Urban nedokáže neúspech s Bieloruskom pochopiť

Prekvapujúco preto, lebo naši hráči sa cítili v barážovom dvojzápase ako favoriti. Ale takáto pozícia im vôbec nesvedčí, hoci k podstatnému menu favorit pridali ešte pred prvým duelom v Košiciach prívlastok „mierny“...

KOŠICE. Vzhľadom na vývoj odvety v Minsku, keď Slováci po devätnástich minútach viedli o šesť gólov, je to zahodená šanca.

„Určite,“ súhlasí aj reprezentačný krídelník Tomáš Urban. „Je to obrovská škoda, že sme ten náskok nedokázali zužitkovať a nedotiahli sme to do postupového konca. Pritom všetko sa vyvíjalo dobrým smerom, začali sme vo veľkom tempe, naskočili sme do nich, ako sme chceli, zdalo sa, že to bude v pohode. Ale potom prišla naša presilovka, ktorú sme prehrali 0:2 a Bielorusi rýchlo stiahli na rozdiel jedného gólu.“

Potom bol postupový výsledok ako horúci zemiak, ani jedno mužstvo ho nedokázalo v rukách dlho udržať. Rezultát odvety (24:25) i celkové barážové skóre (49:50) však trochu mystifikujú, že posledné minúty či sekundy minského zápasu boli nervy drásajúcou drámou, ale nebolo to celkom tak. Nebolo to už iba o jednom góle, ktorý by Slovákom otvoril bránu do Španielska, stále potrebovali dať dva.

„Naozaj je to tak. Väčšiu časť zápasu sme síce viedli s minimálnym náskokom, ale na konci nám k postupu stále chýbali dva góly. Preto sme už museli riskovať, hrať vabank, vysúvať na nich obranu, nedovoliť im dať gól aspoň z jedného útoku. Žiaľ, neúspešne...“

Hrali úplne inak, ako chceli

Bieloruská mačka sa za chvost už nenechala chytiť, keď to Slováci nevyužili vtedy, keď na to bola ideálna príležitosť. Je až zarážajúce, ako netakticky si pri tom počínali. Ako malí žiačikovia.

Aj skúsení hráči, najmä na spojkách (Šulc, Valo), strácali hlavu, keď bolo treba namiesto nepripravenej streľby niečo vymyslieť.

„V druhom polčase sme zlyhávali i v individuálnych činnostiach, ale takému Ferovi Šulcovi sa zas nedá nič vyčítať, veď posledné tri týždne kvôli zraneniu prakticky netrénoval,“ obhajuje Tomáš Urban skúsenejšieho spoluhráča.

„Je však pravda, že v útoku to bolo slabé, mali sme dať oveľa viac gólov. A mali sme hrať aj úplne inú hádzanú, ako sme hrali. Vôbec si nedokážem vysvetliť, prečo sme tak nehrali, keď na tréningu nám to išlo. Chceli sme hrať rýchlo, tak ako sa hrá dnes svetová hádzaná, ale vôbec tomu nerozumiem, prečo sme to nedokázali. Po návrate z Bieloruska sa kvôli tomu ani neviem poriadne vyspať, stále o tom premýšľam, neuveriteľne ma to trápi a ešte dlho bude.“

Nájsť protizbraň na Rutenku, ktorý je vždy tvorcom bieloruskej hry, si vyžaduje veľké taktické umenie. Ale ani celozápasová osobka by asi nebola ideálnym riešením.

„Je ťažké úplne ho takto odstaviť, lebo aj tak sa vie dostať k lopte, a pre obranu je horšie hrať päť na päť ako šesť na šesť, lebo pri osobke je na našom bránkovisku veľa priestoru, čo súper môže lepšie využiť.“

Stále prevláda názor, že (vyjmúc Rutenku) máme lepšie mužstvo ako Bielorusi? „Určite, ja to tvrdím i dnes, ale našou chybou bolo, že sme nehrali to, čo bolo treba.“

Smutná cesta

Takmer plná Minsk Aréna (12 560 divákov) vraj nebola príčinou psychického zlyhania.

„Čudovali sme sa, že ešte na začiatku zápasu, keď sme vybiehali na ihrisko, nebola ani poloprázdna. Až počas stretnutia sa začala napĺňať, ale keď bola plná, tak tam bola vynikajúca atmosféra. Určite lepšia ako v Košiciach. Pripomínalo mi to atmosféru v Steel Aréne pred rokom s Čiernou Horou.“

Možno aj o tom, že nejaký čas ju nezažijú, rozmýšľali cestou domov slovenskí hádzanári. „Bola to smutná cesta. Sem-tam nejaké slovo o zápase v Minsku ešte padlo, ale už sa nám žiadalo trochu vypnúť, na nejaký čas si od hádzanej oddýchnuť, potrebovali to naše hlavy aj telá,“ vraví košický odchovanec.