Šport žije vďaka dobrovoľníkom, tvrdí člen MOV Černušák

Po čom ešte túžite? spýtali sme sa ho. Pousmial sa: V pokoji prežiť deväťdesiatku. VLADIMÍR ČERNUŠÁK, rovnú tretinu života člen Medzinárodného olympijského výboru, ju dovŕši 25. novembra. Minulý týždeň ju oslávil na alma mater a nadnes mu oslavy nachystal Slovenský olympijský výbor, ktorému stále šéfuje ako čestný prezident.

Čo vás udržiava v kondícii?

„Cvičím. Nielen telo, aj mozog. Už to však nie je to, čo bývalo, keď som pravidelne plával aj lyžoval. V júli som sa vybral na zasadanie Medzinárodného olympijského výboru do Durbanu, ale dostal som sa len do Frankfurtu. Ponáhľal som sa na odlet linky do Afriky, zrazu sa mi zahmlilo pred očami a skončil som v nemocnici. Ešteže ma sprevádzala dcéra. Durbanské zasadanie bolo len druhé, na ktorom som za 30 rokov chýbal.“

Spomínate si ešte na svoju šesťdesiatku?

„Ani veľmi nie. Žiadne veľké oslavy som nerobil.“

Pýtam sa preto, že krátko predtým vás ako prvého Slováka zvolili za člena Medzinárodného olympijského výboru. Dnes by z toho bolo veľké haló.

„Vtedy sa to oficiálne interpretovalo tak, že jedného zástupcu Československa – Františka Kroutila – vystriedal druhý. Mnohí gratulanti mi však pripomínali, že medzi 330 predo mnou prijatými členmi od vzniku MOV nebol žiadny Slovák. Ako vôbec prvý novinár Pavol Kršák, ktorý mi zvolenie telefonicky zvestoval priamo z Baden-Badenu.“

Šéfom Československého olympijského výboru bol vtedajšou politickou špičkou forsírovaný Antonín Himl – ten nechcel byť členom MOV?

„Mal hendikep, lebo vedel len po rusky. Podmienkou bola znalosť angličtiny alebo francúzštiny. Aj na zasadania asociácií národných olympijských výborov väčšinou posielal Kroutila a mňa ako podpredsedu. Keď sa Kroutil, ktorý mal v olympijskom hnutí výborné renomé a veľký vplyv, zo zdravotných dôvodov rozhodol vzdať členstva v MOV, navrhol namiesto seba mňa. Himla presadil do tripartitnej komisie na miesto vyhradené Afričanom, ktorých presvedčil, že ich bude skvele zastupovať. Himl síce chodil s tlmočníčkou, ale dobre sa uviedol a Juan Antonio Samaranch mu neskôr zveril aj olympijskú komisiu športu pre všetkých – niektoré ním predložené projekty fungujú dodnes.“

Medzinárodný olympijský výbor bol pôvodne elitný klub. Po afére okolo voľby dejiska zimných olympijských hier 2002 prijal po 15 zástupcov športovcov, národných olympijských výborov a medzinárodných športových federácií. Nemala jeho transformácia pokračovať?

„Sedemdesiat individuálnych členov pri celkovom maximálnom počte 115 je stále ešte vysoký počet. Malo by sa doň dostať viac ľudí zo športových federácií a národných výborov.“

Od dovŕšenia osemdesiatky ste v zmysle charty už len čestným členom. Kedy zasa bude mať Slovensko riadneho člena?

„Dnes sa dostať do MOV môže len špičkový funkcionár významnej svetovej športovej federácie, a takého nemáme, alebo veľmi úspešný športovec a ešte lepšie športovkyňa.“

Slovensko po Petrovi Šťastnom, Martine Moravcovej, Karine Habšudovej a Miroslavovi Šatanovi kandiduje strelkyňu Danku Bartekovú. Aké má v Londýne šance?

„Skvele zvládla úlohu ambasádorky premiérových olympijských hier mládeže v Singapure, ale o výsledkoch volieb športovcov do MOV na olympijských hrách rozhodujú najmä veľké delegácie, lebo právo voliť má každý účastník. Už sa objavil návrh na obmedzenie počtu hlasujúcich za krajinu, ktorý by bol asi spravodlivejší. No aj keby prešiel, zrejme nebude platiť pre Londýn 2012, takže podmienkou úspechu je spolupracovať s národnými výbormi veľkých krajín.“

V čom sa líši športová politika od tej klasickej?

„Základ je rovnaký: musíte čo najviac ľudí presvedčiť o správnosti myšlienok a získať ich na svoju stranu. Kompromisy sú nevyhnutné tu aj tam.“

Prečo sa slovenským športovým šéfom nedarí presvedčiť politikov o potrebe systémovo pomôcť športu?

„Pozitívny vplyv športu na zdravie sa slovne uznáva, ale takmer nič sa nerobí pre jeho rozvoj. Vzhľadom na ekonomickú situáciu majú vlády iné nástojčivé priority a šport nechávajú v úzadí. Kým sa rozhľadia, prejde polovica volebného obdobia a kým pripravia projekty, uplynie aj druhá. Príde nová garnitúra, s ňou aj nové priority a všetko sa začína odznova.“

Nemáte dojem, že športoví funkcionári vo vzťahu k štátu už rezignovali?

„Apatia pominie, až keď dobrovoľní športoví funkcionári, ktorých je absolútna väčšina, začnú cítiť, že spoločnosť si ich váži. Keď tí vôkol nich pochopia, že to, čo robia, nerobia len pre seba, ale najmä pre iných, a nič im z toho nekvapká, nanajvýš nepríjemnosti. To raz aj u nás ľuďom dôjde.“

Bez angažovanosti štátu?

„Šport sa ťažko obíde bez štátnej podpory. Najmä v krajine, v ktorej neexistuje taká legislatíva, ktorá by jeho potenciálnym sponzorom uľahčovala rozhodnutie, či doň investovať, čo je prípad Slovenska. Naši politici sa radi hrdia športovými úspechmi, ale nespomínam si, že by čosi systémové urobili pre to, aby po tejto generácii športovcov vyrástla ďalšia. To je otázka školskej telesnej výchovy a starostlivosti o talentovanú mládež.“
Vláda nedávno schválila tri hodiny telocviku. Odpromovala ich síce cez zumbu, čo u mnohých expertov vyvolalo úsmev, lebo väčšiu hlúposť si fakt ťažko predstaviť, ale myšlienka je to dobrá, nie?
„Tri hodiny tu už boli. Darmo niečo nariadite, keď neutvoríte personálne, materiálne i finančné podmienky a nepripravíte na to budúcich učiteľov.“

Štát sa právom sťažuje, že šport je rozdrobený a nemá reprezentatívneho partnera. Nemohol by sa základom jeho strechy stať Slovenský olympijský výbor?

„Pokus o to pred pár rokmi bol. Násilne sa to však nedá riešiť, to musí dozrieť. Viacero krajín sa vydalo touto cestou a funguje im to. Myslím si, že nemecký model je dobrý vzor, z ktorého by sme mohli vychádzať.“

Profil

Vladimír Černušák

• Rodák z Nového Mesta nad Váhom, zamlada aktívny plavec, vyštudoval geografiu a telesnú výchovu na Prírodovedeckej fakulte UK, stál pri zrode Fakulty telesnej výchovy a športu (aj československého systému starostlivosti o talentovanú mládež), v období 1963 – 1966 bol prorektorom Univerzity Komenského a v roku 1975 získal titul profesora.
• V rokoch 1969 – 1983 šéfoval Slovenskej telovýchovnej organizácii (SÚV ČSZTV), zároveň bol podpredsedom Čs. olympijského výboru a federálneho ÚV ČSZTV. Po zrode Slovenského olympijského výboru sa stal jeho prvým predsedom (1992 – 1999), dnes je čestným prezidentom.
• V Baden-Badene 1981 ho ako prvého Slováka zvolili za riadneho člena MOV, od roku 2002 je jeho čestným členom.