Svitko sa pochválil vychytávkou: Práčka za tri eurá

BRATISLAVA. Keď pred viac ako tridsiatimi rokmi vyrážali prví pretekári na Rely Dakar, netušili, čo ich tam čaká. Pre všetkých to bolo to pravé dobrodružstvo.

Nešlo len o to, ako zvládnuť jednotlivé etapy, ale aj zabezpečiť si aspoň základný komfort v púšti.

Ak niečo potrebovali, tak si to vo väčšine prípadov museli zobrať so sebou. Rely nemala takmer žiadne zázemie, hoci na pretekoch fungovala pojazdná kuchyňa.

"No nebolo výnimočné, že pojazdná kuchyňa do cieľa etapy neprišla. Alebo sa stalo, že sme niekde ostali, preto sme museli mať vlastné zásoby," vysvetľoval český kamionista Karel Loprais v rozhovore pre Mladú frontu.

Na kamiónoch si bežne pretekári vozili konzervy, klobásky, údeniny, paštéty a debničky piva.

"Aj chlieb sme mali z domu," spomínal šesťnásobný víťaz Dakaru Loprais. Viezli si zásoby na dva - tri týždne.

Spali na matracoch pod holým nebom

Večera v bivaku vtedy skôr pripomínala stanovačku. Posádky vytiahli z áut variče a otvárali konzervy.

O zásoby sa zvykli aj deliť s ostatnými súťažiacimi. Každý si so sebou viezol niečo iné. Niekto priniesol fľašu vína, ďalší cestoviny. Nevyzeralo to, že by unavení a špinaví chlapi boli na nejakej súťaži, ale skôr na vandrovke.

Hlavná kuchyňa, ktorú zabezpečovali organizátori, poskytovala kedysi tiež najmä stravu v konzervách. Čerstvé potraviny boli skôr vzácnosťou. Etapy sa neraz končili v púšti.

"Neboli žiadne stany, ako to vidíte dnes v televízii. Jedlo sa na piesku. Viezli sme si so sebou klasické matrace. Tie sme hodili vedľa auta tak, aby nám vietor nefúkal piesok do tváre. A tak sme spávali," tvrdí bývalý pretekár Jiří Moskal.

V dvadsiatom prvom storočí majú preteky s pôvodným Dakarom spoločný len piesok a všadeprítomné automobily a motorky. Inak pôsobia ako z iného sveta.

V rade na toalety nestoja ženy, ale muži

V novej lokalite v Saudskej Arábii sa organizátori uviedli veľkolepo. "Je to luxusné," vraví aj ruská pretekárka Anastasia Nifontovová.