„S futbalom sme začínali všetci štyria ako ináč v Snine. Prešli sme všetkými mládežníckymi kategóriami, kým bratia Marián a Peter boli brankármi, ja s Dušanom sme sa medzi žrde veľmi nepchali. Mojím večným futbalovým hladom bolo strieľať góly. To som chcel, v tom som videl ako chlapec podstatu futbalu.“
Svoje miesto na trávniku ste si teda už od mala hľadali v ofenzíve, blízko brány súpera. Snívali ste o futbalovej kariére strelca - kanoniera? Práve tieto prívlastky sa totiž dnes k vášmu futbalovému renomé najviac hodia.
„Každý chlapec má futbalové sny, predstavy, túžby. Ani ja som nebol iný. V žiackom veku som napríklad obdivoval hráčov A-mužstva. Mojím cieľom bolo dostať sa až na túto seniorskú úroveň a hrať zápasy, keď nám budú mladí chlapci v zápasoch zbierať lopty. Túžba bola jednoducho mysliteľná, no spraviť pre to bolo treba veľmi veľa. Určite som si nikdy nemyslel, že zo mňa napokon bude kanonier. Góly som strieľal strašne rád, to ma na futbale fascinovalo, hnalo vpred, nútilo stále poctivo trénovať, zlepšovať sa, aby som prekonal obrancov i brankára súpera. Že však prekročím stovku ligových gólov, to sa mi ani nesnívalo.“
Pamätáte sa ešte na svojich prvých trénerov?
„Samozrejme. V družstve žiakov boli nimi páni Vaľko a Urda, v dorasteneckom veku ma viedli páni Gerzanič a Potoma, za mužov som v Snine hrával málo, asi iba jedno alebo dve stretnutia, na trénerskej lavičke boli vtedy páni Cére a Jankaj.“
Takmer každý mladý futbalista má svoje vzory. Je to tak dnes, určite nebol výnimkou ani Pavol Diňa.
„V Snine sa bolo od koho učiť, koho sledovať, videl som sa v hráčoch, ktorí mali svoje miesto v A-mužstve, aj preto som sa stále tešil, keď sme šli zbierať lopty v majstrovskom stretnutí. Ako sa zvyšoval vek, menili sa aj vzory, upriamil som svoju pozornosť na reprezentantov a definitívne zakotvil pri mene Laco Petráš. Imponoval mi svojou hrou, no dôležité bolo, že som sa naňho postavou tak trochu podobal.“
Svoje miesto ste našli v útoku. Kedy uzrel svetlo sveta prvý gólostroj vo vašom podaní?
„Zápasy s dvoma, troma gólmi si presne nepamätám, no taký prvý gólový deň som mal ako dorastenec, keď sme hrali prípravné stretnutie v Dlhom nad Cirochou. Zápas skončil výsledkom tuším 10:2 v náš prospech a ja som si na svoje konto zapísal sedem gólov. To ostalo vlastne aj mojím zápasovým maximom.“
Ostaňme ešte v dorasteneckom veku, lebo s ním sa spájajú aj prvé úspechy, pekné futbalové časy.Súťažný ročník 1981/1982 znamenal pre sninský dorast prvoligovú príslušnosť.
„Bola to úspešná sezóna pre mňa i pre Spartak Vihorlat Sninu. Ako družstvo sme skončili v I. lige v konečnom poradí na veľmi dobrom 4. mieste, keď lepší dorastenci ako my boli vtedy na Slovensku iba na Slovane, Interi a Brezne. Darilo sa mi strelecky, spolu s Petrom Bartošom z Interu som sa stal najlepším strelcom súťaže so 17 gólmi a získal tak Pohár Jozefa Adamca.“
Prvý angažmán sa udial v roku 1981. Opúšťate materský klub, smerujete do Chemlonu Humenné - I. SNL...
„V tej dobe bolo v I. slovenskej futbalovej povinnosťou, že nastúpiť museli v zostave aj dvaja mladí hráči - do 20 rokov. Do humenskej zostavy som sa vtedy ako mladík dostal spolu s Vladom Sivým. Kabína bola plná harcovníkov - stačí iba menovať: Dzurov, Roman, Murinčák, Szczygieľ, Pituk, Petrovaj, Mycio, Kováč. V Snine si ma vtedy vyhliadol tréner Šimončič, po jeho odchode som v Chemlone zažil trénera Langera i Čopáka.“
Humenská štatistika hovorí, že strelecký účet si Pavol Diňa otvoril hneď v 1. kole pri remíze 1:1 v Dubnici n/V., gólom sa pričinil aj k remíze doma s Púchovom (2:2) a v jeseni rozhodol o víťazstve nad VSŽ Košice 1:0. V nasledujúcej sezóne odohral 29 stretnutí (8 gólov), pričom víťazom I. SNL sa stala Dukla B. Bystrica, kde futbalová (najskôr aj vojenská) kariéra Pavla Diňu pokračovala.
„Veľmi som sa potešil, že si ma vybrala Dukla Banská Bystrica, ktorá bola vtedy silná, na Slovensku najlepší vojenský futbalový klub. V kádri boli vtedy mená ako Cabánik, Krupčík, Takáč, Miškuf, všetko hráči československej ligy. Ako sa hovorí, nebol to hneď med lízať. Rok som iba trénoval. Môj prvý tréner v najvyššej súťaži, Jozef Adamec, mi však prízvukoval, že šanca príde, hrať budem, napokon sa tak aj stalo.“
A neboli z toho iba dva roky vojenčiny, ale napokon plných sedem sezón. V súť. ročníku 1984/85 skončili Bystričania na 4. mieste, čo znamenalo o rok účasť v pohári UEFA.
„V oboch stretnutiach s Borusiou Mönchengladbach som hral, presnejšie striedal Jána Kociana. Moja prvý pohárový štart trval zhruba pätnásť minút.“
Bilancia v drese Dukly B. Bystrica má hodnotu 184 štartov / 59 gólov. Pamätáte si na ten prvý, v najvyššej súťaži premiérový?
„Bolo to v stretnutí doma proti Spartaku Trnava, keď som nastúpil v základnej zostave vôbec po prvýkrát. Strelil som v zápase hneď dva góly, v bráne bol vtedy Vlasto Opálek. Radosť bola pochopiteľná, neobišiel som však iba tak, kasa prázdna neostala.“
V banskobystrickom drese ste odtiahli na trávniku sedem sezón. Určite je na čo spomínať.
„Je to dlhá životná etapa, ktorá v človeku ostane. Menili sa tréneri - Adamek, Dragúň, Jarábek, pod vedením posledne menovaného sme boli v mužstve ja, Vlado Sivý a Jožko Valkučák. Káder sa obmieňal, mladí sa točili, postupne som sa stal stálicou mužstva. Ako 'starý' som sa vrátil aj k svojmu číslu 10, na ktoré som v Chemlone nemal 'nárok', vtedy som bol šťastný, ak sa mi na zápas zvýšilo hocaké číslo základnej jedenástky. Po vojenčine som sa k 10 vrátil a ostala mi do konca kariéry... Zážitkov bolo veľa, na zápasy sme ako vojaci lietavali vrtuľníkom - drevené lavičky, pod zadkom mal každý padák, len sme dúfali, že sa nič nestane. Na druhej strane sme boli v Prahe za dve hodinky. Úroveň ligy bola vysoká, prím hrali pražské kluby, hore sa držal aj Slovan. My sme patrili skôr k strednej línii.“
Spod Urpína smerovali vaše futbalové kroky na Žitný ostrov. A začala sa vaša štvorročná éra V DAC Dunajská Streda - 122 zápasov / 49 gólov.
„Keď som prišiel do DAC-u, prezidentom klubu bol pán Šanta, trénerom Juraz Szikora... Na nové prostredie som si zvykal ťažko, na druhej strane štyri sezóny na 'Maďaroch' považujem v kariére za najlepšie. Práve v drese Dunajskej Stredy som sa stal kráľom strelcov, vsietil stý ligový gól, dostal sa dvakrát do Jedenástky sezóny, hrali sme PVP, aj keď pohár sa nám veľmi nevydaril, skončili sme hneď v 1. kole na štíte Casina Salzburg. Úspechov teda bolo dosť.“
Stý ligový ligový gól: DAC Dun. Streda - Chemlon Humenné 1:0. Ďalší z momentov kariéry, ktorý ostane navždy uchovaný v pamäti.
„Určite, zápas si pamätám ako včera. Najkôr som v 68. minúte nepremenil pokutový kop, lopta sa odrazila od brvna, v 86. minúte zahrával priamy kop z 30 metrov, obstrelil múr a brankárovi Šantovi na šmykľavom teréne strelil svoj stý ligový gól. Radosť bola veľká, oslava tiež.“
Tešili sa aj Humenčania? Prehrali, gól inkasoval syn prezidenta DAC-u...
„Vyzerá to spletito, no nič za tým hľadať netreba. Humenčania by boli určite radšej, ak by zápas skončil s mojím gólom 1:1.“
Pochváliť sa však môžete aj reprezentačnými štartmi.
„Boli tri oficiálne. Začal som zápasom na turnaji v Južnej Amerike, potom bol zápas s Ruskom v Moskve a doma proti Litve. Okrem toho bolo aj viacero neoficiálnych, kde sme ako výbery Slovenska boli v Číne či Malajzii.“
Už ako vyzretý tridsiatnik odchádzate do 1. FC Košice. Na východ Slovenska do klubu, ktorý hlásal veľký vzostup. V necelých dvoch sezónach bilancia: 47 / 16, jarná časť 1995/96 v drese Lok. Košice (13 / 2).
„Keď sa na to pozriem spätne, nebolo to veľmi šťastné rozhodnutie. Ak by som ostal niekde pri Bratislave, naskytla by sa určite šanca zahrať si v zahraničí. Na druhej strane sme sa už chceli s manželkou vrátiť domov a ponuka z Košíc nám v tomto smere zapasovala. Košice mali silného sponzora, veľké ciele. Bol som druhým najlepším strelcom, čo nie je zlá vizitka, no mal som už svoje roky, káder sa často menil, prichádzali mladší, presadiť sa bolo ťažšie. Nakoniec som jarnú časť hosťoval v Lokomotíve.“
Posledná prvoligová kapitola: FC Chemlon Humenné - pohárová éra humenského futbalu (bilancia: 24 / 2).
„Ťahalo ma to bližšie domov, bol som preto rád, že sa vybavil môj príchod do Chemlonu Humenné. Aj keď na poslednú chvíľu, po tretíkrát som si zahral pohárové zápasy, tentokrát proti AEK Atény. V Humennom som napokon ostal iba rok, starších hráčov tréner odsúval na vedľajšiu koľaj. Bola to pre mňa trochu trpká rozlúčka.“
Odveta 1. kola PVP: Chemlon Humenné - AEK Atény 1:2. Hneď v 30. sekunde však strieľate gól a humenské manko spod Akropoly (0:1) sa vyrovnáva. Vtedy behal každému fanúšikovi mráz po chrbte...
„Bol to môj najrýchlejší gól v kariére. Akcia po osi Valkučák - Ljubarskij - Diňa skončila v sieti, snáď 10 000 divákov burácalo, bol to skvelý pocit, stále mám tie oslavy hľadiska v pamäti. Žiaľ, z postupu sa napokon tešil súper.“
Pavol Diňa má v Klube kanonierov značku „131“. Presne toľko gólov ste v najvyšších súťažiach (ČSSR, ČSFR - 90; Slovensko - 41) nastrieľali. Ktorý bol ten posledný?
„Bolo to v zápase Chemlon - Dubnica 3:0. Striedal som na posledných pätnásť minút, po centri som prekonal brankára nohou.“
Kde ste mali ako kanonier svoj najväčší strelecký potenciál?
„Gólov bolo dosť nohami, či pravou alebo ľavou. Zahrával som priame kopy i jedenástky. Napriek mojej menšej postave som sa však nevyhýbal ani vzdušným súbojom po štandardkách, možno 25 - 30 gólov som vsietil hlavičkou.“
Máte vybraný aj najkrajší gól?
„Je to gól na Bohemianse Praha, priamy kop z 35 metrov, keď stál v bráne Švengr. Za tento gól som získal aj Krištáľovú kopačku. Zaujímavé je, že práve gólom tomuto brankárovi získal Krištáľovú kopačku aj Vlado Sivý a tretím futbalistom z humenského regiónu, ktorý sa ňou môže popýšiť, je Jožko Valkučák.“
Podľa hlasovania futbalových fanúšikov ste sa stali najlepším futbalistom všetkých čias v Snine, najslávnejším futbalistom B. Bystrice...
„Ankety sú mienkou ľudí, pozitívny názor verejnosti stále poteší. Snine, klubu, kde som s futbalom začínal, mám stále čo vracať. Teraz ako tréner pomôcť pri výchove hráčov, pomôcť dostať Sninu na futbalovú mapu tam, kde patrí...“
so 23:10
so 12:30
so 12:30
