Minulú nedeľu o druhej v noci za za hodinu a približne dvadsať minút odpochodoval štreku z Banskej Bystrice do Zvolena. V sobotu o jednej po polnoci pôjde obrazne z Bratislavy do Trnavy. Cieľom je šieste miesto, túži však po medaile. Na to potrebuje čas okolo 3:45 h. Chodec MATEJ TÓTH odpovedal z Dägu.
Voľba oboch tratí je odvaha. Skúsili ste si to už úspešne v Berlíne 2009 (9. na 20 km, 10. na 50. km). V čom sú riziká kombinácie?
„Najväčšie riziko je strata energie pred päťdesiatkou. Je to najdlhšia olympijská atletická disciplína a absolvovať náročné preteky na 20 km šesť dní predtým je dosť veľké riziko. Je to na hrane, či sa organizmus dokáže znovu stopercentne nabiť. Som typ, ktorý chodí radšej na preteky mierne unavený ako veľmi oddýchnutý, takže aj keby nešiel šesť dní pred päťdesiatkou preteky na 20 km, tak by som intenzívne odtrénoval sedem dní pred štartom 25 km. V Berlíne som sa cítil veľmi dobre, ale práve na deň pretekov na 50 km mi nesadol deň a navyše som riadne prepálil tempo. Tieto skúsenosť mi snáď pomôžu na pretekoch v Dägu.“
Dvadsiatku ste došli na pohľad čerstvý i usmiaty. Koľko percent rezervy ste si nechal. Možno to chápať aj tak, že ste si chcel otestovať podmienky a okruh?
„Usmiaty som ani zďaleka nebol, makal som na 99 %, v podstate na maximum, ale tým, že som sa nedostal do eufórie a do pretekového tranzu, navyše som mal dve červené, tak som záver nešiel úplne do kolien, takže nejaká rezervička tam bola. Preteky mi nesadli priebehom. Pomaly, potom zrazu veľmi rýchlo. Som skôr tempový typ a nemám rád prudké zmeny.“
Hovorili ste, že 12. miesto na 20 km by bolo krajšie ako štrnáste, ktoré ste dosiahli. Prečo, nie je to jedno?
„Dvanástka je širšie finále, preto je to pre nás atlétov taká prvá psychologická méta.
Čo ste robili deň po pretekoch, onedlho vás čaká náročnejšia trať?
„Už poobede po pretekoch som si bol ľahko zaklusať, na druhý deň som si pochodil šesť km. Snažil som sa prijímať veľké množstvo tekutín, regeneračných nápojov a samozrejme jesť.“
Už ste skôr päťdesiatkar ako dvadsiatkar. V čom je pre vás príťažlivejší maratón?
„Viac vyhovuje môjmu organizmu. Lepšie znášam dlhodobú záťaž v miernejšej intenzite, ako kratšiu trať na vyšších tepoch. Navyše je veľmi ťažké držať krok s najlepšími v obrovských rýchlostiach pri nástupoch. Čas na 20 km mám slušný, ale niečo iné je dávať si nástupy s rýchlikmi z Ruska či z Číny.“
V Ósake 2007 ste mali po tréningu menšiu nehodu s autom. Vysvetľovali ste to nepozornosťou idúcky z tréningu neuvedomiac si, že v Japonsku chodia autá vľavo. Aké poučenie ste si z toho zobrali?
„Poučilo ma to do života. Že treba byť opatrný vždy a všade, ale hlavne v tom, že si musím vážiť každého dňa, byť vďačný za každý pekný okamih. V dnešnom svete sa môže všetko zrútiť v priebehu sekundy. Bolo to o to emotívnejšie, že len tri týždne predtým sa nám narodila prvá dcérka Emmka. Často som sa vtedy zamýšľal nad tým, čo ak by to auto prišlo o stotinky neskôr a nezostalo by to len pri pomliaždenej nohe.“
Jestvujú vôbec preteky na 50 km, v ktorých by ste nemali ani najmenšiu krízu, slabšiu chvíľu?
„Väčšinou také prežíva víťaz. Ja som mal také pri prvenstve na Svetovom pohári v Chihuahue minulý rok. Tam mi neprekážalo nič ani teplo, ani súperi, ani dĺžka trate.“
Ak to prekonávate?
„Väčšinou nejaká tá krízička príde. Vtedy je dôležité nerezignovať. Hlava musí byť silná, treba sa koncentrovať na seba, nevšímať si súperov a skúšať doplniť energiu, rozdýchať to. Niekedy sa to dá prekonať. Prežil som to v Berlíne 2009 na MS. Od 26. kilometra to bolo trápenie od 35. už riadna kríza, ale nevzdal som sa, šliapal som ďalej a nakoniec z toho bolo 10. miesto. Nikdy to netreba dopredu vzdať. Jasné, že sú stavy, keď to už ďalej nejde.“
Stalo sa vám na tej extrémne dlhej trati, že ste si pomysleli: Maťo, prečo si sa rozhodol pre takú drinu?
„To mi chodí po mysli stále pri ťažkom tréningu, ale hneď po skončení príde vlna spokojnosti, že som tréning, alebo preteky zvládol a idem ďalej ešte silnejšie. Tu platí, čo ťa nezabije, to ťa posilní.“
Kórejské teplo a dusno iste zvýhodňuje pretekárov z prímorských a južných krajín. Vy trénujete kľúčovo v Tatrách. Ako ste sa prispôsobili. Nemajú Európania hendikep?
„Teplo a vlhko nezvýhodňuje nikoho, prekáža všetkým. Aj domácim, aj Japoncom či Afričanom. Skôr je to o tom, komu to prekáža menej. Určite majú výhodu športovci, ktorí v takomto prostredí vyrastajú, ale kľúčové to nie je. Borčin či Kaniskin žijú v ešte chladnejších podmienkach ako my a vyhrávajú aj v teple. Ide o prípravu, o tom, ako sadne deň. Na dvadsiatke som však ešte cítil, že pretekáme v noci. Vstávanie nebolo problém, skôr biorytmus. Deň dva po 20 km som sa však začal cítiť aj v tomto ohľade lepšie a na 50 km by som mal byť už plne aklimatizovaný.“
Päťdesiatka sa rozhodne tipovať nedá. Predsa však: nemeníte nič na výroku, že za istých okolností pomýš〜ľate na medailu a šieste miesto je betónový cieľ?
„Cieľ je jasný a nemenný, ale ako ste napísali, tipovať sa nedá a časy zo štartovej listiny ešte nikomu nepomohli. Prinajmenšom do 30. kilometra chcem ísť to, čo bude vyhovovať môjmu organizmu. Až potom môžem začať pretekať aj so súpermi. Jasné, že si budem všímať dianie okolo seba, dokonca by som šiel rád v skupinke, ale keď zistím, že mi to len trochu nesedí, tak radšej tú skupinku pustím, aby som mal sily v závere, keď sa bude rozhodovať. Posledná desiatka je extrémne náročná, dá sa tam veľa získať, ale ešte viac stratiť.“
po 09:55
so 22:58
pi 23:59
št 13:44
