými do vody.
Rakúšania ešte v prvom polčase otočili na 5:3 a hoci domáci ešte dvakrát znížili na rozdiel gólu, Rakúsko postúpilo ďalej po víťazstve 7:5. Dodnes je to rekord majstrovstiev sveta v počte gólov v jednom zápase.
V semifinále narazili Rakúšania na západných Nemcov a utrpeli výprask 1:6. Obetnými baránkami vysokej prehry boli Ernst Happel a brankár Walter Zeman, o ktorých sa doma dokonca šírili fámy, že sa nechali Nemcami podplatiť.
Happel sledoval víťazstvo nad Uruguajom v zápase o bronz iba zo striedačky. Spolu so Zemanom ich obvinenia z úplatkárstva tak nahnevali, že vystúpili z vlaku pred oficiálnou recepciou pre bronzových medailistov vo Viedni a za rakúsku reprezentáciu nehrali viac než tri roky.
Na MS 1958 vo Švédsku mali Rakúšania - opäť s Happelom v zostave - smolu pri žrebe. Do skupiny im prihral Brazíliu, Anglicko a Sovietsky zväz. Bod za remízu s Anglickom na postup nestačil.
V nasledujúcej sezóne Happel ukončil aktívnu kariéru. Stal sa športovým riaditeľom v Rapide a z tejto pozície doviedol klub k majstrovskému titulu v roku 1960. Jeho trénerská éra sa začala po odchode do Holandska, kde sa ujal priemerného tímu ADO Den Haag.
S Rotterdamom na európskom tróne
„Každý tréner dokáže občas prekvapiť, ale Happel obrátil prognózy naruby. V Holandsku vyhral pohár s mužstvom, ktoré by Jupp Derwall poslal pásť ošípané,“ chválil svojho bývalého spoluhráča Max Merkel.
(Jupp Derwall bol slávny nemecký tréner, ktorý s NSR získal v roku 1980 titul majstrov Európy).

Den Haag sa pod Happelovým vedením zmenil na tím, ktorý nehrá o záchranu, ale atakuje popredné priečky v lige. Štyrikrát doviedol klub do finále Holandského pohára, no uspel až v tom poslednom, keď Den Haag vyhral nad Ajaxom Amsterdam.
V roku 1969 sa rakúsky tréner ujal veľkoklubu Feyenoord Rotterdam a hneď v prvej sezóne s ním vyhral Európsky pohár majstrov, keď vo finále zdolal škótsky Celtic Glasgow 2:1 po predĺžení.
Happel chcel do Rotterdamu priviesť hviezdu Spartaka Trnava Karola Dobiaša, ktorého však nepustili na Západ československí funkcionári.
S Feyenoordom získal majstrovský titul a nikdy neskončil horšie ako druhý.
Od roku 1975 viedol belgický Club Bruggy, z ktorého spravil jeden z najlepších tímov sveta. Počas troch sezón vyhral trikrát ligový titul a dvakrát sa dostal s tímom do finále európskej súťaže.
V roku 1976 prehrali Bruggy vo finále Pohára UEFA s FC Liverpool 3:4. O dva roky neskôr sa prebojovali do finále Európskeho pohára majstrov, kde sa vo Wembley stretli opäť s Liverpoolom a znovu sa tešil anglický tím (0:1).
Hamburg kráľom Bundesligy aj Európy
Ďalšou krajinou, kde sa prejavila jeho výnimočnosť, bolo Západné Nemecko. V lete 1981 sa stal trénerom Hamburgu, kde vytvoril jeden z najsilnejších tímov v histórii bundesligy.
Hamburg hral moderný, kreatívny futbal so zónovou obranou, dokonale fungujúcou ofsajdovou pascou a nadchol masy svojím útočnou hrou. Takticky bol o roky pred ostatnými tímami Bundesligy.
VIDEO: Gól F. Magatha vo finále EPM 1983 Hamburg - Juventus (1:0)
V prvom roku pod Happelovým vedením strelil Hamburg neuveriteľných 95 gólov a medzi januárom 1982 a januárom 1983 ťahal šnúru 36 zápasov bez prehry.
Po titule v roku 1982 nasledovala o dvanásť mesiacov neskôr úspešná obhajoba a 25. mája 1983 porazil Hamburg vo finále Európskeho pohára majstrov Juventus Turín 1:0.
So stresom vyplývajúcim z práce futbalového trénera sa Happel vyrovnával po svojom. Naďalej fajčil jednu cigaretu za druhou, pil kávu s brandy a netajil sa svojou vášňou pre hazardné hry.
Podľa manažéra Hamburgu Güntera Netzera sa miesto tréningového kempu vyberalo vždy tak, aby sa v blízkosti sa nachádzalo kasíno, kde si „starý pán“ mohol vyhodiť z kopýtka.
Centimetre od titulu majstra sveta
V auguste 1977 angažoval Happela Holandský futbalový zväz za nového trénera reprezentácie a poveril ho úlohou postúpiť na finálový turnaj majstrovstiev sveta. Oranjes vyhrali svoju kvalifikačnú skupinu.
Na MS v Argentíne najskôr postúpili zo základnej skupiny len vďaka lepšiemu skóre než malo Škótsko. Vo štvrťfinálovej skupine si poradili s Talianskom aj Rakúskom a remizovali s Nemeckom, čo im vynieslo postup do finále. Tam čakala Holanďanov domáca Argentína.
Za stavu 1:1 mohol rozhodnúť v poslednej minúte riadneho hracieho času Rob Rensenbrink, ale trafil iba žrď. V predĺžení dala Argentína dva góly a oslavovala.
VIDEO: Šanca Roba Rensenbrinka vo finále MS 1978 Argentína - Holandsko
Okrem Holandska viedol Happel ešte jeden reprezentačný tím - na sklonku kariéry sa doma ujal rakúskeho výberu. V tom čase však už prehrával súboj s rakovinou pľúc.
Ešte v 80. rokoch, keď viedol Hamburg, ho Max Merkel opísal, že vyzerá ako Beethoven v poslednej fáze života. „Vždy, keď ho vidíte, máte chuť zavolať sanitku,“ tvrdil.
Jeden z posledných zápasov v pozícii trénera absolvoval 19. augusta na bratislavskom Tehelnom poli, kde Rakúsko remizovalo v priateľskom zápase s ČSFR 2:2.
Posledná fotografia ho zachytila, ako 28. októbra 1992 sedí vychudnutý na lavičke rakúskeho tímu v kvalifikačnom zápase proti Izraelu (5:2).
Ernst Happel zomrel 14. novembra, štyri dni pred priateľským zápasom Rakúska proti Nemecku. Počas celého duelu ležala na rakúskej striedačke položená jeho čiapka.
Ešte v tom istom roku po Happelovi pomenovali vo Viedni najväčší rakúsky futbalový stánok známy dovtedy ako Praterstadion a jeho meno nesie aj ulica v Rotterdame.
Mrzutý starý muž? Iba fasáda
Happel pôsobil navonok často ako neprístupný mrzutý starý muž. Podľa jeho najbližších či osobných priateľov to však bola iba fasáda.
Jeho syn, Ernst Happel mladší, rozprával v dokumente televízie NDR historku o tom, ako bol tréner v čase jeho pôsobenia v Hamburgu s vnúčatami v miestnej ZOO, kde ho spoznala skupina školákov.

Vehementne začali trénera žiadať o autogram. Snaha učiteľa dostať situáciu pod kontrolu zlyhala, ale Happel mu len kývol, nech nechá deti tak a každému vyhovel.
Bývalý manažér Hamburger SV Günter Netzer o Happelovi povedal, že bol „všetko, len nie monštrum“.
Vtedajší kapitán mužstva Horst Hrubesch v rozhovore pre Die Zeit označil Happela za charizmatického a podmanivého človeka. „Keď prvý raz vkročil do šatne, mal som pocit, akoby niekto zapol svetlo,“ povedal Hrubesch.
Aj počas pôsobenia v zahraničí často lietal do svojej milovanej Viedne, kde chodil do kasína a sedával s priateľmi v Café Ritter v Ottakringu. Popíjali víno, fajčili a hrali karty. Happel si obľúbil belgické cigarety Belga.
Známy bol svojim odmeraným vzťahom k médiám. Jeho výpovede na tlačových konferenciách často pozostávali len z troch či štyroch viet. „Píšte si, čo chcete. Mne je to aj tak jedno,“ odvrkol novinárom úsečne.
Veľa nenahovoril ani počas tréningov. Traduje sa historka, že raz za ním prišiel na tréningu jeden z hráčov so zámerom konverzovať, no tréner ho schladil vetou: „Ak sa chcete v práci rozprávať, choďte predávať vysávače. Tu hráme futbal.“
Ernst Happel
- Narodil sa 29. novembra 1925, zomrel 14. novembra 1992. V Rakúsku ho vyhlásili za trénera storočia, Medzinárodná federácia pre futbalovú históriu a štatistiku ho zaradila medzi 100 najlepších hráčov histórie.
- Ako hráč získal v drese Rapidu Viedeň 6 ligových titulov
- 51-krát nastúpil za Rakúsko, hral na dvoch MS (1954 - bronz a 1958)
- Ako tréner viedol reprezentáciu Holandska (finále MS 1978) a Rakúska.
- Na klubovej úrovni viedol o.i. ADO Den Haag, Feyenoord Rotterdam, FC Bruggy, Hamburger SV, FC Tirol.
- Získal 3x titul v Holandsku (Feyenoord), 3x v Belgicku (Bruggy), 2x v Nemecku (Hamburg) a 2x v Rakúsku (FC Tirol). S Rotterdamom a Hamburgom vyhral Európsky pohár majstrov, predchodcu dnešnej Ligy majstrov.
- Happel bol prvý tréner, ktorý získal prestížnu trofej s dvoma rôznymi klubmi. Po ňom sa to podarilo Ottmarovi Hitzfeldovi, Josému Mourinhovi, Juppovi Heynckesovi, Carlovi Ancelottimu, Pepovi Guardiolovi a Luisovi Enriquemu.













