Ich osud sa naplnil. V roku 2025 opustilo svet viacero športových osobností domácej i zahraničnej scény. Sportnet si ich pripomína malými profilmi.
Box z neho urobil chlapa
Ján Zachara (27. august 1928 - 2. január 2025)
V mladosti bol chýrny tanečník a šikovné nohy využil aj v ringu. Na olympijských hrách v Helsinkách 1952 si Ján Zachara vybojoval zlato v kategórii do 57 kg.
V prvom kole jasne vybodoval Švéda Åkeho Wärnströma. Po dni voľna vyradil v druhom kole skúseného 30-ročného Kórejčana Su Byeong-rana, ktorý boxoval aj na olympiáde v roku 1948 v Londýne.
Vo štvrťfinále si poradil s Maďarom Jánosom Erdeim, od ktorého o rok skôr v Budapešti inkasoval nakladačku. Rodáka z Kubrej pri Trenčíne nezastavil v semifinále ani Juhoafričan Leonard John Leisching.
Finále sa konalo v sobotu 2. augusta 1952, predposledný deň olympiády. Zacharov piaty súboj za šesť dní a v ňom zdatný súper, Talian Sergio Caprari.
„Tri-štyrikrát ho udrieš a utečieš,“ radil mu jeho boxerský učiteľ a tréner Július Torma.
„Nemal som silný úder, zápasy som sa snažil vyhrávať najmä prácou nôh a celého tela. Musel som tvrdo pracovať na svojej kondícii a pohybovej kultúre. V ringu mi pomohla aj moja záľuba v tancovaní.
Rád som chodil na sedliacke zábavy, kde sa hrával valčík, polka, či tango. Ak ste v boxerskom súboji v rýchlosti predviedli tanečný krok, súperovi ste ušli a tento manéver vám poskytol príležitosť jeho chyby využiť a uštedriť mu úder,“ spomínal po rokoch.
Zachara vyhral vo finále u všetkých troch bodových rozhodcov. „Nikdy som si nepotrpel na to, že som olympijský víťaz,“ hovoril s príznačnou skromnosťou útly chlapík.
Za víťazstvo v Helsinkách dostal od vtedajšieho ministra obrany Alexeja Čepičku švajčiarske hodinky, kožený kabát a povýšenie z čatára na podporučíka. Najmilší mu však bol darček od zamestnancov trenčianskej Meriny.
„Na pokyn povereníka obchodu Takáča mi venovali v Merine tri metre látky, z ktorej som si dal ušiť oblek. V tkáčovni vo fabrike ľudia vyzbierali desaťtisíc korún, čosi som si ešte doložil a kúpil si sekretár.“
O štyri roky neskôr na olympiáde v Melbourne skončil vo štvrťfinále.
„Box zo mňa urobil chlapa,“ zvykol vravievať muž, ktorý počas športovej celej kariéry boxoval popri zamestnaní.
Ešte aj dlho po deväťdesiatke sa udržiaval vo výbornej fyzickej kondícii. „Udržať si pohyb aj vo vyššom veku považujem za veľmi dôležité. Hýbem sa každý deň,“ tvrdil.
Jej príbeh kopíroval dejiny
Ágnes Keleti (9. január 1921 - 2. január 2025)
Bola aktívna takmer až do samého konca. Na vlastnej koži zažila hrôzostrašné momenty dvadsiateho storočia, no stále prekypovala dobrou náladou.
Začiatkom roka vo veku 103 rokov zomrela vtedajšia najstaršia olympijská víťazka na svete Ágnes Keleti. Maďarská gymnastka získala na dvoch olympiádach desať medailí, z toho päť zlatých.
Jej život kopíroval dejiny. Jej pôvodné priezvisko bolo Klein, mala židovský pôvod. Vyrastala v blahobyte, jeho otec bol spolumajiteľom konzervárne a mäsokombinátu, no prišla druhá svetová vojna.

Rodina si zmenila meno z Klein na Keleti v roku 1939. Ágnes už vtedy bola nádejná gymnastka, ale pre židovské zákony nesmela športovať.
Dozvedela sa, že vraj vydaté ženy neodvezú do koncentračných táborov, tak sa narýchlo zosobášila so svojím trénerom Istvánom Sárkányom.
Táto informácia však bola mylná, Ágnes sa napokon musela skrývať. Rodina prišla o všetok majetok, veľa peňazí minuli aj na falošné doklady pre Ágnes.
Jej mama a sestra vojnu prežili, jej otec zomrel v Osvienčime. Jej manžel, István Sárkány akoby zázrakom prežil koncentračný tábor v Mauthausene a vrátil sa domov.
Ágnes sa vrátila k športu, ale situácia jej rodiny sa veľmi nezlepšila, komunisti jej mamu nezobrali do ich bývalej továrne ani ako robotníčku.
Výborná gymnastka si pred olympiádou v Londýne roztrhla väzy v členku, svoj debut pod piatimi kruhmi tak absolvovala až v roku 1952 v Helsinkách ako 31-ročná.
Mnohí už ju odpisovali, lebo už aj v tej dobe to bolo pre gymnastku vysoký vek. Získala však štyri medaily, zlato v prostných, striebro s družstvom a bronz na bradlách a s družstvom s náčiním.
VIDEO: Ágnes Keleti zomrela ako najstaršia olympijská víťazka
Bolo verejným tajomstvom, že jej idolom bol komunistický šéf športu István Kutas, no uňho rozvod a s ním spojený škandál neprichádzali do úvahy. Samotná Ágnes Keleti o tejto láske po prvý raz hovorila v knihe, ktorá vznikla pri príležitosti jej stých narodenín v roku 2021.
Olympijské hry v roku 1956 v Melbourne sa konali v novembri, len niekoľko dní po tom, čo v Maďarsku vypukla revolúcia proti vláde komunistickej strany.
Sovietska moc zasiahla rýchlo a tvrdo. Počas šiestich dní bojov padlo v Budapešti okolo 2500 osôb a po celej krajine ďalších 3000.
Športovci boli rozrušení, mnohí sa nevedeli stopercentne sústrediť na svoje výkony. Maďarsko aj napriek tomu získalo na olympiáde v Melbourne deväť zlatých, desať strieborných a sedem bronzových medailí.
Z toho Ágnes Keleti vyhrala štyri zlaté a jednu striebornú medailu. Okrem prostných bola najlepšia aj na bradlách a na kladine, bola aj členkou víťazného družstva s náčiním. Mala vtedy 35 rokov, odvtedy nevyhrala olympijské zlato žiadna staršia gymnastka.
Mnoho maďarských športovcov sa do svojej vlasti nevrátilo. Medzi nimi bola aj Ágnes Keleti. Istý čas žila v Austrálii, neskôr sa usadila v Izraeli, kde položila základy tamojšieho gymnastického športu. S druhým manželom mala dve deti.
Do Maďarska sa po prvý raz vrátila v roku 1983, potom žila striedavo v Izraeli a v Budapešti. Posledné roky svojho života strávila v maďarskej metropole, bola do posledných chvíľ čiperná, rada predvádzala gymnastické prvky, zaujímala sa o dianie vo svete, čítala svetovú tlač, s obľubou chodila na prechádzky a do cukrárne.
V jeho tíme debutoval Schumacher
Eddie Jordan (30. marec 1948 - 20. marec 2025)
Iba štyri dni po začiatku novej sezóny formuly 1 zasiahla svet smutná správa o úmrtí muža, ktorý svoj život zasvätil práve kráľovnej motošportu.
Ešte viac ako jazdec sa preslávil ako majiteľ tímu Jordan (1991 - 2005), kde odštartoval svoju kariéru aj sedemnásobný šampión Michael Schumacher.
Bývalý pretekár David Coulthard o Eddiem Jordanovi povedal, že mal výnimočný cit na talent a nebál sa dať šancu jazdcom, ktorých iní prehliadali.

Okrem bratov Schumacherovcov jazdili v jeho tíme aj Rubens Barrichello, Jean Alesi, neskorší majster sveta Damon Hill, súčasný komentátor F1 Martin Brundle či nemecký pilot Heinz-Harald Frentzen.
Posledný menovaný sa postaral o dve zo štyroch víťazstiev tímu a mal veľký podiel na treťom mieste v konštruktérskom šampionáte v sezóne 1999.
Jordan svoj predal tím v roku 2005 a neskôr pôsobil v médiách. Stal sa televíznym odborníkom, najprv pre BBC Sport a potom pre Channel 4.
"Keď vošiel do miestnosti, okamžite ju rozžiaril. Naučil nás, že energia a vášeň sú rovnako dôležité ako výsledky," hovoril moderátor F1 Jake Humphrey.
Okrem motošportu mal rád rockovú hudbu, vlastnú kapelu, absolvoval plavbu okolo sveta na jachte a tiež bol akcionárom futbalového Celticu Glasgow.
Koncom roka 2024 informoval verejnosť, že bojuje s rakovinou prostaty. Bohužiaľ, jeho choroba mala rýchly spád, no aj v ťažších chvíľach apeloval na ľudí, aby sa išli dať vyšetriť a starali sa o svoje telo.
"Kam prišiel, priniesol charizmu, energiu a írsky šarm. Zostane tu po ňom veľká diera. Bude chýbať mnohým ľuďom. Zanechal nám však krásne spomienky, vďaka ktorým sa môžeme počas nášho smútenia aj usmievať," uviedla jeho rodina.

Fenomén v ringu aj kazateľ
George Foreman (10. január 1949 - 21. marec 2025)
Keď o Georgeovi Foremanovi natočili v roku 2023 životopisný film, americký herec Khris Davis priznal, že to pre neho bola jedna z najnáročnejších úloh.
Musel sa vyrovnať nielen s veľkou fyzickou premenou, ale tiež s komplikovanou osobnosťou hlavného hrdinu. Fenoména v ringu aj kazateľa mimo neho.
Foreman pochádzal z chudobných pomerov a jeho cesta za slávou sa začala na tom najväčšom športovom javisku. V roku 1968 sa ako 19-ročný amatérsky boxer zúčastnil OH v Mexiku, keď si miestenku vybojoval len mesiac pred hrami.
V ťažkej váhe napokon získal zlatú medailu. Finále proti zakrvavenému reprezentantovi Sovietskeho zväzu Jonasovi Čepulisovi ukončil v druhom kole.
Až po tomto víťazstve sa stal profesionálom a dlho márne hľadal premožiteľa. V roku 1973 zdolal na Jamajke technickým KO aj krajana Joea Fraziera.
Foreman získal prvý titul a slová komentátora televízie ABC Howarda Cosella zľudoveli. Po tom, čo dovtedy nespochybniteľný šampión ťažkej váhy išiel k zemi, Cosell trikrát skríkol "Down goes Frazier!".
Azda ešte slávnejší súboj, tzv. Rachot v džungli, sa odohral v októbri 1974, keď Foreman s bilanciou 40-0 (z toho 37 KO, pozn.) čelil Muhammadovi Alimu.
VIDEO: Súboj George Foreman - Muhammad Ali z roku 1974
Podľa Foremanovho hovorcu Billa Caplana iba málokto veril Alimu a niektorí sa modlili, aby nezomrel. On mal však účinnú taktiku, dokázal súpera unaviť v ôsmom kole mu pred 60-tisíc divákmi zasadil rozhodujúce údery.
Foreman sa snažil o odvetu, no k nej nikdy neprišlo.
V roku 1977 sa stiahol zo sveta športu a nasledujúcu dekádu zasvätil Bohu. Stal sa kresťanským kazateľom. Keď sa potom vrátil do ringu, ešte raz sa stal majstrom sveta po výhre nad Michaelom Moorerom (1994).
"Big George" napokon ukončil 30-ročnú kariéru s bilanciou 76-5, pričom ako 48-ročného ho z ringu definitívne vyprevadila prehra so Shannonom Briggsom.
Zaujímavosťou je, že po boxerskej kariére prepožičal meno aj typu grilu, ktorý vyrábala spoločnosť Spectrum Brands. Predalo sa ho viac ako 100 miliónov.
Foreman zomrel 21. marca 2025 v kruhu svojich blízkych.
Zlatou rukou deptal súperov
Roland Vími (21. jún 1969 - 13. apríl 2025)
Šéfredaktor časopisu Slovenský stolný tenis Tibor Kollár o ňom napísal, že bol hráčom so zriedkavým talentom, ktorý potvrdzoval už v mladom veku.
Zo slovenského šampionátu si Roland Vími odniesol zlatú medailu už ako 12-ročný a v revolučnom roku 1989 sa stal majstrom Československa vo dvojhre.
O rok neskôr získal federálny titul v miešanej štvorhre s Jaroslavou Mihočkovou a celkovo patril na rozhraní 80 a 90. rokov k najlepším hráčom v krajine.

"Razantné obojstranné topspiny z jeho ľahkej zlatej ruky často privádzali protihráčov do zúfalstva," uviedol Kollár v krátkom Vímiho profile.
Rodák z Dunajskej Stredy bol aj pri veľkom úspechu stolného tenisu v ČSSR. V roku 1991 bol jedným z ťahúňov družstva, ktoré na MS v japonskej Čibe zdolalo favorizovanú Čínu a získalo bronzové medaily.
Vími bol trojnásobným víťazom medzinárodnej Superligy, zvíťazil aj na medzinárodných majstrovstvách Austrálie v Melbourne a tiež okúsil olympijskú atmosféru na hrách v Barcelone 1992.
V základnej skupine vyhral jeden z troch zápasov a obsadil 33. miesto. V ďalších dvoch rokoch reprezentoval samostatné Slovensko, no v 25 rokoch jeho sľubne rozbehnutú kariéru zastavili zdravotné problémy.
Napriek nim hral aspoň na regionálnej úrovni a ešte deň pred smrťou (13. apríla 2025 v Trhovej Hradskej) hral ligové zápasy v okrese Dunajská Streda.
V roku 2020 SSTZ uviedol Vímiho do Siene slávy. Je tiež držiteľom zlatého odznaku SSTZ, plakety SOŠV či Swaythling Clubu International, čo je prestížne medzinárodné združenie osobností stolného tenisu.
Legenda Detroitu bola synom Slovenky
Alex Delvecchio (4. december 1931 - 1. júl 2025)
Mal talianske meno, ale aj slovenské korene. Legendárny kapitán Detroitu Red Wings Alex Delvecchio, bol synom Taliana a Slovenky.
Narodil sa v meste Fort William (dnes Thunder Bay), kde sa už na prelome 19. a 20. storočia etablovala početná komunita slovenských prisťahovalcov.

Rodokmeň hokejovej legendy poskladal hokejový nadšenec Ľubo Kopec, ktorý pátra po hráčoch NHL slovenského pôvodu. Mama slávneho útočníka sa volala Annie Tapak a narodila sa už za morom rodičom z Oravy.
Delvecchiov starý otec Jozef Michal Ťapák pochádzal z Dlhej nad Oravou a stará mama Anna Garajov-Balinová z Podbiela.
„Mama zomrela, keď som mal deväť rokov. Doma sme sa rozprávali len po anglicky. Keď sme šli na návštevu k starým rodičom z otcovej strany, trochu sme hovorili po taliansky.
U druhých starých rodičoch sa hovorilo po slovensky, ja som vedel iba pozdraviť dobrý deň a dovidenia,“ vysvetľoval pred rokmi Alex Delvecchio.
Prezradil aj to, že vyrastal na slovenských jedlách. „Mávali sme kapustové závitky, pirohy. Dedo zvykol mať vzadu na verande veľký sud zaťažený kameňom. Z neho sme si naberali kyslú kapustu, ktorú sme si dávali s klobáskou a pirohmi.“
Celú kariéru bol verný tímu z mesta motorov. Za Detroit odohral všetkých svojich 1 670 zápasov základnej časti a play-off v NHL.
Od roku 1962 nosil Delvecchio na drese kapitánske céčko. Bol nielen skvelý hráč, ale aj hokejový džentlmen. Trikrát získal Lady Byng Trophy pre najslušnejšieho hráča so špičkovou výkonnosťou.
Do Hokejovej Siene slávy ho uviedli v roku 1977, Red Wings vyradili jeho číslo 10 v roku 1991 a v roku 2017 ho zaradili medzi 100 najlepších hráčov NHL.
VIDEO: Zábery z kariéry hokejistu Alexa Delvecchia
Najšťastnejší muž zanechal tri deti
Diogo Jota (4. december 1996 - 3. júl 2025)
Na začiatku letných prázdnin zasiahla futbalový svet veľká tragédia. Pri dopravnej nehode zomrel portugalské útočník Liverpoolu Diogo Jota.
Nešťastie neprežil ani jeho brat André Silva, tiež profesionálny futbalista, ktorý pôsobil v portugalskom celku Penafiel. Bratia zomreli potom, ako ich Lamborghini vyletelo z cesty v severnom Španielsku.
Tragédia sa stala iba desať dní po tom, ako sa Diogo Jota oženil so svojou láskou z detstva. Mal iba dvadsaťosem a tri deti. Zanechal štvorročného a dvojročného syna. Najmladšia dcérka má iba sedem mesiacov.
Iba deň pred nehodou vyšiel rozhovor so Jotom, v ktorom sa označil za najšťastnejšieho muža na svete. Vo svojom poslednom príspevku na sociálnych sieťach zdieľal fotky zo svadobného dňa.
Jota v portugalskej lige debutoval v roku 2015 v drese Pacos de Ferreira. O rok neskôr prestúpil do Atlética Madrid (za 7 miliónov), kde však nedostal šancu. Následne odišiel na hosťovanie do FC Porto a o rok neskôr do Wolverhamptonu.
V jeho drese nastúpil aj proti Slovanu Bratislava, ale zápas na Tehelnom poli nedohral. Bol vylúčený potom, čo skopol vtedajšieho kapitána belasých Vasila Božikova. Anglický tím napriek tomu vyhral 2:1.
VIDEO: Spomienka na Dioga Jotu od FC Liverpool
Cesta Jotu viedla z Wolverhamptonu do Liverpoolu za 44,7 miliónov eur. V jeho drese si pripísal 182 zápasov, strelil 65 gólov a pridal 26 asistencií.
„Je to výnimočne talentovaný hráč. Má rýchlosť, techniku a silu. Je oveľa lepší, ako som si myslel. Ohúril ma,“ opísal ho bývalý tréner Jürgen Klopp.
V drese Portugalska odohral 49 zápasov, dal 14 gólov. Jotovi vzdali poctu fanúšikovia Liverpoolu, ale i ostatných klubov Premier League.
Wolverhampton a Liverpool sa po hráčovej smrti stretli prvý raz práve počas vianočného kola. Dvaja synovia Jotu, spolu s ďalšími dvoma mladými členmi rodiny, boli súčasťou predzápasového ceremoniálu.
Na ihrisko ich viedli kapitán domácich Virgil van Dijk a portugalský brankár hostí Jose Sa, pričom ich z tribún sledovala Jotova manželka Rute.
Zomrel pri tom, čo miloval
Felix Baumgartner (20. apríl 1969 - 17. júl 2025)
Muž, ktorý sa nebál gravitácie a posunul hranice ľudských možností až k okraju vesmíru. Rakúsky parašutista a BASE jumper Felix Baumgartner bol stelesnením odvahy a precíznosti.
Celý svet ho spoznal v roku 2012 vďaka projektu Red Bull Stratos, kedy vyskočil z balóna v stratosfére z výšky takmer 39 kilometrov.
Stal sa vtedy prvým človekom, ktorý pri voľnom páde prekonal rýchlosť zvuku (1 357,6 km/h) bez pohonu motorom.
„Niekedy musíte ísť skutočne vysoko, aby ste si uvedomili, akí malí ste,“ povedal tesne pred historickým skokom, ktorý sledovali milióny ľudí.
Na konte mal aj rekordné zoskoky z Petronas Towers v Kuala Lumpur či z rúk sochy Krista Spasiteľa v Rio de Janeiru.
Jeho život bol spätý so vzduchom, ktorý sa mu nakoniec stal aj osudným. Felix Baumgartner zahynul tragicky 17. júla 2025 v talianskom prímorskom letovisku Porto Sant'Elpidio.
VIDEO: Slávny skok Felixa Baumgartnera z výšky takmer 39 km
Podľa svedkov a oficiálnych správ stratil kontrolu nad svojím motorovým paraglajdom, pravdepodobne v dôsledku náhlej zdravotnej indispozície vo vzduchu.
Stroj sa roztočil a dopadol do areálu kempingu Le Mimose, priamo k bazénu, kde v tom čase bolo viacero hostí. Hoci mu záchranári okamžite poskytli pomoc, 56-ročný extrémny športovec zraneniam na mieste podľahol.
„Hranice existujú len v našich mysliach. Ak ich dokážeme prekonať tam, dokážeme ich prekonať aj v realite,“ uviedol v minulosti.
Biatlon ju naučil odísť včas
Laura Dahlmeierová (22. august 1993 - 28. júl 2025)
Bola rýchla, presná a nekompromisná. Na trati aj sama k sebe. Laura Dahlmeierová patrila medzi najväčšie hviezdy svetového biatlonu svojej generácie. Už od mladých rokov ukazovala mimoriadny talent a bojovnosť, ktorá ju doviedla až na samotný vrchol športu.
Narodila sa v Garmisch-Partenkirchene, pod alpskými štítmi, kde sa šport berie ako spôsob života. K biatlonu sa dostala skoro a veľmi rýchlo ukázala, že má viac než len talent. Mala pracovitosť, disciplínu a vnútorný pokoj, ktorý v tomto športe rozhoduje.
Na MS v Hochfilzene 2017 zažila podujatie, aké sa podarí len výnimočným. Päť štartov, päť medailí, z toho päť zlatých. Vytrvalostné preteky, stíhačka, preteky s hromadným štartom, štafeta aj miešaná štafeta – všade bola najlepšia.
O rok neskôr na olympijských hrách v Pjongčangu pridala ďalší dôkaz výnimočnosti. Zlato v šprinte a v stíhačke, bronz vo vytrvalostných pretekoch. V mladom športovom veku mala doma všetko, po čom biatlonistka môže túžiť.

Keď mala 25 rokov, šokovala biatlonový svet. Sedemnásobná majsterka sveta Dahlmeierová ukončila úspešnú športovú kariéru.
„Po olympijských hrách v Pjongčangu ma už biatlon nenapĺňal tak, ako predtým. Nebola som spokojná," povedala v roku 2019 nemecká športovkyňa.
Neodišla pre zranenie ani pre pokles formy. Odišla v momente, keď mala pocit, že by už nedokázala dať športu sto percent. V biatlone, kde rozhodujú desatiny sekundy a jeden výstrel, to považovala za zásadné.
Odchod z biatlonu nikdy neľutovala. „Vôbec mi nechýbajú preteky, ani to, že ma niekto ovláda alebo že musím podať výkon. Nič mi nechýba a považujem za veľký dar, že som dokázala všetko dosiahnuť,“ vravela.
Po kariére sa vrátila k horám. Stala sa horskou a lyžiarskou sprievodkyňou, venovala sa behu, cyklistike, horolezectvu. Presne tomu, čo ju formovalo od detstva.
Nikdy nepôsobila ako hviezda, ktorá potrebuje obdiv. Skôr ako športovkyňa, ktorá mala jasno v tom, kým je a kedy má zmysel zatvoriť jednu kapitolu.
Niekdajšia elitná biatlonistka zomrela vo veku 31 rokov pri výstupe na vrch Laila Peak v Pakistane. Dahlmeierovú zasiahol skalný zosuv v nadmorskej výške približne 5700 metrov a odvtedy strávila v náročnom teréne dve noci v mínusových teplotách a snehu.
Vyzdvihnutie tela nebolo možné pre prevládajúce náročné podmienky s padajúcimi skalami a zmenou počasia na vrchu Laila.
Výslovnou a písomnou vôľou Laury Dahlmeierovej bolo, že v takomto prípade by nikto nemal riskovať svoj život, aby ju zachránil.
„Nech sú spomienky vždy presne také, aká bola ona. Veselá, usmiata, plná energie a chuti do nových výziev. Silná a inšpiratívna osobnosť, ktorá navždy zostane v našich srdciach. Nech aj tam hore prekonáva svoje ďalšie vrcholy," napísala slovenská biatlonistka Anastasia Kuzminová.
Výborný hokejista, skromný chlap
Peter Veselovský (11. november 1964 - 3. august 2025)
Najlepšie časy hokejovej kariéry prežil Peter Veselovský v Košiciach. Získal s nimi federálny titul v roku 1988 aj dva slovenské (1995 a 1996).
S československou reprezentáciou získal bronzovú medailu na majstrovstvách sveta 1992 aj zimných olympijských hrách v tom istom roku.
Nemal ešte ani sedemnásť, keď si odkrútil premiéru v A-mužstve Liptovského Mikuláša v SNHL, kam ho vytiahli lídri a de facto hrajúci tréneri Ján Šterbák a Vladimír Šandrik. Tu si ho vyhliadol aj mikulášsky rodák Pavol Matis, dlhoročný funkcionár hokejového klubu VSŽ Košice a známy lovec hokejových talentov.
Vojenčinu si odkrútil v Michalovciach a po nej - hoci mal ponuku aj z Trenčína a oslovil ho i Slovan - zamieril do extraligových Košíc.
„Neopováž sa ísť do Bratislavy, vravel mi otec. S Matisom boli kamaráti a nechcel, aby sa na neho nahneval,“ spomínal Veselovský pre Sportnet.
V Košiciach ho už Pavol Matis čakal so zmluvou na desať rokov a kľúčmi od bytu.
VSŽ Košice patrili v druhej polovici 80. rokov k najlepším československým klubom. V roku 1986 získali ako druhý slovenský tím po Slovane Bratislava federálny titul a o dva roky tento úspech zopakovali.
„Hrali sme atraktívny, útočný hokej, ktorý sa páčil aj fanúšikom v Česku. Všade, kam sme prišli, bývalo plno,“ vravel.
Do československej reprezentácie ho vytiahol Ivan Hlinka. Získal s ňou bronz na olympijskom turnaji v Albertville, kde tím ČSFR vyradil vo štvrťfinále sebavedomých Švédov a rovnaký kov aj na domácich MS o niekoľko mesiacov neskôr, hoci pre zranenie nastúpil len v úvode šampionátu.
Zahral si aj v slovenskej reprezentácii, kde nastúpil na 16 zápasov a strelil v nich 4 góly.
Po skončení hokejovej kariéry si chvíľu oddýchol a potom sa zamestnal v železiarňach US Steel, kde odpracoval 12 rokov. Najťažšie bolo pre neho adaptovať sa na prácu v noci.
„To bol masaker. Začínali sme o 21.45 a končili o 5.45. Kto nepracoval v noci, nepochopí. Úplne vám to rozhodí organizmus. Spočiatku som po príchode z nočnej zaspal, ale postupne sa mi to darilo čoraz menej.
Čas plynul tak rýchlo, že som mal niekedy pocit, akoby som ani nežil. Ale nesťažujem sa, aj takú prácu musí niekto robiť,“ opisoval hokejista, ktorého prezývali Veslo.
Býval, aj zostal skromný.
Hokej nebol všetko
Ken Dryden (8. august 1947 - 5. september 2025)
V hokejovom svete pôsobil ako úkaz z inej planéty. Kým iní brankári sa sústredili len na puk, Ken Dryden o hre premýšľal v širších súvislostiach.
Legendárny gólman Montrealu Canadiens nebol len športovcom, ale aj právnikom, autorom bestsellerov a politikom.
Do dejín NHL sa zapísal ikonickou pózou – keď sa hra presunula na druhú stranu klziska, Dryden sa oprel bradou o rukoväť svojej hokejky a pokojne sledoval dianie, akoby analyzoval šachovú partiu.
Jeho štart do NHL bol ako z ríše snov. V roku 1971 odohral v základnej časti len šesť zápasov, no tréner mu dal dôveru v play-off. Dryden vtedy vychytal Montrealu Stanley Cup a získal Conn Smythe Trophy pre najužitočnejšieho hráča vyraďovacej časti.
Paradoxne, až o rok neskôr získal Calder Trophy pre najlepšieho nováčika sezóny. Stal sa tak jediným hráčom v histórii, ktorý bol najlepším hráčom play-off skôr, než sa stal oficiálnym nováčikom roka.
Na vrchole slávy, po zisku dvoch titulov, šokoval svet, keď prerušil kariéru na celú sezónu 1973/74, aby si za 7 500 dolárov dokončil právnickú prax v Toronte.
„Hokej je pre mňa dôležitý, ale nie je to celý môj život,“ hovorieval. Po návrate pomohol Montrealu k štyrom titulom v rade (1976 – 1979).
Kariéru ukončil nečakane skoro - v 31 rokoch a s bilanciou šiestich Stanley Cupov v priebehu ôsmich sezón. Päťkrát bol vyhlásený za najlepšieho brankára NHL.

„Brankár nie je len niekto, kto chytá puky. Je to osamelý pozorovateľ, ktorý vidí hru z najväčšej diaľky, hoci je jej najdôležitejšou súčasťou,“ uviedol Dryden vo svojej knihe The Game, ktorú Sports Illustrated označil za najlepšiu športovú knihu všetkých čias.
Od roku 1983 bol členom Siene slávy v Toronte. Montreal Canadiens vyradili jeho číslo 29 v roku 2007. O desať rokov neskôr ho NHL zaradila medzi 100 najlepších hráčov histórie.
Svoju vášeň pre verejnú službu neskôr potvrdil aj v politike, keď v rokoch 2004 až 2011 pôsobil ako poslanec parlamentu a minister sociálneho rozvoja, pričom za jeho prínos krajine mu bol udelený prestížny titul dôstojníka Rádu Kanady.
V septembri zomrel po dlhom boji s rakovinou.
Trénerská legenda s desiatkami titulov
Ladislav Bottlik (31. marca 1942 – 21. októbra 2025)
Formoval generácie hráčov. Vodný pólista Ladislav Bottlik z Košíc bol úspešný aj ako hráč, ale ako tréner sa stal priam legendárnym.
S vodným pólom začal v roku 1960 a už o dva roky získal svoj prvý majstrovský titul Československa s Červenou hviezdou Košice. Počas hráčskej kariéry vybojoval trinásť titulov a reprezentoval Československo v 152 zápasoch.
Dvakrát sa predstavil na majstrovstvách Európy a bol kapitánom tímu vo Viedni v roku 1974. Na Majstrovstvách sveta v Perthe skončil s tímom na 10. mieste.

Po ukončení hráčskej kariéry sa Bottlik venoval trénerskej práci. V rokoch 1976–1987 viedol ČH Košice, s ktorým získal 11 federálnych titulov.
Pôsobil aj v juhoslovanskom klube Mladost Záhreb, ktorý v tej dobe patril k absolútnej špičke Európy. Mal na konte päť titulov v Lige majstrov a štyria jeho hráči získali na olympijských hrách v Soule zlaté medaily.
Po návrate na Slovensko priviedol Bottlik Nováky k piatim ligovým titulom. V sezóne 1997/98 sa prebojoval do semifinále Pohára víťazov pohárov, v roku 2008 získal majstrovský titul s ČH Hornets.
Ako reprezentačný tréner viedol československý tím na piatich majstrovstvách Európy a na olympijských hrách v Barcelone.
Po vzniku samostatného Slovenska priviedol reprezentačný tím na majstrovstvá sveta 1998 v Perthe, kde Slováci skončili na 10. mieste, aj na olympiádu v Sydney, kde reprezentácia obsadila 12. priečku. Pod jeho vedením účinkovalo Slovensko aj na troch európskych šampionátoch.
Ladislav Bottlik, ktorého celá vodnopólová komunita poznala pod prezývkou „Čičo“, celkovo získal 30 titulov majstra ČSSR a Slovenskej republiky a bol nositeľom ocenení Majster športu a Zaslúžilý majster športu. V roku 2016 sa stal prvým členom Siene slávy ŠKP Košice.
Skvelý hráč a ešte lepší tréner
Lenny Wilkens (28. október 1937 - 9. november 2025)
Ako hráč odohral v basketbalovej NBA 15 sezón, pričom len v poslednej nemal dvojciferný bodový priemer. Deväťkrát si zahral v Zápase hviezd, bol elitný rozohrávač a liga ho zaradila medzi top 75 osobností histórie.
Už hráčska kariéra Lennyho Wilkensa bola obdivuhodná, hoci jej chýbala čerešnička v podobe zisku titulu. Toho sa dočkal až ako tréner, pričom spoza postrannej čiary bol ešte úspešnejší než priamo na palubovke.
V NBA odkoučoval 2487 zápasov, čo je dodnes rekordný zápis.
Vytúženého titulu sa dočkal na lavičke Seattle SuperSonics v sezóne 1978/1979, keď jeho zverenci zdolali vo finálovej sérii Washington 4:1 na zápasy.
VIDEO: Zábery z kariéry legendárneho Lennyho Wilkensa
Práve so Seattlom bol Wilkens najviac spojený. Aj vďaka svojim charitatívnym aktivitám sa stal neoddeliteľnou súčasťou komunity a pred Climate Pledge Arenou bola v tomto roku odhadená jeho bronzová socha.
"Som ohromený. Nikdy som nad niečím takým nepremýšľal. Je tu skvelá komunita, spoznal som tu úžasných ľudí a toto mesto je mojím domovom," povedal.
Ako hlavný tréner bol štyrikrát súčasťou Zápasu hviezd NBA, vo farbách Atlanty Hawks trénerom sezóny 1993/1994 a v jeho životopise sa vynímajú aj zlaté olympijské medaily s národným tímom USA.
V Barcelone 1992 bol jedným z asistentov Chucka Dalyho pri tzv. Tíme snov a o štyri roky neskôr v Atlante priviedol tím už ako hlavný kouč k domácemu zlatu.
Lenny Wilkens zomrel 9. novembra vo veku 88 rokov. Je členom mnohých siení slávy a podľa komisára NBA Adama Silvera predstavoval to najlepšie z NBA.
"Ovplyvnil životy nespočetného množstva mladých ľudí, ako aj celé generácie hráčov a trénerov, ktorí ho považovali za výnimočného mentora," uviedol.














