Dvanásť rokov pôsobil ako atletický tréner v prestížnej akadémii pre mladé talenty Aspire Academy v Katare. V začiatkoch kariéry trénoval aj skokanskú megahviezdu Mutaza Essasa Baršima, držiteľa zlatej medaily z OH 2020 v Tokiu.

V súčasnosti zastáva funkciu šéfa sekcie skokanov Slovenského atletického zväzu (SAZ). ĽUBOŠ BENKO v rozhovore pre Sportnet okrem iného prezradil aj to, prečo ľutuje, že sa z Kataru na Slovensko nevrátil o pár rokov skôr.

Koľko ste mali rokov, keď ste odišli do Kataru?

Mal som 35 rokov. Bol som začínajúci tréner atletiky. Môjho kamaráta, ktorý bol v tom čase šéftréner v Dukle Banská Bystrica Radovana Mišíka, oslovil vtedajší šéftréner z Akadémie Aspire v Dohe Nemec Ralf Iwan. Mišík vtedy trénoval výborného skokana Petra Horáka, a tak nechcel odísť. Ponuku teda posunul mne a ja som do toho išiel. Prvotne zo zvedavosti. Potom to už nabralo rýchly spád.

V Katare si dokáže tréner zarobiť mnohonásobne viac ako na Slovensku. Mali ste možnosť pracovať s mnohými talentovanými športovcami a žili ste v krajine, ktorá je obklopená morom. Čo bolo pre vás najväčším lákadlom?

V prvom rade to bola kvalita podmienok. Keď tam človek ide ešte presne nevie, koľko bude zarábať. Musia si vás najskôr viackrát vyskúšať teoreticky i prakticky. Až následne vám ponúknu kontrakt a je na vás, či ho akceptujete. Pre mňa to bolo niečo nové. Lákala ma aj nová kultúra, iný svet, zákony či spôsob života.

Čím bola vaša práca v Katare špecifická?

Pracovný týždeň sa tam začína v nedeľu a končí vo štvrtok. Voľné dni sú piatok a sobota. Čo sa týka mojej práce mal som na starosti trénovanie a výchovu mladých talentov najmä v skokoch do výšky, ale chvíľu som trénoval aj iné disciplíny.

Je vidieť, že celej krajine vládne jedna rodina. Ak robíte všetko tak ako máte, cítite sa tam vítaný. Pokiaľ sa vám tam nepáči, môžete odísť, nikto vás tam nedrží. Ja mám na Katar len samé pozitívne spomienky. Samozrejme, sú aj veci, ktoré by som urobil inak.

Aké?

Vrátil by som sa na Slovensko o päť rokov skôr. Život sa tu totiž nezastavil a ja som za ten čas, ktorý som strávil v Katare, prišiel o oboch rodičov. Spätne mi je to veľmi ľúto. Nemal som tam byť tak dlho. Človek si v mysli premieta, čo mohol spraviť a neurobil to. Nedá sa v tom ale príliš utápať.

Najznámejším atlétom, ktorého ste viedli, bol Mutaz Baršim. Talentovaný skokan do výšky má na konte zlato, striebro i bronz z olympiády. Ako si spomínate na jeho začiatky?

Potrebujete mať aj šťastie. Stretol som chlapca, ktorý bol extrémne nadaný a cieľavedomý. Verím, že som mu niečo odovzdal. S ďalším trénerom, ktorý ho neskôr viedol, sa dostal na najvyššiu úroveň. Skočil druhý najlepší výkon histórie (243 cm, pozn.).

Ostali ste v kontakte?

Občas si zopár viet vymeníme, ale keďže už spolu netrénujeme a a nestretávame sa, komunikujeme minimálne. Emócie slabnú a čas ako vietor zahladí stopy na piesku. On má svoju rodinu a povinnosti, rovnako ako ja. Sem-tam si však ešte napíšeme.

Je šanca, že sa podobný talent podarí nájsť aj na Slovensku?

Napriek tomu, že máme násobne vyššiu populáciu ako má Katar, je hľadanie talentov u nás veľmi zložité. Deti majú mnoho iných záujmov a aj tí, ktorí začínajú pri atletike, sa postupne presúvajú k iným športom. Navyše tu neinvestujeme do skautingu toľko financií a času. Je to škoda.

Na druhej strane chcem pochváliť SAZ. V poslednej dobe vyrástlo na Slovensku viacero atletických štadiónov, kde môžu nové talenty trénovať. Veci sa pomaly hýbu vpred. Svet ale ide inou rýchlosťou ako my. Mali by sme si vziať príklad a robiť veci lepšie a zmysluplnejšie. Nie je to vždy len o peniazoch, do veľkej miery je to o ľuďoch.

Katar je konzervatívna krajina, v ktorej výrazne prevláda Islam. Zasahuje to aj do bežného života?

Samozrejme. Je to úplne odlišná kultúra a náboženstvo, ako poznáme u nás. Islam dáva do popredia rodinu. Je potrebné si zvyknúť aj na fenomén Ramadánu, ktorý je pre nich veľmi dôležitý a striktne ho dodržiavajú.

Majú svoje pravidlá a zákony, ktoré je potrebné dodržiavať. Na každom kroku sú mešity, ktoré zvolávajú veriacich. Spočiatku sme si na to museli zvyknúť, ale potom sme to brali ako bežnú súčasť tamojšieho života.

Je tam aj vzhľadom na prísne pravidlá a reštrikcie nižšia miera kriminality?

Je pravda, že na každom rohu sú policajné hliadky. Nikto si tam nedovolí porušovať zákony. Nevidel som, že by ľudia robili veci ako na Slovensku.

Napríklad?