Banskobystrická latka je atletický míting, ktorý má vo svete cveng. Tento rok sa na ňom po prvýkrát predstaví aj aktuálna svetová rekordérka. Vlani totiž posunula svetové maximum na 210 centimetrov Ukrajinka JAROSLAVA MAHUČICHOVÁ. V Banskej Bystrici štartuje už po šiesty raz. Tomu, že raz prekoná svetový rekord, verila.

"Musíte si veriť. Verila som, že dokážem skočiť 210 cm. Nikdy som si nehovorila: Je to vysoko, to sa mi nepodarí. Verím, že nemáme žiadne limity," hovorí olympijská víťazka v rozhovore pre Sportnet.

Do Banskej Bystrice ste pricestovali už šiestykrát. Čím je pre vás práve Banskobystrická latka taká výnimočná, že sa na ňu pravidelne vraciate? 

Boli to jedny z mojich prvých seniorských pretekov. Mala som vtedy šestnásť rokov. Bola tu skvelá atmosféra a to platí vždy. Zakaždým sa tu zídu kvalitní skokani do výšky. Mám pocit, že na takýchto podujatiach je príjemná až rodinná atmosféra. Pretože sme tu len športovci z jednej disciplíny.

Sme malá skupina, poznáme sa a podporujeme sa navzájom. Muži sa chodia pozerať na našu súťaž a povzbudzujú nás, potom zase my povzbudzujeme ich. Je to skvelé. V minulosti tu súťažili veľké mená. Banská Bystrica je jednoducho súčasťou výškarskej histórie.

Vlani ste mali neuveriteľnú sezónu. Vyhrali ste olympijské zlato a prekonali svetový rekord. O týchto cieľoch ste však hovorili aj predtým, ako sa vám to podarilo. Vždy ste verili, že raz to dokážete?

Najskôr to bol prirodzene len sen. No už v mladom veku som si bola istá, že raz sa mi to podarí dosiahnuť. Keď sa to podarilo, bolo to úžasné. Ale napríklad to, že som skutočne prekonala svetový rekord v skoku do výšky, som si naplno uvedomila asi až tri mesiace po tom, ako som to dokázala. Až potom mi to tak naplno došlo, že to nie je sen. 

Verili ste, že to dokážete, hoci sa to môže zdať nedosiahnuteľné. Mnoho iných športovcov nemá také nastavenie v hlave. Oddeľuje práve toto mentálne nastavenie šampiónov od ostatných športovcov? 

Musíte si veriť. Verila som, že dokážem skočiť 210 cm. Je to v mojich silách. Nikdy som si nehovorila: 'Je to tak vysoko, to nikdy neskočím.' Viem, že sa o to pokúšali najlepšie skokanky a nevyšlo to. Ja som si opakovala, že to dokážem. Verím, že nemáme žiadne limity.

Okrem toho som v tíme Puma v spoločnosti osobností ako Karsten Warholm a Mondo Duplantis. Keď som dostala možnosť byť v tejto spoločnosti, hneď mi prišlo na um: Ak budem v tejto skupine, jedného dňa budem aj svetová rekordérka. A teraz to platí. 

Dokonca si pamätám, ako som sa raz mala predstaviť a namiesto svetová šampiónka som povedala svetová rekordérka. (smiech) A to bolo prirodzene ešte pred tým, ako som 210 cm skočila. 

Výškarský rekord Stefky Kostadinovovej 209 cm platil 37 rokov. To je veľmi veľa. Prečo ho podľa vás tak dlho nikto neprekonal?

Vždy je to dlhá cesta, keď chce niekto prekonať rekord a skok do výšky je technická disciplína. Pri rozbehu musíte mať rýchlosť, ale zas nie až príliš veľkú, inak ju nedokážete preniesť do odrazu. Proste by z toho nebol skok do výšky. 

Ale ak máte sen, že sa chcete zlepšiť, musíte na sebe pracovať. Pred vlaňajšou olympijskou sezónou sme s trénermi zmenili môj rozbeh. Niekto si povie, že meniť to je šialené, keď päť rokov skáčem s rovnakým rozbehom. Ale urobili sme to, pretože sme sa chceli posunúť. Vedeli sme, že musíme urobiť nejaké zmeny.

V rozbehu sme pridali dva kroky. Takže teraz mám rozbeh na 11 krokov. Bolo to bláznivé aj z mentálnej stránky. Na nižších výškach sa zdalo, že to funguje a cítila som sa dobre. A potom som to skúšala na vyšších výškach a nedarilo sa mi. Začala som mať pochybnosti a chcela som sa vrátiť k pôvodnému rozbehu.

Rozoberali sme to s trénermi a nakoniec sme sa zhodli, že tie dva kroky navyše mi pomôžu nabrať vyššiu rýchlosť pred odrazom. Len v poslednej fáze ju musím vedieť preniesť do odrazu. Bolo to veľa práce, ale zvládli sme to.

Pri rekordnom skoku v Paríži ste preleteli ponad latku s ľahkosťou. Aspoň sa to tak javilo. Bol to perfektný skok? 

Pre mňa bol perfektný skok na predchádzajúcej výške - 207 cm. Ten mi vyšiel dokonale. Ale v ten deň v Paríži už ráno pred súťažou som mala pocit, že sa stane niečo výnimočné. A potom som prišla na štadión a nedokázala som skočiť 195 cm na prvý pokus. Hovorím si: „Bože, veď nemám energiu. Čo výnimočné sa už len môže stať?“

Pokusy ma stáli veľa energie. Dva pokusy som potrebovala na 195, 201, 203 aj 207. Keď som skočila 207, bolo to neuveriteľné. Bol to ukrajinský národný rekord, moje maximum a celkovo žiadna zo žien neskočila takú výšku už riadne dlho. Bola som šťastná, ale vnútri som vedela, že sa musím pokúsiť aj o svetový rekord.

Trénerka mi radila, aby som radšej šetrila sily. Bola som po zranení a bolo to krátko pred olympiádou. Ale chcela som to skúsiť a podarilo sa. Vtedy som si však až tak sama neuvedomila, čo sa mi podarilo. To mi prišlo až postupne. 

Zdá sa, že vo vašich silách je viac ako 210 cm.

Myslím, že sa ešte môžem zlepšiť, ale budem potrebovať viac času. Pre mňa je záhada, ako dokázal Mondo Duplantis svojho času skákať svetový rekord pomaly každý týždeň. Ja som po tomto výkone potrebovala asi týždeň na to, aby som sa zotavila fyzicky aj psychicky. Stálo ma to veľa energie. No verím, že v mojich silách je aj výška 215 cm (úsmev). Ale aj k tejto výške sa musím dopracovať krok za krokom. 

Niektorí športovci len snívajú o úspechoch, ktoré ste vy už dosiahli. V 23 rokoch ste vyhrali prakticky všetko, čo sa dá. Máte motiváciu pokračovať a zlepšovať sa?

Stále sa mám o čo snažiť. Môžem prekonať halový svetový rekord a nemám ani olympijský rekord. Je toho stále dosť. Vždy sa dokážete zlepšovať. Môžete byť dvojnásobným olympijským víťazom. Na súťažiach ma často poháňa atmosféra. Mám rada emócie a adrenalín s tým spojený. Potrebujem to.

Športovci, ktorí skončili šport, často zistia, že si to musia nahradiť niečím iným. Je to pre nich ako droga a chýba im to. Myslím, že keď skončím, budem sa venovať nejakým adrenalínovým športom. 

Nemôžem sa nespýtať na vojnový konflikt. Vás výrazne ovplyvnil tým, že nemôžete byť so svojimi blízkymi. Po začiatku vojny ste museli z Ukrajiny ujsť a prakticky žijete na cestách. Aké náročné je pre vás, že sa nemôžete len tak vrátiť domov? 

Je to ťažké. Najhoršie to bolo prvý rok. Nevedeli sme, čo bude ďalej. Kedy vôbec znovu uvidím rodičov a sestru. Po troch rokoch však viem, že po sezóne aspoň na dva mesiace môžem ísť domov. V októbri a novembri totiž ani netrénujem, venujem sa iným aktivitám. Mávam aj rôzne stretnutia s vojakmi aj s deťmi.

Myslím, že napriek tomu, že je vojna, by mali deti pokračovať v tom, čo chcú. Mali by študovať, športovať, venovať sa koníčkom a ja sa im snažím ukázať, že život ide ďalej. Ale chápem, že to je pre nich nesmierne ťažké, keď stále čelíte náletom a útokom.  

Žijete zrejme kočovný život a presúvate sa z krajiny do krajiny.  

Áno, cestujem a presúvam sa stále. Vlani som sa pripravovala v Estónsku, na jar som bola v Portugalsku. Majú tam dobré tréningové podmienky a v lete som bol v Estónsku a neskôr v Belgicku. Mám prenajatý dom a mám sa kam vrátiť. Ale vždy je to zvláštne, keď volám domov rodičom, ako sa majú. Aké to bolo kedysi fajn, keď som domov na Ukrajinu mohla ísť letecky. Pamätám si ako som bola v Banskej Bystrici krátko pred začiatkom vojny (vo februári 2022 – pozn.).

Manažér mi hovorí, že možno by bolo lepšie sa nevracať domov. Ja na to: Ako to myslíš? Normálne letíme domov. Vrátili sme sa a na druhý deň zrušili všetky lety. Na Ukrajinu sa prestalo lietať. Ale stále sme neverili, že by sa niečo malo zmeniť.