Bola to najočakávanejšia udalosť prvých olympijských hier modernej éry. Necelé dve desiatky mladých mužov sa mali popasovať s náročnou štyridsaťkilometrovou traťou medzi Maratónom a Aténami.
Táto športová disciplína nemala korene v starovekých olympijských hrách, ale vymyslel ju francúzsky jazykovedec na základe legendy viažucej sa k bitke pri Maratóne v roku 490 pred n. l.
Michel Bréal bol nielen zakladateľ modernej sémantiky, ale aj znalec gréckej mytológie a klasických jazykov. Podobne ako Pierre de Coubertin sa intenzívne zaujímal aj o reformu školského systému, v ktorej mal významnú úlohu zohrávať aj šport.
Bréal bol osobne prítomný aj pri založení Medzinárodného olympijského výboru v júni 1894 a krátko nato prišiel s myšlienkou maratónskeho behu.
Najdlhšia bežecká disciplína na antických olympijských hrách merala necelých päť kilometrov, ale Bréal si zaumienil podrobiť atlétov oveľa vážnejšej skúške.
V septembri 1894 napísal Coubertinovi: „Keď pôjdete do Atén, mohli by ste sa pozrieť, či by sa dal zorganizovať vytrvalostný beh z Maratónu na Pnyx, známe miesto stretnutí Aténčanov v blízkosti Akropoly.“
Bréal si Maratón ako miesto štartu vybral na základe legendy o poslovi Feidippidovi, ktorý bežal do Atén, aby oznámil správu o víťazstve nad Peržanmi a následne od vyčerpania umrel. Táto legenda nevychádza zo žiadnej známej skutočnosti (naopak, podľa „otca dejepisu“ Herodota Feidippides bežal ešte pred bitkou z Atén do Sparty žiadať o pomoc a prežil aj beh naspäť), ale spomína ju až historik Lukianos v 2. storočí nášho letopočtu.
Vplyv na Bréala mohla mať aj báseň Roberta Browninga Feidippides z roku 1879. Coubertin si Bréalovu myšlienku osvojil a počas cesty do Atén si poznačil: „Bežecké podujatie nazvané maratón na vzdialenosť 48 km z Maratónu do Atén o pohár venovaný pánom Michelom Bréalom, členom Francúzskeho inštitútu.“
Vtedajší aj dnešní bežci sú zrejme vďační, že pôvodne zamýšľaná vzdialenosť sa nakoniec skrátila a že cieľ nebol na Pnyxe, čo by znamenalo finišovať do kopca, ale na Panaténskom štadióne.
Gréci sa poctivo chystajú
Hoci v oficiálnej pozvánke pre športovcov bola dĺžka maratónskeho behu označená ešte ako 42 kilometrov, nakoniec mala trať 40 kilometrov (súčasná vzdialenosť 42,195 kilometra má korene na olympijských hrách v Londýne 1908, ale to je samostatný príbeh).
Niekoľko týždňov pred olympiádou napísal Breál predsedovi Medzinárodného olympijského výboru Demetriosovi Vikélasovi, že bez ohľadu na národnosť víťaza ho bude považovať za nositeľa klasickej gréckej tradície.
On sám svedkom premiéry „svojej“ disciplíny nebol, ale víťazovi venoval 15-centimetrovú striebornú trofej, ktorá je od roku 2012 vo vlastníctve Nadácie Stavrosa Niarchosa. Tá ju vydražila za 541 250 libier, aby zaistila, že trofej natrvalo zostane v Grécku a verejnosť si ju bude môcť kedykoľvek pozrieť.
Rôzne vytrvalecké výkony sa síce objavovali aj v období pred rokom 1896, ale boli skôr doménou excentrických jednotlivcov. Gréci preto neponechali nič na náhodu a rozhodli sa otestovať, či ich atléti takúto vzdialenosť zvládnu.
Podľa niektorých zdrojov bol prvý pokus individuálny a jeho jediným účastníkom bol Georgios Grigoriu. Podľa bulletinu MOV však išlo o prípravné preteky, ktoré Grigoriu vyhral.
To by však odporovalo tomu, že víťazom prvého súťažného maratónu, ktorý bol súčasťou marcových panhelénskych hier a kvalifikáciou na olympijské hry, sa stal Charilaos Vasilakos časom 3 hodiny a 18 minút.
Tento výkon sa však funkcionárom nepozdával, a tak zorganizovali ešte jedny kvalifikačné preteky. Tentoraz bol čas víťaza Ioannisa Lavrentisa o takmer sedem minút lepší, Vasilakosov výkon prekonali aj ďalší dvaja bežci a dvaja boli len o zopár sekúnd pomalší.
Gréci tak v praxi dokázali, že 40-kilometrový beh sa dá v zdraví zvládnuť, zároveň však zistili, že cesty medzi Maratónom a Aténami sú v katastrofálnom stave a treba ich opraviť. Podobne ako v prípade viacerých súťaží priamo na olympijských hrách, aj okolnosti jednotlivých kvalifikačných behov (vrátane dátumov ich konania) sú ponorené v hmle vzájomne si odporujúcich správ.
Boj o domácu česť
Desiaty apríl 1896 (v Grécku 29. marec) bol posledným dňom atletických súťaží, v ktorých dovtedy dominovali Američania a dve prvenstvá na stredných tratiach si vybojoval Austrálčan Edwin Flack. Ten sa spolu s ďalšími tromi cudzincami postavil proti trinástim Grékom.
Na štarte nechýbala kompletná prvá trojica z behu na 1500 metrov (Flack, Američan Arthur Blake a Francúz Albin Lermusiaux, ktorý ešte o deň skôr súťažil v streľbe), ktorú dopĺňal Maďar Gyula Kellner. Pre Grékov to bola posledná príležitosť na triumf v atletike, navyše v disciplíne symbolicky prepojenej s ich históriou.
Predohra k maratónu bola na dnešné pomery tiež nezvyčajná. Organizátori kočmi odviezli bežcov po rozmočených cestách do hostinca blízko štartu, kde ich náležite pohostili, podľa dobových svedectiev aj celkom slušným množstvom vína. Akoby nestačilo, že na bežcov čakala dlhá a kopcovitá trať, sprisahalo sa proti nim aj počasie.
„V predvečer maratónskych pretekov silno pršalo a sneh pokryl neďaleké hory... studený severný vietor bolo cítiť až v kostiach,“ písala miestna grécka tlač.
Jeden z gréckych bežcov, študent medicíny Sokratis Lagudakis (neskôr sa venoval liečbe lepry) sa zahraničným bežcom po francúzsky prihovoril slovami: „Aj keď vyhráte, stále vás budeme považovať za bratov.“
Štyri minúty pred štrnástou plukovník G. Papadiamantopulos výstrelom z revolvera vyslal bežcov na trať. Keďže preteky priamo nesledoval žiadny reportér, väčšinu priamych svedectiev máme len z cieľového priestoru.
Spomienky na maratón v liste otcovi spísal Austrálčan Flack a po štyridsiatich rokoch naň spomínal aj neskorší víťaz, ale s odstupom času viac vecí zahmlil, než vysvetlil.
Ktovie, či išlo o taktiku, snahu dokázať domácim, že aj cudzinci vedia behať dlhé trate, alebo obyčajnú nerozvážnosť vyplývajúcu z neskúsenosti, ale po štarte vyrazili do čela práve zahraniční pretekári.
Dlho viedol Francúz Lermusiaux, ktorý mal v polovici pretekov asi trojminútový náskok na Flacka. Obyvatelia obce Palini dokonca postavili víťazný oblúk a Lermusiauxovi zavesili na krk veniec.
Bola to však veľmi predčasná oslava. Francúzovi v nasledujúcom stúpaní začali postupne dochádzať sily, nepomohlo ani občerstvovanie od krajana, ktorý ho sprevádzal na bicykli.
Po 30 kilometroch sa vedenia ujal Austrálčan Flack, ktorý si tak oprávnene mohol robiť nádeje na tretie olympijské víťazstvo. Vyhral totiž už behy na 800 aj 1500 metrov a okrem toho skončil tretí v tenisovej štvorhre. Aj Flack sa však už ocitol v teritóriu, ktoré bolo preňho neznáme. Dovtedy totiž nikdy neodbehol viac ako desať míľ (čosi viac ako 16 kilometrov).
Svoju agóniu opísal v liste otcovi: „Pretrápil som sa k 34. kilometru, kde som mal pocit, že ďalší kilometer už nezvládnem, lebo som si sotva cítil nohy. Keď už som bol na pokraji toho, že to vzdám, predbehol ma čerstvo bežiaci Grék. Odtackal som sa ešte ďalších sto yardov z jednej strany cesty na druhú a potom som zastavil, pretože ak by som pokračoval, padol by som.“
Podľa niektorých zdrojov vyčerpaný Flack dokonca skolaboval a v zmätenosti údajne udrel diváka, ktorý sa mu snažil pomôcť. Myslel si totiž, že naňho zaútočil. Historka však pravdepodobne nie je pravdivá, lebo Flack sa stal miláčikom Grékov, od ktorých dostal prezývku Aténsky lev, a len ťažko si predstaviť, že by si ho obľúbili po takomto incidente.
Je to Grék, je to Grék!
Tým svižne bežiacim Grékom z Flackovho listu bol nenápadný a záhadný Spyros Louis. Spomedzi Grékov určite nepatril k favoritom. V druhých kvalifikačných pretekoch skončil až na piatom mieste. Zjavne si však dobre rozložil sily, keď sa nenechal zlákať tempom „premotivovaných“ cudzincov.
Dlho sa uvádzalo, že na trati sa občerstvoval červeným vínom, ale jeho vnuk to v rozhovore pred aténskou olympiádou v roku 2004 označil za nezmysel. Podľa neho dostal na trati od snúbenice pomaranč a od budúceho svokra pohár koňaku.
Ktovie, či aj táto verzia je pravdivá, lebo samotný Louis v roku 1936 tvrdil, že koňak síce dostal, ale od štartéra Papadiamantopulosa, ktorý šiel okolo na koni.
V roku 1896 neexistoval žiadny televízny ani rozhlasový prenos, takže diváci na olympijskom štadióne dlho netušili, ako sa preteky vyvíjajú. Organizátori teda vysielali do Atén poslov na koňoch a bicykloch. Tí sprvu hlásili vedenie zahraničných pretekárov, čím zarmútili zhromaždený dav.
Náladu im vylepšil až príchod štartéra Diamantopulosa (jeho stopky, ktoré spustil po štarte, medzičasom bezpečne priviezol cyklista). Ten po zosadnutí z koňa zamieril do kráľovskej lóže a – ako sa píše v oficiálnej správe o prvých olympijských hrách – „oznámil veličenstvám, že preteky vyhral Grék Louis. Správa sa rozšírila rýchlosťou blesku a vzrušenie, ktoré nasledovalo, sa dá ľahšie predstaviť, ako opísať“.
Aj táto správa o víťazstve Gréka bola ešte mierne predčasná, ale krátko nato dorazil na štadión aj hlavný policajný komisár, ktorý potvrdil, že víťaz sa už skutočne blíži k štadiónu. Na akúkoľvek aristokratickú etiketu v tej chvíli zabudli aj princovia Konštantín a Juraj, ktorí skočili na dráhu a mávajúc klobúkmi odprevadili nového gréckeho hrdinu až do cieľa.
V tom chaose sa podarilo zaznamenať aspoň víťazov čas 2:58:50. Louis „s tvárou opálenou, bielym flanelovým úborom od prachu a hrubými kvapkami potu na čele“ sa však nezastavil a pokračoval až k lóži kráľa Juraja, ktorému sa úctivo uklonil.
Ako napísal spravodajca agentúry AP „ohromný dav zložil takú poctu zdatnosti svojho víťazného krajana, akú by mu závideli aj starovekí epickí hrdinovia, keby tam boli a videli to“.
A samotný Pierre de Coubertin si tiež neodpustil sentimentálnu poznámku, že „pri jeho vbehnutí na štadión to vyzeralo, akoby s ním vstúpila celá grécka antika“.
Spyros Louis mal v tom čase 24 rokov, ale inak toho o ňom veľa nevieme. Pochádzal z obce Marousi, kde sa podľa všetkého živil ako prepravca vody popri vypomáhaní na rodinnej farme. Rok pred olympijskými hrami absolvoval vojenskú službu a neskôr pracoval aj ako policajt.
Olympijské víťazstvo bolo zároveň aj koncom jeho športovej kariéry. Jeho vnuk tvrdil, že odvtedy nikto z rodiny maratón nebežal.
„Tá hodina bola nepredstaviteľná a v pamäti sa mi stále vynára ako sen... Ľudia vyvolávali moje meno, mávali a vyhadzovali klobúky do vzduchu,“ taká bola spomienka Spyrosa Louisa na chvíle po dobehu do cieľa.
O čosi viac ako sedem minút neskôr sa objavil na štadióne aj druhý Grék Charilaos Vasilakos a krátko po ňom Spiridon Belokas. Lenže Maďar Kellner, ktorý ako jediný zo zahraničných účastníkov maratón dokončil, okamžite podal protest, že súper sa časť trate viezol kočom.
Zahanbený Grék sa k podvodu priznal a o tretie miesto prišiel. Výsledky maratónu stručne zhodnotil americký fotograf Burton Holmes, vďaka ktorému máme mnoho unikátnych snímok z aténskych hier: „Vo veľkej skúške prevážila vrodená vytrvalosť gréckych roľníkov nad vedeckým tréningom ,neporaziteľných Američanov‘.“ Je to zaujímavý postreh, aj keď Američan bol na štarte maratónu iba jeden.
Prvý olympijský maratón teda naplnil očakávania – víťazom sa stal Grék, nadšení boli diváci aj organizátori a výmysel francúzskeho jazykovedca sa stal neoddeliteľnou súčasťou nielen olympijského programu, ale postupne aj športového kalendára skoro každého väčšieho mesta (a aj mnohých malých).
