BRATISLAVA. „Keď nemôžeš, tak pridaj,“ znelo heslo najslávnejšieho československého bežca, ktorý dostal pre svoj špecifický bežecký štýl prezývku “česká lokomotíva“ alebo Frankenstein. 

Vyzeral, že je na pokraji síl, ale často dokázal zabrať, keď už ostatní nevládali. Bežal s vyplazeným jazykom a kŕčovitým výrazom v tvári. 

Pred sedemdesiatimi rokmi sa dvadsaťdeväťročný Emil Zátopek prvýkrát postavil na štart maratónu na olympijských hrách v Helsinkách 1952. Bolo to jeho tretie vystúpenie pod piatimi kruhmi. Beh na päť aj desať kilometrov ovládol. Navyše, oba v olympijskom rekorde. 

Rovnaký kúsok sa mu podaril aj v najdlhšej bežeckej disciplíne. Rodák z Kopřivnice zavŕšil 27. júla 1952 olympijský hetrik, ktorý doteraz nikto neprekonal. 

Vraj bežali pomaly, tak pridal

Maratón bežal prvýkrát a netušil, čo ho čaká. Rozhodol sa, že sa bude držať favorita pretekov Brita Jima Petersa. Ten nasadil pekelné tempo, ale Zátopka sa mu nepodarilo striasť. 

Na pätnástom kilometri sa československý bežec spýtal Brita na tempo, ktoré držali. Vyčerpaný Peters súpera ubezpečoval, že je tak akurát. Zátopkovi sa to však nezdalo, podráždene odvrkol, že bežia pomaly a pridal.

Britskému atlétovi sa začal postupne vzďaľovať spolu so Švédom Gustavom Janssonom. Ten s ním vydržal do tridsiateho kilometra a posledný úsek bežal Zátopek osamotene.