Pred 100 rokmi sa v Košiciach narodil Ladislav Troják

Možno by sa dnes dožil stovky, možno o zopár rokov menej, ale v každom prípade by Košice poznali oveľa lepšie svojho slávneho rodáka. Natrvalo sa síce usadil v Prahe, ale čo keby sa po skončení aktívnej kariéry niekedy začiatkom 60-tych rokov minulého storočia rozhodol vrátiť do svojho rodiska s cieľom pomôcť košickému hokeju vytiahnuť sa z tej biedy, ktorú vtedy prežíval? Veď všetci okolo neho rátali s tým, že sa stane úspešným trénerom.

KOŠICE. Šport však nemá rád úvahy a filozofovanie typu „čo keby“ a „možno“. Ani skutočné tragédie, pri ktorých hynú nevinní ľudia, ktorí chceli v živote dokázať ešte veľmi veľa. Ako napríklad Ladislav Troják, ktorý po návrate čs. reprezentácie zo zájazdu do Paríža a Londýna chcel skončiť s hráčskou činnosťou, ale nie však s hokejom. Veď napriek tomu, že ho ľudia zbožňovali od Ašu po Košice – toto by mu len tak ľahko neodpustili...

Neprekonateľná jednotka

V niečom zostáva navždy neprekonateľný. Ladislav Troják bol prvým Slovákom, ktorý obliekol reprezentačný dres Československa, prvý Slovák v najvyššej čs. súťaži a zároveň prvý vlajkonosič štátnej zástavy počas slávnostného ceremoniálu na ZOH 1948 v St. Moritzi... Tých prvenstiev je ešte viac a čitateľa už ich počet môže omrzieť. Ale je tu ešte prvý slovenský hokejista, držiteľ olympijskej medaily (striebro ZOH 1948) a prvý majster sveta (1947 Praha).

Dosť sa vedelo aj o jeho sociálnom pôvode – pochádzal z deviatich detí robotníka košickej tehelne, menej o národnostnom – jeho predkovia sa prisťahovali z Poľska, rodina sa však hlásila k Slovákom a teda aj k slovenskej národnosti aj počas maďarskej okupácie Košíc v rokoch 1938 – 1945. Mylne sa však až donedávna tvrdilo, že v tých časoch jeden z najlepších európskych tímov LTC Praha ho objavil na Tatranskom pohári v roku 1934. Bolo to síce v tom istom roku, ale o niekoľko mesiacov skôr. Bolo to tiež vo Vysokých Tatrách, ale na turnaji o Pohár ministra zdravotníctva a športu. Ním bol však vtedy Jozef Tiso, neskôr prezident vojnového Slovenského štátu. Vtedy ČsŠK Košice, materský klub Laca Trojáka, prehral so slávnym LTC Praha iba 1:2. Troják dal dva regulárne góly, ale rozhodca jeden z nich neuznal. Jednoducho nepostrehol prudkú strelu, ktorá roztrhla sieť. Otca však záujem pražských funkcionárov o jeho syna vôbec nepotešil. Rodina predsa rátala s každou korunou a Laco ich domov niekoľko prinášal za ťahanie vozíkov s tehliarskou hlinou. Hlava rodina hokej považovala za zbytočnú zábavu pre tých, ktorí na ňu mali a neboli odkázaní na každodennú drinu. Pražania však nakoniec dosiahli svoje a bez problémov preplatili vtedajší najlepší slovenský klub HC Poprad (v roku 1936 po postupe do Celoštátnej hokejovej ligy ako prvé slovenské mužstvo vôbec si zmenil názov na HC Tatry). Troják najskôr podpísal prestupové lístky Popradčanom, ale našťastie, vtedy sa ešte za dvojnásobný prestup netrestalo ako dnes. Pre istotu však Pražania vraj niekoľko týždňov Trojáka držali na neznámom mieste, prakticky v domácom väzení. Aj preto, lebo záujem oňho prejavila aj pražská Slavia. Napriek tomu všetkému Troják, ktorý iba 16. októbra odcestoval do Prahy, už 21. decembra 1934 debutoval v čs. reprezentačnom drese!

Nový život

Doma stále polohladný a upracovaný Laco mal v Prahe vynikajúce poloprofesionálne podmienky. Hrával v útoku s Malečkom a Kubečkom, z prvého titulu majstra republiky sa tešil v roku 1936, v tom istom roku absolvoval aj premiéru na svetovom šampionáte v nemeckom Garmisch – Partenkirchene, kde sa mu však ušla iba „zemiaková“ medaila za 4. miesto. O dva roky neskôr už v Prahe prevzal bronzovú a zároveň i plaketu pre najslušnejšieho hráča majstrovstiev sveta. Z Košičana Džindžiho, ako ho v meste i na predmestí volali, sa v Prahe stal Patrik, Škót a Trojáček. Patrik a Škót zrejme pre svoju povahu obrátiť každú korunu v ruke aspoň dvakrát – veď na rozdiel od svojich spoluhráčov dobre vedel, ako ťažko sa v pote tváre zarábajú peniaze v košickej tehelni.

Druhá svetová vojna pretrhla jeho sľubne sa rozvíjajúcu medzinárodnú kariéru. Na území okupovanom Nemeckom mohol hrávať iba tzv. Česko-moravskú ligu. Oženil sa, narodila sa im dcéra Jana.
Po vojne je všetko krajšie. Vo februári 1947 sa mužstvo Československa stáva v Prahe majstrom sveta a útok v zložení Ladislav Troják – Vladimír Zábrodský – Stanislav Konopásek dal dohromady 38 z 85 gólov, o rok neskôr na ZOH 1948 v St. Moritzi dostáva striebornú medailu, rovnako i za svetový šampionát. „Jeho“ útok považujú za najlepší v Európe! V jeseni, konkrétne v novembri 1948 sa uskutočňuje organizačne nie najlepšie pripravený zájazd do Francúzska a Anglicka. Čs. výprava z Paríža letí do Londýna na dve etapy. Tú druhú tvorí osem hráčov, medzi nimi aj Troják. Lietadlo však nikdy do svojho cieľa nedoletí a to i napriek tomu, že ho riadil jeden z najlepších francúzskych športových letcov, vojnový hrdina René de Narbonne. Hustá hmla a nepriaznivé letové podmienky spôsobili svoje. Lietadlo síce doletelo k prielivu La Manche, ale Londýn je nedosiahnuteľný a tak sa obracia späť... Bolo to 8. novembra 1948 a odvtedy o lietadle, posádke i cestujúcich nikto nič nepočul a nikoho nevidel. Všetky pátracie akcie skončili neúspešne. Noví komunistickí mocipán si to vysvetlili po svojom: posádka po dohode s našimi hokejistami ich odviezla do emigrácie!

Roky trápenia

Pre vdovu a dcéru sa začal veľmi ťažký život. Obe na vlastnej koži pocítili, čo je to byť manželkou, resp. dcérou zradcu, ktorý dal prednosť životu v kapitalizme. Strata zamestnania, sústavné výsluchy na Bezpečnosti, ponižovanie Jany v škole. Žiaľ, to všetko sa odrazilo na zdravotnom stave pani Trojákovej, ktorá ťažko ochorela, dostala mŕtvicu a ochrnula na časť tela. Jana, ktorá mala v čase leteckej katastrofy iba šesť rokov, v roku 1969 emigrovala do USA. Až potom jej mame, už nevládnej, umožnili odlet za Atlantik. Jasné, že žiadny útek do emigrácie sa nekonal. Veď po čase prieliv La Manche vydal dve telá a v jednom z nich bola identifikovaná mŕtvola René de Narbonneho. Ale to už v Československu nikoho nezaujímalo. Viac sa hodili teórie o triednych nepriateľoch a kapitalizmom nakazených športovcoch... Ale najmä o únose lietadla!
Nakoniec rehabilitácia!

Začalo sa o nej hovoriť v obrodnom roku 1968. Predsa každému súdnemu človekovi muselo byť jasné, že išlo o tragickú udalosť a jej obete navždy pochovalo more. V rokoch normalizácie sa dokonca podarilo presadiť pomenovanie košického hokejového štadióna na ZŠ Ladislava Trojáka a založiť kvalitný medzinárodný hokejový turnaj nádejí Memoriál Ladislava Trojáka.

Napriek tomu, politické a spoločenské oteplenie a výrazné zmeny po roku 1989 priniesli niekoľko paradoxov. Tak napríklad v médiách sa už v roku 2001 objavili informácie o pripravovanej Sieni slávy slovenského hokeja. Tí, ktorí túto významnú udalosť pripravovali, spomenuli všetky mená, ktorých nositelia budú prvými laureátmi tejto siene. Mená živých i mŕtvych. Medzi nimi však chýbalo meno Ladislava Trojáka! Ťažko povedať, koľko športových fanúšikov si túto správu všimlo, ale v každom prípade poriadne rozčúlila košického podnikateľa a v tom čase komunálneho politika Petra Hrabovského. Jeden z celoslovenských denníkov uverejnil jeho rozhorčenie – a tak sa predsa len Trojákovo meno objavilo medzi kandidátmi. Potom sa však niektorí funkcionári SZĽH prejavili – slušne povedané – ako dedinskí ujkovia, ktorí majú najväčšie skúsenosti s účasťou v okresných majstrovstvách. Potrebovali sa skontaktovať s dcérou Ladislava Trojáka o ktorej vedeli iba toľko, že emigrovala do USA. Namiesto toho, aby vzali do rúk telefónny zoznam Košíc a zavolali niekomu zo šiestich Trojákovcov, v tom čase ešte uvedených s číslami telefónnych staníc a adresami, tak sa rozhodli pre ojedinelý krok. Oslovili niekoľko významných amerických telekomunikačných spoločností a požiadali ich nájsť v zozname svojich klientov niekoho s menom Trojak. Podarilo sa nájsť akurát nejakého Američana poľského pôvodu. Naši predstavitelia SZĽH si akosi neuvedomili, že Jana Trojáková po emigrácii do USA sa ako mladá slečna pravdepodobne vydá a zmení si priezvisko... Našťastie, o tomto prístupe vedenia SZĽH už dávno môžeme písať iba v minulom čase...

Janu Alexander – Trojákovú sa podarilo nájsť až v ďalekej Arizone vďaka jej sesternici a neteri Ladislava Trojáka Jolany Štempelovej – Trojákovej. Ozvala sa na uverejnenú výzvu v médiách, ktorú náš hokejový zväz adresoval všetkým, ktorí niečo vedia o Jane, s najväčšou pravdepodobnosťou žijúcej v USA. Tak sa potom mohlo stať, že dcéra s manželom a Jolanou Štempelovou sa zúčastnili na inaugurácii L. Trojáka v Sieni slávy slovenského hokeja, ktorej Jana venovala plaketu, ktorú jej otec dostal ako najslušnejší účastník MS 1938 v Prahe.

Miluje otcovo rodisko

Vo februári 2006 slávnostne otvorili v Košiciach nový zimný štadión. Dovtedy azda už takmer v každom okresnom meste republiky mali krajší a modernejší hokejový stánok. I keď mladí manažéri, ktorí mali na starosti pozývanie čestných hostí na dcéru L. Trojáka takmer zabudli, nakoniec ju na ten slávny okamih predsa len pozvali. Dôchodkyňu z ďalekej Ameriky na jeden deň! Ešte šťastie, že Jana Alexander – Trojáková má v Košiciach predsa len početné príbuzenstvo a tak na „jednonočnú“ ponuku vôbec nereagovala a ubytovala sa u svojej sesternice. Nepríjemnú situáciu čiastočne napravil z vlastnej iniciatívy generálny manažér HC Košice Juraj Bakoš. Dcéra najslávnejšieho slovenského hokejistu prvej polovice 20. storočia bola veľmi milo prekvapená akú starostlivosť venuje terajšie vedenie klubu jeho pamiatke. Azda vtedy sa rozhodla, že po jej smrti dostane Sieň slávy košického hokeja zlatú medailu majstra sveta z roku 1947, ktorú má doma v Arizone. Pôvodne ju mal dostať syn jej sesternice Jolany Štempelovej – Trojákovej, ale asi si uvedomila, že medaila by mala patriť širšiemu okruhu ľudí, milujúcich hokej.

Nový „zimák“ naďalej nesie meno najlepšieho slovenského hokejistu prvej polovice 20. storočia. Oficiálny názov znie Steel Aréna – Košický štadión Ladislava Trojáka, málokto, výstižnejšie povedané takmer nikto ho nepoužíva. Jednoducho mnohí ho ani nepoznajú, pre iných je pridlhý a tak či chceme, alebo nie, všetko sa začína a končí dvoma slovami: Steel Aréna.

Jana Alexander – Trojáková bola v Košiciach naposledy v roku 2011 počas majstrovstiev sveta. Ešte pred ich otvorením nám napísala, že rozhodne bude fandiť Slovensku a na druhom mieste, teda už len trochu – Českej republike. Pritom jej materinskou rečou je čeština a aj ju používa, samozrejme, aj pri komunikácii na Slovensku. Narodila sa v Prahe, až do odchodu do USA žila len v nej, ale Košice sú predsa mesto, z ktorého pochádza jej otec. Okrem toho tu spoznala veľa zaujímavých ľudí, stretla sa s Vincom Lukáčom a Igorom Libom, mládežníckymi trénermi a funkcionármi klubu. Žiaľ, o svojom otcovi veľa povedať nevie. Pamätá si len ako ju vozil na motorke po Prahe (dostal ju za striebornú medailu na ZOH 1948 v St. Moritzi a potom ju mama musela predať, aby mali z čoho žiť), na to, ako jej z cudziny nosil banány a na to, akú mala radosť, keď sa vracal domov z pre ňu tak dlhých ciest. Prišla oňho vo veku šiestich rokov...

Čo zostalo v spomienkach na Trojáka medzi jeho spoluhráčmi? Že to bol neobyčajne rýchly hráč a okrem rýchlosti vynikal neskutočnou poctivosťou na tréningoch i v zápasoch, jednoducho bol to skvelý hokejista, stále síce vážnejší ako ostatní, ale vždy ochotný pomôcť. „Nie náhodou ho moji rodičia poprosili, aby mi pomáhal, keď som ako 18-ročný prišiel do LTC Praha,“ spomínal po rokoch Augustín Bubník.