Futbalisti FC Tatran Prešov chceli byť Čiernym koňom jesennej časti Niké ligy, zimovať na šiestej priečke, neskôr zaručujúcej účasť v skupine o titul  - a veľa nechýbalo... O to viac si sľubovali od jarnej časti súťaže, rovnako aj ich fanúšikovia, ku ktorým patria aj mnohí členovia veľkej futbalovej rodiny združenej pod ObFZ Prešov.  Jedným z nich je aj „permanentkár“ Ľubomír Kočík, tréner FK Furča Haniska. Na spoločnej fotografii v hľadisku FTA je spolu s Michalom Adamovičom (vľavo) a Jozefom Džubarom mladším (vpravo).

„Syn Matúš kúpil pred sezónou dve permanentky, aby podporil klub, ktorému odmala fandí – hoci je odchovancom FK Slovan Solivar. Tam ho v minulosti trénoval Joki Kostelník, na ktorého dodnes nedá dopustiť. Matúš ale paradoxne nechodí teraz fandiť nikomu v našom regióne, lebo pracuje v Nemecku. Tak trocha sa tomu smejem a hovorím - on kúpil, ja si užívam – iba škoda, že vždy nie naplno,“ prezradil na úvod rozprávania Ľ. Kočík – a v ďalšom rozprávaní sme už preladili na zeleno-biele vlny. Čo hovorí na úvodné tri jarné vystúpenia nováčika? „Keby Prešovčania neboli v Ružomberku inkasovali už v 9. minúte, skončilo by sa to 0:0. No aj tak, hráči ma sklamali výkonom aj prístupom. A preto som veril, že to s Košicami dopadne lepšie. Lenže po rýchlej červenej karte a dvoch lacných góloch to bolo aj pre mňa veľké rozčarovanie. Za stavu 0:3 bolo vidieť, že je mužstvo psychicky na dne. Po góle na 1:3 som veril, že pridá ešte jeden, no opak bol pravdou. Stav 1:4 bol definitívnym k.o.“

Remíza 1:1 s Komárnom bola ďalším nepríjemným poznaním... „Hráčom do hláv nevidím, no verím, že chceli vyhrať. Lenže prvý polčas v ich podaní tomu nenasvedčoval. Ako keby sa na ihrisku iba spoznávali.“ Po výmene strán Šarišania podľa nášho spolubesedníka viac behali a aj viac bojovali. Boli častejšie pred bránou hostí, ktorí im ale k tomu dopomohli tým, že sa viac stiahli a hrali na brejky. „Každý ich protiútok bol nebezpečný, my sme sa s prechodovou fázou do útoku naďalej viac-menej trápili. Nehovoriac o nepresnostiach a individuálnych chybách.“

Úplne na záver predsa len optimistická prognóza Ľ. Kočíka: „Verím v zisk nejakého bodíka o týždeň v Podbrezovej a keby sa neskôr schyľovalo k vážnemu boju, verím aj v záchranu v najvyššej súťaži. Ja osobne som chlapcom vždy fandil a budem fandiť.“