Pribúdajúce roky futbalový apetít nezničili

Nielen pre svoj vek, ale aj preto, že s výnimkou vojenčiny v Čechách je stále verný Giraltovciam. Naďalej oblieka ich dres, hoci už nie je permanentne členom základnej jedenástky. Rozhodne ale patrí k inventáru tunajšieho klubu účinkujúceho v majstrovstvách regiónu Východ.

GIRALTOVCE. Keď sme ho chceli vyprovokovať, či to mieni dotiahnuť až do päťdesiatky, nedal sa zlákať k silným rečiam. Len skromne poznamenal, že sa uvidí, ako vydrží zdravie.

Je obdivuhodné, ak v tejto súťaži futbalista ešte účinkuje, keď má niečo pred štyridsiatkou. O to viac vzbudzuje rešpekt to, čo dokazuje tento stopér s číslom 5 na chrbte. Od dvadsiatich rokov pôsobí v áčku, ale netrúfol si porátať, koľko odohral súťažných zápasov. Boli to stovky meraní síl, v ktorých strelil aj góly, ale tiež ich nemá zosumarizované. To ale nie je podstatné v tejto súťaži. Rozhodujúca je obrovská láska k lopte a zápal, s akým pristupuje k amatérskej hre. „Prvoradý je poctivý tréning a to, aby mal človek chuť na futbal. To mi nechýba, a preto som stále v akcii. Kondične si trúfam, veď som stále v nasadení aj ako tréner mládežníckych družstiev u nás,“ rozhovoril sa J. Mitaľ. V klube, s ktorým spojil svoj futbalový život, prežil všelijaké skutočnosti. Príjemné i také, na ktoré bolo lepšie zabudnúť. Zahral si aj v niekdajšej II. SNFL, čo bola najvyššia súťaž, v akej účinkoval.

Menisky si to odskákali

Ako mladší pôsobil v záložnej formácii, neskôr sa presunul do stredu obrany. Keď Jaro spomína význam zdravia pre dlhú kariéru, tak vie, o čom hovorí. Dosiaľ mal neraz aj dlhšie pauzy, napríklad kvôli problematickým meniskom či postrannému väzu. Pravdaže, vzhľadom na svoj vek si zvyká i na to, že si už niekedy obliekol aj rovnaký dres so synmi svojich niekdajších spoluhráčov (napríklad Vojta) , ale vyskúšal si to i so svojím synom – tiež Jarom. „Je to také zvláštne, vtedy si uvedomujem, že čas sa nedá zastaviť,“ pripomenul matador, ktorý v doterajších sezónach si najviac vážil možnosť, že pôsobil v II. SNFL. V najvyššej regionálnej súťaži je to podľa neho viac o bojovnosti, nasadení. „Kondične musím držať krok, nemôžem sa spoliehať, že budem mať nejaké veľké úľavy, lebo potom by som nestačil s mladšími. Tréner ale vie, koľko záťaže potrebujem. Hoci mne už pomáha pri futbale viac rozum, nemusím toľko makať ako menej zrelí. No kondičku musím mať.“ Požíva medzi spoluhráčmi prirodzenú úctu. Veď naozaj preskákal to, čo nikto iný nie. A protihráči? Neposielajú ho v zlosti do futbalového dôchodku? „Všeličo sa pritrafí, aj provokácie, ale nesťažujem sa. Keď sa aj nájde nejaký príliš rečný mladík, tak starší protihráči ho hneď schladia,“ pousmial sa obranca, ktorý bol predtým i kapitánom, ale neskôr – keď už viac chýbal kvôli zraneniu – céčko odovzdal. „Ja už skôr iba vypomáham. Som poruke, ak niekto vypadne, zaskakujem v prípade núdze,“ uviedol skromne Jaroslav Mitaľ.