Keď mal osem rokov, zrazil ho opitý šofér bez vodičského oprávnenia. MARTIN JOPPA (28), nádejný hokejový brankár, po nehode prišiel o obe nohy. Milovaného športu sa však nevzdal.
Húževnatosťou a pevnou vôľou to rýchlo dotiahol do slovenskej reprezentácie v parahokeji. Dlho bol jej najmladší hráč, dnes je líder a kapitán. S tímom sa chystá na paralympijské hry v Miláne.
Čo pre vás osobne znamená postup na paralympiádu? Ako ste ho prežívali vo svojom vnútri?
Nielen pre mňa, ale asi pre celý parahokej na Slovensku je to veľká vec. Nás je dovedna asi dvadsať, dvadsaťpäť. Z toho je veľmi veľa nováčikov, veď aj v Nórsku sme boli iba desiati do poľa a dvaja brankári. Sme amatéri a porazili sme tímy, ktoré majú profesionálnych hráčov a naozaj sa tomu venujú asi oveľa viac ako my.
Takže je to obrovský úspech, splnenie sna. Vyskúšali sme si paralympiádu v Pekingu v roku 2022, ale bola to covidová doba, v podstate to bol obyčajný turnaj, kde sme videli hotel a štadión. Takže sa teraz tešíme na paralympiádu v plnej paráde.
Z gratulácií k postupu bola nejaká, ktorá vás mimoriadne potešila alebo dojala?
Každá gratulácia ma potešila a bolo ich naozaj veľa, nespomínam si úplne na všetky. Dostali sme gratulácie od hokejistov slovenskej reprezentácie a podobne. Najviac ma potešila rodina, s ktorou som si zavolal hneď, ešte na štadióne po zápase. Potešil nás každý fanúšik, každá gratulácia.
Postup ste si vybojovali na turnaji v Nórsku, kde Slovensko určite patrilo k ašpirantom na jedno z prvých dvoch miest. Čo bolo pre úspech najdôležitejšie?
Ak to mám vyjadriť jedným slovom, srdce. Celá príprava od majstrovstiev sveta, ktoré boli v júni v Buffale, sa zúročila v Nórsku. Naozaj sme dobre načasovali formu aj z fyzickej, aj taktickej stránky sme odohrali sme výborný turnaj, Až na jednu
minútu proti Japonsku, keď sme v poslednej minúte dostali dva góly a prehrali sme zápas, sme celý turnaj hrali dobre a išli sme si za svojím cieľom.
VIDEO: Od betónov z peny až po Miláno 2026
Pred štyrmi rokmi ste v Pekingu pri premiére obsadili siedme miesto. Na čo si môžete trúfať v Miláne, kde máte v skupine Kanadu, Česko a Japonsko, s ktorým ste hrali práve v Nórsku?
Určite chceme zlepšiť siedme miesto, to je náš cieľ. Skupina je ťažká, určite tam nejdeme ako favoriti, a nebudeme ani nejaký čierny kôň turnaja. Prvá štvorka je odskočená od zvyšku sveta.
Určite chceme poraziť Japonsko a trošku potrápiť Čechov aj Kanadu. Stále je to hokej, motyka môže vystreliť, ale sme realisti a zápasy s Českom a s Kanadou si chceme najmä užiť.
V reprezentácii ste už od roku 2011. Ako sa za tie roky zmenil slovenský parahokej a ako ste sa zmenili za ten čas vy?
Čo bolo v roku 2011, nemá nič spoločné s tým, čo je teraz. Začínali ste ako partička, ktorá si chodila ťuknúť zopárkrát za mesiac a ono sa to pomaličky nabaľovalo. Samozrejme, prišli noví hráči, prišiel manažér, nový tréner a každý priniesol do tímu niečo nové.
Teraz už sme naozaj plnohodnotný tím, takmer profesionáli, minimálne s profesionálnym prístupom. Zmena je obrovská a ukazuje sa to aj na výsledkoch. Na prvých majstrovstvách sveta B kategórie v roku 2013, sme dostávali náklad úplne od každého a teraz patríme medzi najlepších šesť tímov na svete.
Čo sa týka mňa, aj môj prístup sa úplne zmenil. Berie mi to síce veľmi veľa voľného času, ale aj mne už ide oveľa viac o výsledky tímu. Myslím, že všetci chalani do toho dávame všetko, čo môžeme, aby sme sa nemuseli hanbiť, keď raz skončíme naše kariéry.
V reprezentácii ste kapitán tímu. Mávate v kabíne motivačné príhovory, cítite sa ako pravý líder?
Niekedy niečo poviem, niekedy to nie je potrebné. Viac-menej to vyjde zo situácie. Máme tam na to trénera a takisto ktokoľvek z tímu, ak má čo povedať, nikdy sme nikomu nebránili.
Spomínate si ešte na vaše začiatky? Dlho ste boli najmladší člen tímu. Ako vás vnímali spoluhráči?
Stále som druhý najmladší v tíme, ale moja rola je samozrejme iná. Bolo to vtedy vtipné, lebo druhý najmladší hráč mal asi o sedem, osem rokov viac než ja. Ale od prvého dňa sme si všetci sadli a vôbec tam ten vekový rozdiel nebol cítiť.
Takisto to je teraz. Mám dvadsaťosem a máme aj hráčov, ktorí majú už pred päťdesiatkou, ale je medzi nami vzájomný rešpekt.
VIDEO: Zábery zo života Martina Joppu
V ôsmich rokoch ste sa stali obeťou nehody, keď vás zrazil opitý vodič. Nemáte problém sa o tejto citlivej udalosti rozprávať?
Vôbec nie. Naozaj už to bolo dávno. Človek to nezmení a je to úplne v pohode. Poznám ľudí, ktorí sa tomu vyhýbajú. Nedovolím si povedať, že som s tým vyrovnaný, lebo podľa mňa to je vec, s ktorou sa človek nikdy nevyrovná úplne stopercentne, ale nemám problém o tom rozprávať.
Naopak, túto schopnosť využívam aj na to, že aj s ďalšími chalanmi pomáhame ľuďom po nehodách alebo po nejakých ťažkostiach so svojimi skúsenosťami. Chodíme tiež do škôl robiť osvetu nielen o parašporte, ale práve aj o tom, ako sa vyrovnať s takýmito vecami.
Takže, skôr naopak, beriem to ako svoju výhodu, že dokážem o tom rozprávať bez problémov.
Ako vnímalo nehodu vaše okolie? Kto bol vašou najväčšou podporou?
Asi to bol pre nich šok. Najväčšiu podporu som mal určite od rodiny, ale celé okolie sa vtedy zachovalo super a ja som mal výhodu v tom, že som mal osem rokov, takže ja som si to asi nejak nebral.
Bol som dieťa a neuvedomoval som si tie následky toho všetkého, len som fungoval zo dňa na deň a tým, že som mal naozaj silnú podporu, či už od rodiny, od okolia, od známych aj neznámych ľudí, tak to pre mňa bolo vtedy naozaj jednoduchšie.
Premýšľate niekedy nad kým, akou cestou by sa uberal váš život, keby sa to nestalo?
Vôbec nie. Dosť často hovorím a stojím si za tým, že aj keby som mal stroj času, tak sa nevrátim tých dvadsať rokov späť. So životom, ktorý teraz mám, som veľmi spokojný.
Mám rodinu, žijem si celkom pokojný život, reprezentujem, plním si sen a presne táto neznáma, ktorá tam je, ma vôbec neláka. Je pravda, možno by som bol teraz v NHL a možno by som bol niekde pod mostom. Takže vôbec nad tým ani nerozmýšľam.
Pred nehodou ste boli hokejový brankár. Niekto sa z takého zásahu do života nikdy nepozbiera, vy ste sa nevzdali hokejového sna a našli si cestu k parahokeju. Vedeli ste hneď, že chcete v hokeji pokračovať týmto spôsobom?
Hneď ako som sa dozvedel o parahokeji, tak som chcel určite pokračovať. Skúšal som aj iné športy a pri žiadnom som nezostal.
Parahokej bol od začiatku voľba číslo jeden. Síce to chvíľku trvalo, ale potom, keď som trošku podrástol, tak som sa k tomu hokeju vrátil, a bola to láska na prvý pohľad.
Hovorí sa, že šport môže byť forma terapie. Dal vám parahokej nový smer a motiváciu?
Nepovedal by som motiváciu, ale terapia to bola. V tínedžerskom veku, keď všetci moji kamaráti mali iné záľuby a ja som nemohol všetko robiť s nimi, hokej bol pre mňa forma realizácie. Doteraz je to pre mňa terapia.
Tým, že to je tímový šport a človek príde do šatne, kde je okrem smradu aj veľmi dobrá atmosféra, tak vždy to človeka naštartuje. A naozaj, aj keď mám veľmi zlý deň, tak jednoducho prídem do šatne a už keď otváram dvere, tak mám úsmev na perách. Je to tam občas divočina, ale vždy tam je pozitívna nálada.
V parahokeji ste útočník. Nechceli ste chytať v bránke, pôvodne ste chceli byť brankár? Čo vás viedlo k tomu presunúť sa na túto pozíciu?
Bez nôh mám deväťdesiat centimetrov a na brankára som príliš malý. Takže to je jeden z dôvodov a tým, že nemám nohy, som ľahší, rýchlejší, obratnejší a dokážem to viac využiť v útoku.
Máte nejakú obľúbenú fintu pri zakončení?
Mám ich zopár a je to skôr otázka na našich brankárov. Rokmi som už získal nejaké pohyby, ktoré viem na sto percent urobiť dobre. Nejaké blafáky mám nacvičené.
Ste tvárou kampane „Nula promile je víťazstvo“´. Prečo je pre vás dôležité hovoriť o alkohole za volantom? Čo by ste odkázali mladým vodičom alebo ľuďom, ktorí podceňujú riziko alkoholu za volantom?
Je to téma, ktorá by sa mala otvárať, na rozdiel od fľašiek pri aute. Ja by som týmto ľuďom odkázal, že sú blbí. Podľa mňa to za to nestojí, tých zopár minút frajeriny alebo ušetrených zopár minút, aby človek ohrozoval svoj život, ale všetkých účastníkov premávky. Každý, kto to robí, je naozaj hlupák.
Čo by ste opísali ako svoju najsilnejšiu stránku? Či už herne v hokeji alebo aj v živote.
Fúha, ťažká otázka. Naozaj neviem, netuším.
Váš príbeh je veľmi silný príklad toho, že človek si dokáže plniť sny aj napriek akýmkoľvek prekážkam. Keby ste mohli povedať jednu vec svojmu 8-ročnému ja, čo by to bolo?
Bože, cítim sa ako u psychológa. Neviem čo mám odpovedať.(smiech) Hmm nevzdávaj sa, aj keď vlastne moje osemročné ja sa nikdy nevzdalo. Asi to, že má cenu bojovať, lebo človek nikdy teda nevie, že čo mu život prinesie. Navzdory všetkému je človek stále pánom svojho osudu a pánom svojho šťastia.
Ako reagujete na situácie, keď vás niekto označí za hrdinu alebo povie, že ste pre iných inšpiráciou?
To ma vždy poteší, veď trošku sa o to aj snažím. Ja aj chalani chceme inšpirovať nielen zdravotne znevýhodnených ľudí, takže je to pre nás trochu zadosťučinenie a ukážka toho, že to asi robíme dobre.
Máte nejaké špeciálne rituály či už počas rozcvičky alebo pred zápasom?
Keď máme zápas neskôr ako o tretej, tak si musím pred ním pospať, ak to situácia dovolí. Jedlo si dávam viac menej rovnaké.
Na turnaji, ak vyhrávame, nosím z poverčivosti stále rovnaké oblečenie. Takisto vždy, keď prídem na štadión, najskôr si dám kávu. Spánok a káva, to proste musí byť. Skôr to je také nastavenie mysle, že sa treba sústrediť.
Ako sa na Slovensku žije ľuďom s telesným znevýhodnením? Ako k nim podľa vás pristupuje spoločnosť?
No na Slovensku máme dva druhy bariér. Jedny bariéry sú architektonické, ktoré komplikujú život niekomu viac, niekomu menej. Mne našťastie menej. Dokážem vyjsť aj po schodoch, dokážem si po schodoch vytiahnuť vozík, a tak ďalej. Mám vždy okolo seba niekoho, kto mi pomôže.
V tomto smere to nie je až také strašné a pomaličky sa to zlepšuje. Nové budovy už bývajú bezbariérové, tie staršie sa prerábajú. Nie je to ideálne, ale zlepšuje sa to. Minimálne sa na tom pracuje. Druhé bariéry sú v hlavách ľudí, a to je pravý problém našej krajiny a národa. Jednoducho, nechcem byť teraz úplne negatívny, ale Slovensko je tridsať rokov za svetom a bohužiaľ, aj v mysliach zaostávame za svetom tridsať rokov.
U nás v Dolnom Kubíne, si žijeme v takej bubline, kde je nádherná symbióza medzi zdravými ľuďmi a ľuďmi so zdravotným znevýhodnením, úplne bez problémov si tu nažívame. Ale akonáhle z nej vyjdeme, vidíme, že je to iné.
Na druhej strane, trend je taký, že sa to zlepšuje. Ľudia so zdravotným znevýhodnením majú viac priestoru v médiách a podobne. Chalani ako František Mareta a ďalší robia tú osvetu v online priestore.
My to robíme zase cez šport. Aj parahokej už má viac priestoru v televízii, na internete, takže ľudia sa o tom dozvedajú a povedomie sa zväčšuje, ale je to beh na dlhú trať. Na Slovensku platí, že čím väčšie znevýhodnenie, tým ťažšie to ľudia majú.
Bol som tento rok v Ríme a tam je všetko bezbariérové. Je jedno, či je to pamiatka, Koloseum, Vatikán, chrámy a tak ďalej. Na Slovensku sa človek nedostane na úrad, lebo je to šesťdesiatročná budova. To tam naozaj nemôžeme umiestniť rampu, keď môže byť aj v rímskom Koloseu?
Takže to je naozaj problém ľudí a nie tej budovy. Kým toto na Slovensku nezmeníme, z tohto pohľadu to lepšie nebude.
Čo vás baví ešte okrem hokeja a čo vám dáva radosť v každodennom živote?
Mám malého syna, ktorý teraz vypĺňa všetok môj voľný čas mimo práce a hokeja. On je najväčšia radosť aj starosť. Takže určite rodinka.
Teraz máme super obdobie aj s manželkou, že nám tu pobehuje nejaký malý človek a rozveseľuje nás každou chvíľou. Už teda začína riadne vnímať, chodí na hokej, takže je to úplná paráda.
A vy, zájdete si niekedy napríklad na zápasy slovenskej extraligy alebo pozrieť hokejový zápas?
Extraligu vôbec, lebo najbližšie mám Liptovský Mikuláš a Žilinu, čo je asi hodina alebo štyridsaťpäť minút. Bol som tento rok na jednu tretinu pozrieť zápas Dolného Kubína, ale my máme na štadióne takú strašnú zimu na štadióne, že som viac nevydržal.
Keď je možnosť, najmä cez víkend, tak si pozriem NHL. Pozriem si rád hokej, ale v pohodlí domova. Ale keď malý Jurko trošku podrastie, tak ho chcem viesť k športu, akémukoľvek športu, ktorý ho bude baviť. Nejako nenápadne mu budem podsúvať hokej, takže budeme viac chodiť na štadióny častejšie.
Komu fandíte v NHL?
Nemám obľúbený tím. Fandím každému Slovákovi. Vždy je obrovský úspech pre našu krajinu, keď niekto vyhrá Stanley Cup alebo sa mu aspoň darí.
A potom samozrejme McDavid a takisto MacKinnon sú pre mňa momentálne najlepší hráči sveta. Takže vždy, keď je možnosť pozrieť si zápas Edmontonu alebo Colorada, tak neváham.
Zachytili ste, keď sa nedávno dostal do kín český film „Neporaziteľní“ z parahokejového prostredia? Videli ste ho?
Hrám v ňom, takže som to zaregistroval. Pozvali nás, aby sme hrali vo filme slovenskú reprezentáciu, takže sme tam hrali samých seba. Ale priznám sa, že som ho ešte nevidel. Pozvali nás aj na premiéru, ale vtedy sme boli v Nórsku a nemal som čas zájsť do kina.
Voľného času je veľmi málo, takže si zrejme počkám, kým si ho budem môcť pozrieť na nejakej streamovacej platforme. Zaregistroval som však ohlasy a sme veľmi radi, že sa film páčil a presne aj to je podľa mňa spôsob, ako nielen šport, ale aj život ľudí s znevýhodnením dostať bližšie k bežným ľuďom.
Aká bola vaša prvotná reakcia, keď takáto ponuka prišla?
Určite sme sa jej potešili. Strávili sme na nakrúcaní dva dni a bola to strašná sranda. Niektorí chalani si to vyskúšali pred kamerou prvýkrát, určite sme ten nápad podporovali a aj sme sa riadne pri tom zabavili, takže pokojne nech urobia aj dvojku.
Máte nejaký sen, ktorý si chcete splniť aj mimo hokeja?
Neviem, ja si plním sny aj v tomto. Mám zdravú rodinu, takže zatiaľ všetky sny, ktoré som kedy sníval, si aj žijem. Ešte nejaký domček keby som našiel za kríčkom, tak by som bol rád. Zatiaľ, teraz sa darí, takže dobre.
Čo by ste chceli na paralympiáde v Miláne ukázať svojimi výkonmi?
Chceme ukázať, že nechodíme na ľad len tak ťuknúť, ale naozaj tomu dávame veľa. A ono je to u nás naozaj ťažké, keď hráme napríklad proti USA alebo Kanade. S Američanmi sme na majstrovstvách sveta prehrali 0:13, čo samozrejme na prvý pohľad vyzerá zle.
Inak to vyznie, keď s nimi prehrajú 0:13 aj iní, okrem Kanady a ešte Česi sa im vedia celkom vyrovnať. Ako som vravel, na posledných dvoch majstrovstvách sveta sme skončili na šiestom mieste a to si chceme udržať.
To by bol pre nás taký ideál, zlepšiť posledný výsledok z paralympiády. Lepšie ako šieste miesto s tými podmienkami, čo máme, asi nedosiahneme.
Ako bude vyzerať vaša príprava na paralympiádu?
Príprava je veľmi náročná. Mám pocit, ako keby sme už štyri roky nemali pauzu. Stále máme nový cieľ, keďže sa pohybujeme na rozhraní A a B kategórie, hoci teraz sa už dlhšie držíme v áčku. Tento rok sme mali dva vrcholy, jeden v júni, teraz druhý v novembri, takže sme nemali žiadne leto.
Po kvalifikácii v Nórsku sme mali asi týždeň alebo desať dní pauzu trošku zregenerovať a asi od novembra zasa makáme naplno. Teraz máme skôr kondičné tréningy, viac posilňovne a podobne.
V januári ideme do Turína na Turnaj štyroch krajín a ešte sa plánujú zápasy aj u nás v Dolnom Kubíne. V príprave sa chceme samozrejme vyhnúť zraneniu.
Aké hrozia v parahokeji najčastejšie zranenia, čo vám hrozí, keď vás súper fauluje?
Už presne vieme, ktorí hráči v tímoch súpera využívajú kovové hroty na konci hokejky na to, aby nás dopichali a dorezali. Po každom zápase má minimálne jeden, ale väčšinou aj viac chalanov rezné rany, či už na rukách, na bruchu alebo na chrbte, kde výstroj nechráni hráčov.
Niektorí hráči sú skutočne zákernejší, ale myslím, že všetci, ktorí máme aspoň štipku rozumu, tak si uvedomujeme, že nie sme profesionáli a ak sa zraníme, nepríde nám žiadna miliónové poistka a všetci musíme živiť rodiny.
Ako to riešia rozhodcovia?
Ako ktorý. Na niektorých hráčov si už dávajú špeciálny pozor. Napríklad jeden Kórejčan, volá sa Si Wu, ale my ho s chalanmi voláme chiropraktik, lebo už asi každému poponaprával chrbát, raz tak dopichal jedného Číňana, že dostal stopku na tri alebo na štyri zápasy.
Trebárs v zápasoch proti Veľkej Británii alebo proti Kazachstanu sme vysoko vyhrávali, súper začal hrať zákerne, ale rozhodca nám na to povedal, že presilovku už neodpíska, lebo aj tak vyhrávame. Takže oni si mohli robiť, čo chceli a my sme sa iba skrývať v kúte, aby nás nepozabíjali.
Hrajú na Slovensku parahokej aj ženy?
Máme dve baby. Zhodou okolností historicky prvé majstrovstvá sveta žien boli na Slovensku v Dolnom Kubíne a tie naše baby hrali vo výbere sveta. Snažíme sa to rozbehnúť, ale máme problém nájsť aj chlapov, zohnať ženy je ešte náročnejšie.
