Pätnásťročná tenistka Renáta Jamrichová doslova ovládla Európsky olympijský festival mládeže (EYOF) v Banskej Bystrici. Zlato získala vo dvojhre aj v mixe po boku Daniela Balaščáka.

Za posledné dva dni turnaja odohrala porciu šiestich zápasov. Po úspechu prišla spolu so svojím trénerom hovoriť pred novinárov.

"Renáta vyhrala, lebo to veľmi chcela," hovorí jej tréner JÁN MATÚŠ.

Po tlačovej konferencii ešte dlho ochotne odpovedal na otázky o svojej zverenkyni. Vedie ju od jej ôsmich rokov.

"Chce byť dokonalá. Veľmi nerada prehráva. U nej je výzvou, aby sme ju naučili, aby na seba nebola taká prísna," vraví v rozhovore pre Sportnet Matúš.

Renáta Jamrichová zvládla šesť zápasov za dva dni. Čo to o nej hovorí ako o hráčke?

Hlavne to, že to chcela vyhrať. Nebolo to ľahké, bolo to obrovské sústo a bola favoritkou. Ale zvládla to. Najviac to teda o nej hovorí práve to, ako veľmi chcela vyhrať.

Je bežné, že hráčky zažijú takúto fyzicky náročnú skúšku?

Nie je to bežná prax, hrajú sa tak dva zápasy za deň, tri je výnimka. Je to ťažké, hlavne keď hráte s tým, že chcete všetky vyhrať. A vonku je k tomu 36 stupňov. Ja by som do toho nešiel (smiech). Nie je to zdravé, ale sem-tam sa to dá zvládnuť. Bola to výnimočná akcia.

O Renáte ste sa v rozhovore pre Slovenský tenisový zväz vyjadrili, že má na to, aby raz bola veľkou hráčkou. Myslíte si, že keď mladí hráči počujú takéto vyjadrenia, skôr ich to motivuje alebo to vytvára tlak?

Mladých hráčov takto pripravujeme na tlak. Nikdy už nebude menší. Je to z časti aj cielené. Samozrejme, pomáha im to, aby cítili, že to nerobia len pre seba, ale aj pre svoje okolie.

Renáta hrá výborne. Aby sme jej pomohli napredovať, tak musí vedieť s tlakom robiť. Sú od nej veľké očakávania, ona sama má na seba veľké očakávania.

V rozhovore ste spomenuli aj to, že je na tom veľmi dobre, čo sa týka psychickej vyrovnanosti...

Je veľmi inteligentná na svoj vek. Svojím vyjadrovaním pôsobí staršie. Ale zároveň často pociťuje stres. Chce byť dokonalá. Veľmi nerada prehráva. U nej je výzvou, aby sme ju naučili, aby na seba nebola taká prísna. Nikto nevyhráva stále.

Tenista každú chvíľu prehráva, ale to je úplne normálne. Takže sa snažíme, aby bola na seba trochu vľúdnejšia. Napriek tomu, že má veľa stresu, nekolabuje z toho a dokáže z toho vyťažiť energiu. Keď bola maličká, dokázala sa rozplakať a nechcela hrať, lebo sa nevedela zmieriť s tým, že nevyhráva. Toto sa už zlepšilo (smiech).

Trénujete Renátu odkedy mala 8,5 roka, dnes má 15 rokov. To je veľký skok v živote človeka. V čom sa najviac zmenila?

Vďaka športu a úspechu v ňom sa jej v zdravom ponímaní zlepšilo sebavedomie. Vie, aká dobrá je v porovnaní s rovesníčkami. Keď sa narodíte s veľkým talentom, tak nemáte k tomu talentu taký vzťah, ako by si predstavoval niekto z vonku. Beriete ho ako normálnu vec, nevnímate ho.

Veľmi talentovaní ľudia robia niekedy veci, ktoré sa pre okolie môžu zdať zvláštne a dostávajú otázky: "Prečo nad tým toľko uvažuješ? Veď ti to už teraz ide skvele."

Ak je niekto talentovaný, pozerá sa sám na svoju hru inak. Veľmi sa zlepšila v tom, že si začala uvedomovať, že má talent. Čím menej sa bude spochybňovať, tým viac si bude dokazovať, že to vie.

Renátu bude čoskoro čakať prechod k ženskému tenisu. V čom je iný ako juniorský tenis?

Hra nie je výrazne iná. Ale ženy disponujú väčšou fyzickou silou. A hrajú to len tie, ktoré už naozaj chcú. Keď ste mladý človek, hráte, lebo vás to baví, lebo vás poháňa okolie, aj keď by ste možno radšej šli na diskotéku.

A keď ste dospelý, hráte už pre iné dôvody. Lebo to tak sami chcete. Tam už nič nie je zadarmo. Kto hrá profesionálne tenis, chce bojovať v každej jednej výmene. Je tam iná motivácia.

Čo je najťažšie pri prechode na profesionálny tenis?