Je to nešťastie a národné poníženie, písali v Kanade. Sovieti vtrhli na scénu vo veľkom štýle

BRATISLAVA. Po tretí raz po sebe budú na MS v hokeji chýbať ruskí hokejisti. Z veľmi pochopiteľných dôvodov. 

V iných časoch by sa možno v rámci turnaja pripomínalo sedemdesiate výročie ich debutu na medzinárodnej scéne. Teda presnejšie debutu reprezentácie Sovietskeho zväzu.

V roku 1954 vybojoval ZSSR v Štokholme zlaté medaily a navždy zmenili obraz svetového hokeja.

Do ruskej histórie sa úspech zapísal podobne výrazne ako o zopár rokov neskôr let družice Sputnik do vesmíru. Rovnako aj v tomto prípade šlo o udalosť vyzdvihovanú propagandistickými mýtmi.

Kanaďanov mali v Európe za barbarov

Ak hrozil ľadovému hokeju pád do bezvýznamnosti, bolo to začiatkom päťdesiatych rokov uplynulého storočia. 

Hrozilo jeho vyškrtnutie z programu olympijských hier, pretože definícia amatérskeho statusu športovcov sa nezhodovala s tým, čo uplatňovala Medzinárodná hokejová federácia (IIHF). Na olympiáde mohli štartovať len športovci, ktorí neboli profesionáli.

Tieto pravidlá sa dodržiavali až rigidne. Štart na olympiáde upierali napríklad aj lyžiarskym inštruktorom, pretože z titulu povolania ich brali ako profesionálov. 

Navyše v roku 1952, kedy Oslo hostilo olympijský turnaj a zároveň majstrovstvá sveta, došlo k roztržke medzi európskym a zámorským hokejom. Dôvodom bola tvrdá hra amerického a najmä kanadského tímu.

Hokejisti zo zámoria boli naučení hrať telom a zastavovať tak súperov. Európania na bodyčeky neboli zvyknutí. Ich hra pripomínala skôr krasokorčuľovanie s hokejkou a pukom.

Nezvyčajné to bolo aj pre divákov a novinárov, ktorí označovali Kanaďanov ako „gangstrov“ alebo „barbarov“. Písalo sa o nich ako o pomätencoch, ktorí ničia tento krásny šport.

Ešte menej sa to páčilo rozhodcom, pretože až do šesťdesiatych rokov bol takýto herný štýl považovaný za porušenie pravidiel IIHF. 

MS 1953 dohrali len medailisti

Aby treníc nebolo málo, zámorské tímy požadovali od medzinárodnej federácie preplatenie cesty na nasledujúci šampionát do Švajčiarska. Prekážalo im, že hoci sú atrakciou, ktorá plní štadióny, peniaze zostávajú len v Európe. 

Keďže im v tejto požiadavke nevyhoveli, tímy Kanady aj USA sa v roku 1953 rozhodli na MS necestovať. 

K nim sa vo februári pridal Sovietsky zväz, ktorý plánované premiérové vystúpenie odložil, údajne pre zranenie hlavnej hviezdy Vsevoloda Bobrova.

Ale aj keby bol Bobrov zdravý, zborná by na turnaji nehrala. Dva dni pred začiatkom majstrovstiev totiž zomrel Josif Stalin a v ZSSR bol štátny smútok. 

Deväť dní po Stalinovi zomrel aj Klement Gottwald – a to bol zase dôvod, prečo po štyroch odohraných zápasoch zo šampionátu odstúpilo Československo.

Elitnú skupinu majstrovstiev sveta tak dohrali iba tri mužstvá: Švédsko, Západné Nemecko a Švajčiarsko.

Medzinárodný hokej na tom nikdy nebol horšie. 

Našťastie o rok sa turnaj prebral k životu. Sovietsky zväz tento raz účasť potvrdil, Československo bolo späť a po dvojročnej pauze sa znovu predstavili Fíni a Nóri.

K návratu sa podarilo získať aj Kanadu. Nebolo to však vôbec jednoduché. Zo zámoria sa na šampionát totiž nikomu nechcelo. 

Kanada poslala na MS tím z obskúrnej ligy

Od roku 1920 bývalo zvykom, že kolísku hokeja reprezentoval víťaz Allan Cupu, teda najlepší amatérsky klub. Šampión Kitchener-Waterloo Dutchmen však odmietol na MS cestovať a rovnako sa zachovali aj ďalšie tímy z amatérskej „prvej ligy“.

Vedenie hokejovej asociácie sa muselo obrátiť o poschodie nižšie. Ani tu nepochodilo, hoci hráčom okrem uhradenia pobytu a cesty loďou sľúbil zväz aj vreckové vo výške 20 dolárov týždenne.