BRATISLAVA. Pri horúcom počasí spotrebuje cyklista v priebehu jednej etapy aj viac ako desať fliaš tekutín, teda viac ako päť litrov. Ľudský organizmus pri premene energetických zásob na energiu produkuje teplo. Pri športovom výkone tohto tepla nie je vôbec málo.
Preto počas etapy musia mať tímy pripravené aj viac ako sto fliaš s vodou a vrecia s ľadom v prenosných chladničkách.
Dalo by sa povedať, že pitný režim je to jediné, čo sa v cyklistike nezmenilo. Ochladzovať sa musia cyklisti stále. No ani to celkom neplatí.
Tour de France mala svoje obdobie, kedy pretekárov vystavovala až neúmernému tlaku. Zakladateľ Tour a jej prvý riaditeľ Henri Desgranges vládol tvrdou rukou. Jeho predstava o pretekoch bola, že by mali byť také náročné, aby do cieľa prišiel len jeden pretekár. Ten najsilnejší.
Neuznával ani jazdenie v balíku a dlho bol aj proti technickým novinkám.
Mal predstavu, že cyklisti by mali mať rovnaké podmienky, a tak v priebehu etapy organizátori pripravili občerstvovacie stanice pre pretekárov. Lenže bolo ich pár. Podávanie nápojov zo sprievodných áut bolo zakázané.
„Dnes jazdci môžu piť a jesť celú etapu až do posledných 20 kilometrov pred cieľom. My sme museli ‚bežať po plechovku‘ ako sa tomu hovorilo a do cieľa sme prišli totálne rozbití, pretože sme boli dehydrovaní,“ hovoril pred pár rokmi pre cyclingnews majster sveta z roku 1962 Jean Stablinski.
Brali všetko. Víno, šampanské aj pivo
Cyklisti museli rabovať v baroch a v pohostinstvách. Volali to chasse à la canette. Lov na plechovky.
Pretekári nemali pri sebe žiadne peniaze. Ak to situácia dovoľovala v priebehu etapy zastavili, vbehli do podniku a brali všetko, čo sa dalo.
Väčšinou stačilo, ak líder tímu iba zakričal ‚café‘, a jeho kolegovia vedeli, že chce niečo na pitie. Väčšinou do podniku vbehla celá skupina pretekárov a brali všetko za radom.