Ako bolo jej zvykom, vynikajúco odštartovala. Po približne dvesto metroch už mala všetky súperky za chrbtom, hoci bežala v druhej dráhe.
Z poslednej zákruty vtrhla neuveriteľnou rýchlosťou do cieľovej rovinky a ani tam nepoľavila, aj keď bolo jasné, že suverénne zvíťazí.
V cieli ešte predklonila hlavu, akoby s niekým zvádzala tesný súboj, no jej jediný súper bol čas. Na svetelnej tabuli sa objavil údaj 47,60 a nápis WORLD RECORD.
Marita Kochová nejavila žiadne známky únavy či vyčerpania. V pokluse pokračovala po tartanovej dráhe, usmievala sa a mávala divákom.
Idol alebo symbol dopingovej éry?
Pred štyridsiatimi rokmi zabehla šprintérka reprezentujúca bývalú Nemeckú demokratickú republiku (NDR) na Svetovom pohári v austrálskej Canberre na 400 metrov rekord z ríše snov, ktorému už vtedy predpovedali dlhovekosť. Podaktorí ho nazvali dokonca rekordom večnosti, časom z inej éry vytesaným do kameňa.
„Boli to optimálne preteky vo výborných podmienkach, využila som ich naplno,“ citovali dobové médiá stručnú spoveď víťazky. K jej životnému výkonu sa odvtedy nikto ani len nepriblížil. Až nedávno. Na majstrovstvách sveta v atletike v Tokiu vyhrala vo finále behu na 400 m Američanka
Sydney McLaughlinová-Levroneová časom 47,78, druhá v cieli Marileidy Paulinová z Dominikánskej republiky finišovala za 47,98. Rekord z Canberry 1985 však odolal.
Pod 48 sekúnd zabehla hladkú štvrtku okrem spomenutých troch žien v histórii už len Jarmila Kratochvílová reprezentujúca Československo (47,99 v roku 1983).
VIDEO: Svetový rekord Marity Kochovej na 400 m v Canberre
Marita Kochová je aj vo veku 68 rokov vitálna žena. V kondícii sa podľa nemeckých médií udržiava turistikou a cyklistikou.
Pre niektorých predstavuje symbol športového systému NDR, ktorý by neexistoval bez štátom podporovaného dopingu. Pre iných zostáva idolom.
Podozrenie o dopingovej minulosti fenomenálnej atlétky pretrváva dodnes - a s ním pravdepodobne aj pocit Marity Kochovej, že sa jej krivdí.
Symbióza páru Kochová-Meier
Narodila sa v roku 1957 vo Wismare na severe vtedajšej NDR. Už v detstve vynikala rýchlosťou, v atletických súťažiach zdolávala nielen rovesníčky, ale aj chlapcov. Keď mala dvanásť, jej talent si všimol vtedy 25-ročný Wolfgang Meier, vyštudovaný námorný inžinier, ale aj dobrovoľný atletický tréner.
Marita Kochová sa neskôr stala nielen jeho osudovou zverenkyňou, ale aj manželkou. Meier s ňou odišiel do Rostocku, kde mladá atlétka začala študovať medicínu a pôsobila v klube Empor Rostock.
Svedkovia tréningov dvojice ich opisovali ako brutálne: zahrňovali šprinty s pneumatikou priviazanou lanom o pás, tempo udávané žiarovkami na tréningovej dráhe, či cvičenia na posilňovacích strojoch, to všetko v nekonečných opakovaniach. Nikto iný ako Marita Kochová by toto mučenie nezvládol. Takto fungovala ich symbióza.
Tréner-samouk Meier sa pre svoje nekonvenčné metódy a provokatívne prejavy dostal do nemilosti vládnucej strany a východonemeckého športového establišmentu.
Športovkyňa robila všetko, čo mohla, aby ho svojimi výkonmi ochránila.
Roky znášala zákaz cestovania Západ, ktorý bol namierený proti nemu. Akceptovala argumenty športových funkcionárov, že na deti bude mať dosť času neskôr. A držala sa toho, čo od nej Meier na tréningu požadoval.
Marita Kochová na atletickej dráhe nebojovala len za seba, či za socialistickú vlasť, ale vždy aj za svojho trénera a životného druha.
Hviezda prvých MS v atletike
Účasť na OH 1976 v Montreale jej unikla pre natrhnutý sval. V roku 1978 už získala svoje prvé tituly, na majstrovstvách Európy v Prahe vyhrala beh na 400 m a bola súčasťou zlatej štafety na 4x400 metrov.
Zlepšila svetový rekord na 200 aj 400 metrov. V roku 1979 zabehla ako prvá žena v histórii dvojstovku pod 22 sekúnd. Jej čas 21,71 sekundy z Karl Marx Stadtu platil ako svetový rekord deväť rokov. Prekonala ho iná šprintérka, nad výkonmi ktorej sa vznášajú pochybnosti.
Američanka Florence Griffithová-Joynerová v roku 1988 utiekla nielen konkurencii, ale aj nasledujúcim generáciám. Jej rekordy na 100 m (10,49) a 200 m (21,34) platia dodnes. Griffithová-Joynerová zomrela v spánku vo veku 38 rokov.
Kochová sa stala hviezdou prvých majstrovstiev sveta v atletike, ktoré sa konali v roku 1983 v Helsinkách. Získala tri zlaté (200 m, 4x100 m, 4x400 m) a jednu striebornú medailu (100 m). Ďalšie cenné kovy by si nepochybne priviezla aj z olympijských hier v Los Angeles, ale tie väčšina krajín socialistického tábora (s výnimkou Rumunska a Juhoslávie) na pokyn Sovietskeho zväzu bojkotovala.
Koniec, svadba, rodina
V októbri 1985 tušila, že nadišla jeseň jej športovej kariéry. V 28 rokoch v nej silnela túžba založiť si rodinu. „Naozaj neviem, čo bude ďalej,“ vravela po pretekoch v Canberre.
Bola odhodlaná lúčiť sa: „Moje štúdium medicíny mi zaberá veľa času a rozmýšľam, či sa dokážem motivovať, aby som vynaložila toľko úsilia a na budúci rok štartovala na majstrovstvách Európy v Stuttgarte,“ dodala.
Šéf východonemeckého športu Manfred Ewald však trval na tom, aby pokračovala až do olympijských hier v Soule v roku 1988.
Na majstrovstvách Európy 1986 v Stuttgarte Kochová opäť vyhrala 400 m a ďalšie zlato pridala so štafetou NDR na 4x400 m (tak ako predtým v Prahe 1978 a Aténach 1982).
Pol roka po šampionáte však oznámila koniec. Oficiálne pre pretrvávajúce problémy s Achillovou šľachou. Neskôr sa ukázalo, že sa cítila byť oklamaná.
Čelní športoví funkcionári jej sľúbili trojtýždňové sústredenie na Kube, ktoré sa neuskutočnilo.
V lete 1987 sa vydala za svojho dlhoročného trénera a partnera Wolfganga Meiera, o dva roky neskôr sa im narodila dcéra Ulrike. Šprintérka zanechala štúdium na lekárskej fakulte a namiesto toho si otvorila v Rostocku športový obchod.
Za slávou aj s podporou piluliek
Nemecká demokratická republika vznikla v roku 1949 na území, ktoré po druhej svetovej vojne obsadili Sovieti (podobne ako celé Nemecko bol rozdelený aj Berlín - na západnú a východnú časť).
Spočiatku nič nenasvedčovalo, že by sa z krajiny, ktorá mala 16 miliónov obyvateľov (o milión viac ako bývalé Československo), stala športová veľmoc. V roku 1965 však NDR prijal do svojej rodiny Medzinárodný olympijský výbor. Dovtedy na olympiádach štartoval spoločný nemecký tím pod vlajkou s nemeckou trikolórou s piatimi kruhmi.
Pre vychodonemecké komunistické špičky to bol silný impulz. Šport sa mal stať prostriedkom, ktorý ukáže nadradenosť nad západným nemeckým susedom a posilní pozitívny imidž krajiny vo svete.
V NDR sa rozhodli investovať do telovýchovy množstvo energie aj peňazí. Vytipovali si športy, na ktoré sa koncentrovali, ďalšie šli do úzadia.
Zaviedli prepracovaný systém vyhľadávania talentov. U detí na prvom stupni skúmali fyzické parametre a na základe toho tie najtalentovanejšie rozdeľovali do športových škôl.
Úsilie východonemeckých športovcov sa malo podporiť všetkými prostriedkami. V polovici 60. rokov vyvinuli vo farmaceutickej fabrike Jenapharm v Jene vysokoúčinný anabolický steroid Oral-Turinabol. Pilulky z Jeny sa začali užívať vo veľkom.
Výsledky sa dostavili čoskoro. V rokoch 1968 až 1988 získala NDR 519 olympijských medailí, z toho 192 zlatých.
Pre porovnanie, Československo získalo 69 medailí, z toho iba 18 zlatých. Na OH v Mníchove 1972 skončila NDR v medailovej bilancii tretia, o štyri roky neskôr v Montreale už druhá.
Na prvých majstrovstvách sveta v atletike v Helsinkách 1983 bolo východné Nemecko najúspešnejšou krajinou.
Podozrenie, že za úspechmi športovcov z východnej časti Nemecka nie je len drina a tréning, umocnil prípad svetovej rekordérky vo vrhu guľou Ilony Slupianekovej, ktorá v roku 1977 neprešla dopingovou kontrolou.
Slupianeková však bola ojedinelá výnimka, ktorú dopingoví komisári nachytali. V NDR totiž - podobne ako v Československu - fungoval špeciálny testovací program.
Ak niekto pred odchodom na súťaž vykazoval vysoké hodnoty zakázaných látok, zostal doma a jeho neúčasť sa zdôvodnila zranením či chorobou. Mimosúťažné dopingové kontroly sa zaviedli až koncom 80. rokov.
Prepracovaný systém štátom podporovaného dopingu v NDR vyplával na povrch až po páde Berlínskeho múru a znovuzjednotení Nemecka.
Kochová: Mám čisté svedomie
V roku 1991 vydali molekulárny biológ a dlhoročný bojovník proti dopingu Werner Franke a jeho manželka Brigitte Berendonková, bývalá vrhačka, knihu Dopingové dokumenty: Od výskumu k podvodu.
Na základe dokumentov tajnej polície NDR s názvom Stasi a lekárskych správ z niekdajšej Vojenskej lekárskej akadémie v Bad Saarow zmapovali dlhoročné dopingové praktiky v bývalej NDR.
Podľa nich bola v dopingovom programe zahrnutá aj Marita Kochová, ktorá dostávala v rokoch 1981 až 1984 ročné dávky anabolického steroidu Oral-Turinabol v rozmedzí 530 až 1 460 miligramov.
Súčasťou správy bol aj list adresovaný športovým funkcionárom, v ktorom sa Kochová sťažovala, že iná šprintérka NDR Bärbel Wöckelová dostáva špeciálne alebo silnejšie anabolické steroidy, pretože jej príbuzný pracuje v spoločnosti Jenapharm.
Marita Kochová pohrozila Frankemu a Berendonkovej žalobou, ale nikdy to nespravila. Všetky obvinenia z dopingu popiera a naposledy sa na túto tému vyjadrila pred desiatimi rokmi.
„Nemusím nikomu nič dokazovať. Mám čisté svedomie. Môžem sa len opakovať... Nikdy som nemala pozitívny test. Na MS v Helsinkách ma testovali trikrát. Nikdy som neurobila nič, čo v tom čase nebolo dovolené,“ vravela reportérovi BBC pri 30. výročí rekordného behu na 400 metrov v Canberre.
„Svetový rekord som nedosiahol len tak z ničoho nič. Predtým som päťkrát posunula svoje maximum, pomalými krokmi. Behávala som okolo hranice 48 sekúnd a v určitom okamihu som zabehla svetový rekord.“
V podobnom duchu ako Kochová sa k téme dopingu vyjadruje aj jej súputníčka a rivalka Marlies Göhrová. Na juniorských majstrovstvách Európy v Aténach v roku 1975 mala pozitívny test na anabolicko-androgénne steroidy, no Európska atletická asociácia ho vtedy nezverejnila.
„Vedela som, čo beriem – nič iné ako vitamíny!“ tvrdila v rozhovore bývalá svetová rekordérka a majsterka sveta (1983) v šprinte na 100 metrov.
Kto sa neprizná, nedopoval
Nájdu sa však aj výnimky. Ines Geipelová (za slobodna Schmidtová) patrila tiež k výborným šprintérkam. Ako členka štafety SC Motor Jena na 4x100 m získala štyri roky po sebe titul majsterky NDR.
Počas kariéry sa však dostala do konfliktu so športovými funkcionármi a skončila s atletikou. V auguste 1989, len zopár týždňov pred pádom režimu, ušla na Západ.
V zjednotenom Nemecku sa Geipelová angažovala v organizácii bojujúcej za odškodnenie obetí dopingu v NDR. Zúčastnila sa tiež ako jedna z 22 žalobcov na súdnom procese proti bývalému šéfovi športu v NDR Manfredovi Ewaldovi a zástupcovi vedúceho Športovej lekárskej služby Manfredovi Höppnerovi, ktorí boli zodpovední za štátom riadený doping.
„Doping vo východonemeckom športe bol úmyselným ublížením na zdraví, bol to trestný čin,“ vysvetľovala Geipelová pre Süddeutsche Zeitung.
Kochovej svetový rekord na 400 metrov označila za „otrávený.“
Maritu Kochovú uviedli v roku 2014 spolu s bývalou skvelou diaľkarkou a šprintérkou taktiež z éry NDR (súťažila aj roky po zjednotení Nemecka) Heike Drechslerovou do Siene slávy svetovej atletiky.
Na kritické hlasy poukazujúce na možnú dopingovú minulosť bývalých reprezentantov NDR reagovala Svetová atletika (World Athletics) vyhlásením, že rešpektuje 10-ročnú premlčaciu lehotu v kódexe Svetovej antidopingovej agentúry.
Zároveň však pre BBC uviedla, že „ak sa športovec následne prizná, že užil alebo využil látku alebo techniku, ktorá bola v tom čase zakázaná“, potom môže konať.
Wolfgang Meier zomrel v apríli tohto roka.
Marita Kochová žije na severe východnej časti Nemecka. Je vyhľadávanou rečníčkou na podujatiach venovaných zdraviu a wellness, kde rozpráva najmä o zdravom životnom štýle v starobe.
S Heike Drechslerovou sú rodina. Dcéra Ulrike sa v roku 2019 vydala za Tonyho Drechslera, syna bývalej hviezdy v skoku do diaľky.
