BRATISLAVA. Keď pred viac ako tridsiatimi rokmi vyrážali prví pretekári na Rely Dakar, netušili, čo ich tam čaká. Pre všetkých to bolo to pravé dobrodružstvo.
Nešlo len o to, ako zvládnuť jednotlivé etapy, ale aj zabezpečiť si aspoň základný komfort v púšti.
Ak niečo potrebovali, tak si to vo väčšine prípadov museli zobrať so sebou. Rely nemala takmer žiadne zázemie, hoci na pretekoch fungovala pojazdná kuchyňa.
Medzi etapami na Rely Dakar: fotogaléria
16.1.2020
"No nebolo výnimočné, že pojazdná kuchyňa do cieľa etapy neprišla. Alebo sa stalo, že sme niekde ostali, preto sme museli mať vlastné zásoby," vysvetľoval český kamionista Karel Loprais v rozhovore pre Mladú frontu.
Na kamiónoch si bežne pretekári vozili konzervy, klobásky, údeniny, paštéty a debničky piva.
"Aj chlieb sme mali z domu," spomínal šesťnásobný víťaz Dakaru Loprais. Viezli si zásoby na dva - tri týždne.
Spali na matracoch pod holým nebom
Večera v bivaku vtedy skôr pripomínala stanovačku. Posádky vytiahli z áut variče a otvárali konzervy.
O zásoby sa zvykli aj deliť s ostatnými súťažiacimi. Každý si so sebou viezol niečo iné. Niekto priniesol fľašu vína, ďalší cestoviny. Nevyzeralo to, že by unavení a špinaví chlapi boli na nejakej súťaži, ale skôr na vandrovke.
Hlavná kuchyňa, ktorú zabezpečovali organizátori, poskytovala kedysi tiež najmä stravu v konzervách. Čerstvé potraviny boli skôr vzácnosťou. Etapy sa neraz končili v púšti.
"Neboli žiadne stany, ako to vidíte dnes v televízii. Jedlo sa na piesku. Viezli sme si so sebou klasické matrace. Tie sme hodili vedľa auta tak, aby nám vietor nefúkal piesok do tváre. A tak sme spávali," tvrdí bývalý pretekár Jiří Moskal.
V dvadsiatom prvom storočí majú preteky s pôvodným Dakarom spoločný len piesok a všadeprítomné automobily a motorky. Inak pôsobia ako z iného sveta.
V rade na toalety nestoja ženy, ale muži
V novej lokalite v Saudskej Arábii sa organizátori uviedli veľkolepo. "Je to luxusné," vraví aj ruská pretekárka Anastasia Nifontovová.
