Luberda sa zo žinenky dostal až na prezidentskú stoličku

KOŠICE. Košické zápasenie má bohatú, úspešnú a najmä dlhoročnú tradíciu.

Nečudo, že prvým olympijským medailistom z východoslovenskej metropoly po II. svetovej vojne bol v roku 1952 v Helsinkách zápasník Mikuláš Athanasov.

Po ňom sa síce už tento úspech nikomu z jeho nasledovníkov nepodarilo zopakovať, ale bez Košičanov, predovšetkým voľnoštýliarov si dlhé roky nebolo možné predstaviť žiadnu československú reprezentáciu.

Zápasenie ho najprv vôbec nelákalo

V 80. rokoch minulého storočia sa do nej zásluhou svojich výkonov dostal aj Miroslav Luberda.

Napriek tomu, že o pôsobenie v tomto mužnom športe ako chlapec nemal vôbec záujem.

Našťastie, k žinenke ho nakoniec priviedli tí, ktorí si nemohli nevšimnúť jeho talent i fyzické predpoklady.

„Mal som deväť rokov a na televíznej obrazovke som sledoval zápolenia zápasníkov na olympijskom turnaji v Mníchove. Po prvýkrát v živote som videl takýto priamy prenos a priznám sa, vôbec ma nenadchol. Určite by ma nikdy nepriťahoval šport, v ktorom by ma súperi hádzali o žinenku s cieľom dostať ma na lopatky. Nie je to nič pre mňa, a ja nakoniec chcem byť hokejovým brankárom,“ spomína si aj s odstupom rokov na svoj vzťah k zápaseniu Miroslav Luberda.

Nakoniec bolo všetko inakšie.

V tých časoch ešte mládežnícki tréneri chodili po základných školách a hľadali talenty pre svoje odvetvia. Tak to bolo aj v jeho prípade.

V štrnástich začal trénovať v Lokomotíve a o rok neskôr už v kategórii mladšieho dorastu získal svoj prvý majstrovský titul na národnom šampionáte.

Víťazstiev i titulov pribúdalo v jeho zbierke z roka na rok, na čom mali zásluhu aj jeho kvalitní tréneri – Marcel Miček, Peter Letko, Ján Klein, Atila Boris, Ján Tokár...

Druhé miesto považoval za neúspech

Voľnoštýliar vysoký 190 cm s hmotnosťou v priemere 115 kg si veľmi rýchlo získal rešpekt na domácich aj zahraničných žinenkách. Pokiaľ na majstrovstvách ČSSR skončil druhý, to už považoval za neúspech.

Na podmienky si nemohol sťažovať, ako člen Strediska vrcholového športu ČSZTV v Košiciach ich mal na vysokej profesionálnej úrovni, veď toto zariadenie zamestnávalo nielen trénerov, rehabilitačných pracovníkov, ale napríklad aj psychologičku.

Podobne to bolo, ešte dokonca v lepšom, takmer v ideálnom prostredí počas povinnej vojenskej služby v RH Praha.

Majstrom Československa sa v individuálnych súťažiach stal štyrikrát, k tomu pridal tri tituly v družstvách.

Splnil si olympijský sen. V Soule však vybuchol

Premiéra na veľkom svetovom podujatí, konkrétne na majstrovstvách planéty v roku 1987 vo Francúzsku, bola úspešná, ale zároveň aj nešťastná. V ťažkej váhe skončil štvrtý.