Pondelok, 18. októbra, 2021Meniny má Lukáš

Udri a uteč. Boxerský šampión Zachara využíval v ringu tanečný krok

Ján Zachara. (Autor: ARCHÍV SME - GABRIEL KUCHTA)
Jaroslav Jeleník, Michal Kolek|30. sep 2021 o 09:35

Vypočujte si podcast Vykroč s najstarším slovenským olympijským šampiónom Jánom Zacharom.

BRATISLAVA. Malý veľký muž slovenského boxu vybojoval 430 oficiálnych zápasov, z toho 365 víťazných. Kariéru ukončil v roku 1959, usadil sa v Dubnici nad Váhom a v tamojšej oceliarni odpracoval viac ako 29 rokov.

Hosťom podcastu Vykroč portálu sportnet.sk bol držiteľ zlatej olympijskej medaily z OH 1952 v Helsinkách (do 57 kg), 93-ročný JÁN ZACHARA.

V podcaste s Jánom Zacharom sa dozviete aj:

  • Ako si spomína na svoje detstvo a prečo mu ku šťastiu stačili tenisové loptičky,
  • Ako si s kamarátmi privyrábali nosením kufrov z trenčianskej vlakovej stanice,
  • Ako spolu s celou československou olympijskou výpravou cestoval neuveriteľných 34 dní domov z olympiády v austrálskom Melbourne v roku 1956,
  • Aké má spomienky na manželov Zátopkovcov,
  • Prečo sa nestal profesionálnym boxerom,
  • Prečo sa okrem titulu Majster športu hrdí aj titulom Majster šrotu,
  • Ako si spomína na 63 rokov trvajúce manželstvo, a prečo jeho svokrovci svoju dcéru od svadby s boxerom odhovárali. 

Boxu ste sa začali venovať ako 15-ročný chlapec na jeseň roku 1943. Vaše začiatky v ringu neboli ľahké. Keď ste mali šestnásť, v zápase Trenčína proti Považskej Bystrici ste mali nastúpiť proti vyššiemu a silnejšiemu chlapovi. Hneď ako ste súpera uvideli, od strachu ste ušli. Prečo ste si z dostupných športov vybrali práve box?

Raz som sa išiel náhodou pozrieť na boxerské podujatie, ktoré sa konalo v trenčianskej sokolovni. Zistil som, že tam boxujú chlapci, ktorí boli mojimi vrstovníkmi. Spolu s atmosférou toho športu to na mňa urobilo silný dojem. Keď ma kamaráti pozvali, aby som sa ku nim na tréning pridal, neváhal som.

Chlapcov vtedy trénoval pán Podhradský, bol to vojak z povolania. Pravdepodobne sa mu zapáčila moja pohybová kultúra, pretože mi po tréningu povedal, že musím prísť aj nabudúce. A ja som prišiel. 

Mal som však malý problém. Bol som veľmi citlivý na oči. Keď som občas dostal priamy úder a oko mi zmodralo, musel som sa vynájsť, aby som monokel zamaskoval tak, aby to doma nespoznali. 

Kamaráti mi radili prikladať si na oko ľad, ale kdeže by sme my v lete v štyridsiatych rokoch minulého storočia zohnali ľad, chladničky vtedy ešte neboli. Väčšinou som to riešil studenou vodou a rôznymi modrými látkami. 

V roku 1952 ste cestovali na svoju prvú olympiádu do Helsínk. Napriek tomu, že ste spomedzi 32 boxerov vo vašej kategórii neboli favorit a o finále sa vám ani nesnívalo, v Helsinkách ste boxovali v životnej forme a ako jediný slovenský športovec vybojovali zlatú olympijskú medailu. Ako vám zlato z olympijských hier zmenilo život?

Po víťaznom návrate z olympiády si so mnou chcel potriasť rukou a potľapkať ma pleci každý. Za odmenu som dostal tri metre látky, z ktorej som si dal ušiť oblek, dovtedy som chodil oblečený tak, ako iní chlapci pochádzajúci z robotníckych rodín. 

Potešili ma aj zamestnanci textilného závodu Merina, kde som pracoval. Tí medzi sebou urobili zbierku, vyzbierali 10 200 vtedajších korún, ja som si niečo doplatil a kúpil do bytu sekretár. 

Zlatá olympijská medaila mi nos hore nezdvihla. Vždy som mal totiž pri sebe niekoho, kto ma vedel skrotiť, napríklad môj vynikajúci mentor a tréner Julko Torma, olympijský víťaz z OH 1948 v Londýne. On vedel tých, ktorým rástli rožky, veľmi rýchlo uzemniť. 

V olympijskom finále kategórie do 57 kg vás v Helsinkách čakal silný Talian Sergio Caprari. Tréner Július Torma vám pripravil zaujímavú taktiku: „Tri-štyrikrát ho udrieš a utečieš“.

Na to sa nedá zabudnúť. Táto taktika pokračovala aj po olympiáde, keďže som silným úderom nedisponoval. Hoci som sa snažil ruky posilniť, výnimočne silný úder mi to neprinieslo. Keďže som výhodu silného úderu nemal, zápasy som sa snažil vyhrávať najmä prácou nôh a celého tela. 

Ján Zachara v podcastovom štúdiu. (Autor: Sportnet)

Musel som tvrdo pracovať na svojej kondícii a pohybovej kultúre, aby som sa v zápase vedel dobre uhýbať. V tréningu som veľmi využíval napríklad švihadlá. V ringu mi pomohla aj moja záľuba v tancovaní. Rád som chodil na „muziky“, na sedliacke zábavy, kde sa hrával valčík, polka, či tango. 

Ak ste v boxerskom súboji v rýchlosti predviedli tzv. tanečný krok, súperovi ste ušli a tento manéver vám poskytol príležitosť jeho chyby využiť a uštedriť mu úder. 

Boxeri, s ktorými ste na olympiáde v Helsinkách stáli na stupni víťazov už nie sú medzi živými. (Pozn: strieborný Talian Caprari zomrel v roku 2015, bronzový Francúz Ventaja v roku 2003). Vy ste sa narodili ešte skôr ako oni a o veľa rokov ste ich prežili. Čomu pripisujete svoju dlhovekosť, fyzickú a mentálnu sviežosť?

Nechcem som seba robiť anjela, veľmi rád som chodil na tanečné zábavy a niekedy som si aj vypil. Nikdy som to však neprehnal, vždy to bolo s mierou. 

Ukážkovú životosprávu som tiež nemal, ale keď sa blížil zápas, tak som veľmi dobre vedel, čo si dovoliť môžem a čo už nie. Veľmi mi pomáhalo aj to, že som sa často zúčastňoval na reprezentačných sústredeniach, kde som mohol zo seba vydať všetko, a navyše som bol v partii tých najlepších boxerov.

Za veľmi dôležité tiež považujem udržať si pohyb aj vo vyššom veku. Ja sa hýbem každý deň, a aj vo veku 93 rokov chodím trikrát týždenne do našej dubnickej boxerne.

Boxer Ján Zachara na vrchole kariéry. (Autor: Olympijské a športové múzeum)

Súvisiace články