Patril medzi veľké talenty slovenského futbalu, bol kapitán mládežníckej reprezentácie. Tréner Vladimír Weiss si ho vybral do Petržalky, ktorá vtedy dvakrát ovládla Slovensko a dokráčala až do skupinovej fázy Ligy majstrov.

"Zarábal som veľké peniaze, ale tie sa rozkotúľali," priznal dnes tridsaťsedemročný VRATISLAV GAJDOŠ. V rozsiahlom rozhovore pre Sportnet hovorí o finančných pomeroch futbalistov.

Kariéru ukončil vo veku 28 rokov. Dres vymenil za oblek. Presunul do oblasti financií. "Za ten čas som si už vybudoval výbornú kariéru a etabloval som sa v rámci finančného sveta," hovorí Gajdoš. Jeho koníčkom je aj box, ktorý si vyskúšal aj súťažne. Nastúpil v zápase druhej boxerskej ligy.

Opory reprezentácie Stanislav Lobotka a Milan Škriniar zarábali na začiatku kariéry v lige okolo tristo eur. Pamätáte si na svoj prvý plat? 

Bol som iný prípad, ihneď po podpise prvej zmluvy som zarábal slušné peniaze. Som z Nitry a poznám podobné prípady. Niektorí mladíci dostali prvé zmluvy už v pätnástich či v šestnástich a zarábali asi podobne ako na začiatku Lobotka. Pre stredoškolákov, ktorí bývali na internáte či u rodičov, to boli pekné peniaze. Prvú zmluvu som mal v osemnástich.  

Ako ste počas futbalovej kariéry hospodárili s peniazmi?  

Zarábal som veľké peniaze, ale tie sa rozkotúľali. Keby som mal tento rozum v dvadsiatke, tak dnes mám tri byty a dom. Všetko, čo som zarobil, som aj míňal. Nemal som finančný plán. Prvú zmluvu som podpísal v osemnástich, v Petržalke. Skončil som vo veku dvadsaťosem rokov, lebo ma futbal už nenapĺňal. Keď sa nad tým tak spätne zamyslím, tak môj príjem bol veľmi fajn. Ak by som vtedy viac rozmýšľal, na konci kariéry mám iste viacej peňazí. Ak by som ťahal až do veku 35 rokov, tak by to bolo ešte úplne niečo iné.  

Tvrdíte, že ste mohli mať tri byty a dom. Dalo sa to získať napriek tomu, že ste hrali iba v slovenskej lige?  

Neviem, či to boli tým, že som vychádzal zo Slovana. Bol som aj kapitán mládežníckej reprezentácie. Každopádne bol o mňa záujem. Mohol som si vyberať. Mal som viacero ponúk. Bolo to v období, keď Slovan vypadol do druhej ligy a prišiel o mecenáša Jozefa Svobodu. Nemal to tam vtedy kto ťahať. Hral som v drese Slovana zápas Slovenského pohára proti Artmedii Petržalka. Padol som do oka trénerovi Vladimírovi Weissovi a kúpili ma. Na tú dobu som zarábal veľmi slušne. Moja mama mala vtedy príjem do desaťtisíc korún mesačne.

Ja som mal nástupný plat 25-tisíc korún a k tomu prémie. Okrem toho som dostal na ruku

dvestotisíc korún za podpis zmluvy. Mame som za to prerobil celý byt. Teraz už premýšľam inak. Hral som v Bratislave, Banskej Bystrici, Nitre a pol roka aj v Senici. V každom meste som mohol mať byt. Tým, že máte konexie s klubmi, máte postarané o nájomníkov. Vždy sú tam hráči, ktorí bývajú v podnájmoch.

V Slovane ste zažili prechod z dorastu do prvého tímu v krušných časoch. Ako si na to spomínate?  

V doraste Slovana som bol aj s hráčmi, ktorí boli o tri roky starší. Neskôr som prešiel do áčka. Mal som pol roka zdravotné problémy, pre ktoré som sa vrátil som sa do dorastu, kde som krátko hrával aj s Marekom Hamšíkom. Bola to taká éra, že sa Slovan na moment akoby rozdvojil na dva kluby. Jeden trénoval Jozef Adamec a druhý Jozef Valovič. Chystala sa nejaká fúzia so seneckým futbalom. Snažil sa tam angažovať Nemec Daniel Jammer. Presne si to nepamätám. Ja som odišiel a Slovan sa potácal v druhej lige. 

V tom čase ste nemali žiadnu zmluvu? 

Chvíľu som bol v áčku, ale to sa hrala už druhá liga. Prvýkrát ma povolal do prvého tímu tréner Jozef Adamec. Mal som šestnásť. Keď som prišiel do kabíny, tak som všetkých spoluhráčom vykal. Bál som sa ich (smiech). Dostal som však angínu, mal som dlhý čas vysoké teploty. Pol roka som nehral futbal a následne som sa vrátil do dorastu. 

Aké ste mali vtedy v Slovane finančné podmienky?